V snahe dobrať sa historickej pravdy neváhal Alexander Rowinski vycestovať do Benátok, kam podľa podania i rodinnej tradície Benešovcov viedla trasa utečencov z Peru. Cieľ svojej cesty sa mu podarilo dosiahnuť v študovni Museo de Settecento Veneziano (Múzeu osemnásteho storočia), kde medzi zažltnutými stránkami dokumentov pátral po skupine Sebastiana Berzeviczeho. Šťastnou zhodou okolností sa mu dostala do rúk kniha „Agenti segreti di Venezia“, popisujúca činnosť konfidentov inkvizície v rokoch 1705 až 1799.
Aj keď som tú prazvláštnu históriu nepočul po prvýkrát, isté je, že sa mi nezmazateľne zapísala do pamäti až počas môjho pobytu v Červenom Kláštore na brehu rieky Dunajec, ktorá rozdeľuje územie Poľskej a Slovenskej republiky. Onoho neskorého aprílového večera 1999, keď som skončil s inventarizáciou zbierok v priestore bývalého alchymistického laboratória v pôvodnej budove kláštorného lekárnika, sadol som si na lavicu vo vstupnej miestnosti, z ktorej sa otvárali dvere i ústia chodieb vedúcich do konventu, refektára ako aj do ďalších priestorov. Čas, kedy som čakal na svojich kolegov, pracujúcich na rôznych miestach rozľahlého kláštorného areálu som si krátil tým, že som sa venoval poznámkam, ktoré som si pripravil ešte pred mojou cestou na Spiš.
V každom kúte a jazyku sveta existujú čarovné slová, ktoré nemožno vysloviť bez toho, aby sme medzi ľuďmi nevzbudili stav vrcholnej pozornosti a často i búrlivé prejavy nadšenia. Stačí len povedať slovo „nafta“ na Strednom východe, „diamanty“ v Južnej Afrike, „voda„ na Sahare a v momente nájdeme pozorných poslucháčov. V dávnej minulosti mali takúto priam magickú silu slová „grál“, „zlaté rúno“, či „jablká Hesperidiek“, ale oné zvláštne vibrácie, ktoré rozochvievali ľudské vnútro, stratili v prúde času svoju impulzívnu silu, vybledli, zašli a upadli do zabudnutia, ako sa to jedného dňa stane aj s naftou.
V dobe, ktorá však ešte celkom nepominula, sa svetoznámemu popularizátorovi teórie o mimozemských návštevách v dávnej minulosti ľudstva, spisovateľovi a súkromnému bádateľovi Erichovi von Dänikenovi dostalo množstva nelichotivých prívlastkov vzťahujúcich sa k jeho osobe i dielu. Nielen v krajinách východného bloku sa do centra pozornosti samozvaných „kritikov“ a obhajcov jedinej možnej „vedeckej pravdy“ dostal okrem autorovej pôvodnej profesie aj fakt, že tvorca kultovej knihy „Spomienky na budúcnosť“ bol ihneď po jej vydaní zatknutý a odsúdený pre údajné podvody. História, ktorá sa okolo toho zbehla však ešte aj dnes budí neodbytný dojem pohonu na čarodejnice, ktorý bol proti švajčiarskemu literátovi vedený s nezvyčajnou tvrdohlavosťou a zaujatosťou.
Informácia, ktorú podáva tento článok, nemôže nahradiť návštevu lekára! Upozorňujem každého, že nie som lekár, opisujem len vlastný spôsob pôstu. Za nepochopenie a tým vzniknuté problémy, neznalosťou vlastného tela a nebezpečným experimentovaním spojeným s nepripravenosťou nezodpovedám. Toto nie je ani univerzálny návod, je to len jeden z mnohých spôsobov, práve ten ktorí vyhovuje mne.
Rozhovor s Ing. Ducárom, ktorý pri našom predošlom stretnutí spomínal nové súvislosti medzi dielami Julesa Verneho, Brama Stokera a objavné pátranie v regióne , ktorý je nám omnoho bližší, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať.
„Tento príbeh nie je fantastický, iba romantický. Vyplýva azda z jeho nepravdepodobnosti záver, že nie je pravdivý? To by bol omyl. Žijeme v dobe, v ktorej sa deje mnoho vecí. Môžeme dokonca povedať, že sa v nej udialo všetko. Ak nie je náš príbeh pravdepodobný dnes, bude pravdepodobný zajtra. Nikto sa ho potom neodváži zaradiť do ríše legiend.“
Unikátny objav sa podaril paleontológom v Číne. V známom nálezisku I-sian na severovýchode krajiny odkryli prvýkrát znetvorenú fosíliu dávno vyhynutého plaza. Zviera malo dva krky a dve hlavy. Na skameneline dobre vidieť dlhý, zvinutý chvost, zadné končatiny, chrbtové stavce, hrudný kôš a predné končatiny. Na úrovni ramenného pletenca sa však chrbtica rozdvojuje do dvoch krkov a na konci každého je hlava. „Ide o prvé známe skamenené zviera s takouto deformáciou,“ píšu francúzski a čínski vedci v časopise Biology Letters. Obidva krky sú rovnako dlhé a sú tesne vedľa seba v podobnej pozícii. Z toho vyplýva, že patria jednému zvieraťu.
Kresťanský svet oslavuje Vianoce 25. decembra, ale doterajšie výskumy ukazujú, že 25. december roku nula nie je autentickým dátumom Ježišovho narodenia, tak dňa, ako aj roku. Zodpovedá za to trochu trápny, hoci nechcený omyl skýtskeho mnícha Dionýza Malého, ktorého v roku 533 poverili, aby spätne určil začiatok nového letopočtu. Nešťastný mních však pritom zabudol na nultý rok, ktorý bolo treba vložiť medzi rok 1 pred a po Kristovi. Okrem toho, zabudol aj na štyri roky vlády cisára Octaviana Augusta.
Sindibád je typom mýtického hrdinu prekonávajúci značný kus cesty, aby sa postupne zo sveta arabských legiend presunul aj do celuloidového sveta filmov z ktorých jeden z roku 1973 prepožičal názov i tomuto článku. Príbeh jeho siedmych fantastických ciest patrí medzi perly z Rozprávok Tisíc a jednej noci, keďže pochádza z dôb, kedy sa ešte ani nikomu ani len nezdalo o horiacich vrtných vežiach a krajinu medzi Eufratom a Tigrisom neorali výbuchy delostreleckých granátov.