Nie iba naša zem, ale všetky planéty sú duté! Planéty sú tvorené horúcim plynom vyhodeným zo Slnka na obežnú dráhu a plášť planét tvorí gravitácia, odstredivá sila a PÓLY ZOSTÁVAJÚ OTVORENÉ a vedú k dutému vnútrajšku. Tento proces tvorí dutú guľu dymovej farby s vnútorným Slnkom, z ktorého vychádza jemné slnečné spektrum, tvoriace vnútorný povrch vysoko prospešný pre vegetáciu a ľudský život.
Konečne k našej veľkej radosti sa ľad prestal zosypávať a o pár hodín sa veľká hmota ľadu postupne rozdeľovala a priamo pred nami ležal otvorený kanál. Mali by sme sa odvážiť s našim malým plavidlom do tohto otvoru? Ak by tlak prišiel znovu, našu malú šalupu by rozdrvil. Rozhodli sme sa to riskovať. Vztýčili sme plachtu a čoskoro sa začala hýbať ako závodný kôň.
V skratke môžeme povedať, že približne každých 600 až 700 rokov sa vyskytne niekoľko explózií, alebo lepšie povedané, celá séria udalostí aj s ich predzvesťou. Všetky tieto javy boli starostlivo zaznamenané v podobe epickej poézie, tradícií a legiend. Je zaujímavé, že podobné legendy vznikli v rovníkovej oblasti našej planéty, kde explózie alebo „obrovské ohnivé gule“, ktoré sa náhle zjavili na oblohe, zničili niekoľko centier starovekých civilizácií.
“Stavba dlho vydávala nepríjemné, uši trhajúce zvuky, pričom sa postupne zmenšovala, až pokým úplne nezmizla pod zemou. Na jej mieste ostal iba obrovský, zívajúci, zvislý „kráter“. Podľa nezvyčajných slov legiend, sa skladal z troch vrstiev „smejúcich sa priepastí“. V jeho hlbinách sa údajne ukrývala podzemná krajina s vlastným zdrojom slnka, ktoré však postupne slablo.”
Stratili sme čas na doplňovanie našich sudov a pokračovali ďalej proti prúdu rieky, keď vietor bol priaznivý. Stromy boli obrovskej veľkosti. Pristáli sme po ukotvení v blízkosti piesočnatej pláže a prebrodili sme sa na breh a boli sme odmenení tým, že sme našli množstvo orechov, ktoré boli veľmi chutné a vítanou zmenou nášho monotónneho skladu rezerv. Bolo prvého septembra, podľa našich výpočtov 5 mesiacov od Štokholmu. Zrazu sme dostali strach, že sme započuli v diaľke spev ľudí. Veľmi skoro sme zbadali obrovskú loď plávajúcu po rieke priamo k nám...
Naša malá rybárska šalupa vyskočila dopredu, akoby túžila o dobrodružstve. Po 36 hodinách sme boli z dohľadu pobrežnej línie Zeme Františka Jozefa v najvyššom bode. „Zdalo sa, že sme boli v silnom prúde idúcom na severo-severovýchod. Ďaleko od nás, napravo, boli ľadovce. Naša malá šalupa prešla kanálmi na otvorené more. Kanály boli veľmi úzke, ak by sme mali väčšiu loď, nikdy by sme sa cez ne nedostali.
“Približne storočie pred každou explóziou alebo sériou explózií sa z „železnej diery“ vynorila rýchlo letiaca ohnivá guľa a bez toho, aby spôsobila nejakú veľkú škodu sa vznášala nahor, za ňou nasledoval tenký stĺp ohňa. Na samom vrchu sa objavila veľká ohnivá guľa. Sprevádzaná štyrmi údermi hromu za sebou, sa vznášala ešte vyššie a odletela preč, nechávajúc za sebou „pás dymu a ohňa“. Potom z diaľky zaznela kanonáda výbuchov...”
Naprieč rozsiahlou oblasťou riedko osídleného Jakutska na Sibíri, nachádzame zvláštne kovové konštrukcie a dôkazy ničivých explózií podobných jadrovým výbuchom, ktoré sa opakujú každých šesť alebo sedem storočí.
V severozápadnom Jakutsku na Sibíri, v kotline na hornom toku rieky Viljuj sa nachádza ťažko dostupná oblasť, ktorá nesie známky katastrofy, ktorá sa odohrala pred približne 800 rokmi. Obrovská katastrofa vyvrátila celý les a rozosiala kamenné úlomky na ploche stoviek štvorcových kilometrov.
Volám sa Olaf Jansen. Som Nór, aj keď som sa narodil v malom námornom meste Uleåborg, na východnom pobreží Botnického zálivu, severnom ramene Baltského mora. Moji rodičia boli na rybárskej plavbe v Botnickom zálive a do mesta Uleåborg vplávali v čase môjho narodenia, 27. októbra 1811.
Libor Čermák | Uluru, neboli skála Ayers Rock, je nejspíš nejznámějším kultovním místem Austrálie. A jako taková v sobě také ukrývá mnoho záhad a zajímavostí. Rozhodl jsem se, že je zkusím vypsat. Tato červená pískovcová skála je nejobjemnější monolit na světě. Jeho geologické stáří se odhaduje na 600 milionů let. Skála ční do výšky 348 metrů a do hloubky až pěti kilometrů. Nevím, že by se na nejmenším kontinentu světa mělo nalézat nějaké víc kultovnější místo, než je toto. A tak se domnívám, že i zde se dá nalézt mnoho záhad, včetně těch archeoastronautických.
