Spoločnosť-Krajiny-Národy

Ako sme videli, okrem neodolateľnej príťažlivosti si poklady zachovávajú akúsi ochrannú silu, ktorá ich bráni, a zároveň hľadača vyzýva, aby ich dobyl. Nie nadarmo sa v početných legendách stretávame s nečistými silami, démonmi, obrami, drakmi, obrovskými čiernymi psami s plamenným jazykom, ktoré poklady strážia a kliatba zase postihne každého, kto objavil nejakú skrýšu. Človek, ktorý sa vybral hľadať dávno stratené a prekliate poklady preto používal ku svojej ochrane pred démonmi rozličné posvätné predmety a amulety. Medzi ne patrila hromničná sviečka, vetvička palmy, posvätené uhlie na zapálenie svetla z kostola, loretánsky zvonček, posvätená voda, krieda, myrha alebo kadidlo, podobne ako aj nôž, ktorým (pozor!) dovtedy nikto chlieb nekrájal.

Právne a etické otázky, spojené s nálezom pokladov, opisoval už v staroveku slávny filozof Platón vo svojom spise „Zákony“. Aristoteles zase v „Politike“ vyrozprával príbeh dvoch bratov, ktorí objavili poklad, ten občania zakopali v obave pred inváziou perzskej armády, a je to práve on, kto považuje poklad za akýsi dar Šťasteny, dôkazy priazne bohov a nazdáva sa, že celý nález by mal patriť objaviteľovi. S týmto názorom nemožno po etickej stránke úplne súhlasiť. Vieme predsa, že poklady bývajú najrozmanitejšieho pôvodu, často sú to koristi, ktoré si uchovávali rôzni rebeli a zbojníci a v tomto prípade vlastne nálezcovia pokladov nutne ťažia zo zločinov, ktoré boli spáchané pred mnohými rokmi. Na takom malom mieste nemôžeme ani pri najlepšej vôli vymenovať všetky správy, ktoré sa viažu na poklady zbojníkov na Slovensku.

Dnešná skomercionalizovaná postmoderná doba prináša do nášho života množstvo liberálnych nezmyslov, ktorých podstatou je naháňanie ziskov obchodníkom a obchodným spoločnostiam. Vákuum v tržbách medzi Vianocami a Veľkou nocou sa snaží nahradiť zvýšenými tržbami skomercionalizovaný sviatok sv. Valentína, ktorý nemá žiadnu kresťanskú podstatu. Zneužitie legendy o svätom Valentínovi – starokresťanskom mučeníkovi z antických dôb panovania cisára Claudia II. patrí medzi to najohavnejšie, čo dokázali určité protikresťanské sily vo svoj prospech využiť. Katolícka a ani pravoslávna cirkev nevenovali a ani nevenujú pamiatke tohto svätca veľkú pozornosť.

Není v životě lidském strašnějších okamžiků, nežli pohřbívat vlastní dítě. Hrůza tohoto okamžiku může být ještě umocněna skutečností, že se jedná o rodiče, který o štěstí, bezpečí a spokojenost své dcery 12 let bojoval s opatrovnickou mafií u soudů, na policii a všude, kde se dalo. Marně. Svůj boj totiž předem prohrál - protože byl otec.

Vždy ma trápilo, prečo výmena extázy dokáže vytvoriť také silné zmeny v pároch... a tiež prečo je také jednoduché že sa problémy vplazia naspať do intímneho vzťahu. Nedávno som prišla k vysvetleniu, ktoré osvetľuje odpoveď na obe otázky. My ľudia sme naprogramovaní aj na túžbu rozmnožovať sa (párenie) a aj na fyzickú a emocionálnu blízkosť (pripútavanie sa). Pripútavací program sa vyvinul primárne k tomu, aby nás pripútal k našim rodičom a našim deťom. Toto silné spojenie starostlivosti o dieťa je také zásadné, že je to to, čo oddeľuje cicavce od plazov. Plazy jednoducho znesú vajcia a idú ďalej, deti cicavcov potrebujú silnú emocionálnu väzbu k svojim opatrovníkom na nejaký čas, v záujme prežitia.

Narodila sa v Polichne, malej dedine na Orave. Bola dcérou evanjelického farára, ktorý jej dal základy vzdelania, okrem toho chodila rok do dievčenskej školy, ale inak nemala iné vzdelanie. Pseudonym Timrava prevzala spisovateľka podľa názvu jednej studničky v rodnom chotári, pretože voda v nej bola vždy dobrá, čistá a bolo jej dosť. Timrava sa nikdy nevydala, hoci prežila veľkú lásku, takmer osudovú. Dotyčný muž žiaľ padol v 1.svetovej vojne v Paríži. A možno práve táto osudová osobná dráma z nej spravila samozrejme popri talente takú veľkú spisovateľku. Mala nevšedný dar videnia. Od žiadneho slovenského spisovateľa sa o slovenskej dedine nedozvieme toľko, ako práve z jej kníh.

Keď vpustíte samca potkana do klietky s citlivou samicou, uvidíte počiatočné bláznenie z kopulácie. Potom sa postupne samec unaví z tejto konkrétnej samice. Aj bez zjavnej zmeny jej vnímavosti samec dosiahne bod, kde má malé libido a jednoducho ju ignoruje. Avšak, keď vymeníte pôvodnú samicu za novú, samec okamžite ožije a začína kopuláciu nanovo. Môžete opakovať tento proces z čerstvými samicami donekonečna, až kým sa samec neunaví k smrti z vyčerpania. Samcova obnovená energia neodráža zvýšenie jeho pohody a blahobytu – hoci tak bude vyzerať (a dočasne to tak aj cítiť). Jeho sila pochádza z neurochemických impulzov zvaných dopamín, ktorý zaplavuje okruh odmeňovania v jeho primitívnom mozgu... takže svoju úlohu si splnil.

Jedného z najslávnejších Slovákov Mórica Beňovského možno považovať za typického predstaviteľa osvietenstva, obdobia prudkého rozvoja obchodu, dopravy a objavovania nových území. Cestovateľ, vojak, spisovateľ a prvý kráľ zjednoteného Madagaskaru Matúš Móric Michal František Serafín August Beňovský sa narodil 20. septembra 1746 vo Vrbovom. Pochádzal zo šľachtického rodu, pôvodom z Beňova. Otec bol plukovníkom, a tak nečudo, že aj Móric vstúpil do cárskej armády. Spočiatku slúžil na Spiši, neskôr bojoval v sedemročnej vojne ako dôstojník rakúskej armády.

Viacerí z generácie našich rodičov a prarodičov tvrdili, že Štefánikovo lietadlo bolo zostrelené česko-slovenskými vojakmi pod francúzskym velením a na rozkaz ministra zahraničných vecí prvej ČSR dr. E. Beneša. Akú úlohu hralo v tejto tragédii Benešove a Štefánikove slobodomurárstvo? „Tak sa svet odpláca. Masaryka a Beneša ako politikov urobil Štefánik. Až do stretnutia s ním boli iba súčasťou davu. Keď vo Francúzsku kapitán Štefl založil 21. júla 1914 prvú českú rotu Nazdar a o deň skôr bola v Kyjeve založená Česká vojenská družina v ruskej armáde, v tej dobe bol Masaryk ešte stále poslancom vo Viedni a Beneš súkromným docentom v Prahe.

"Sme natoľko duchovne skolonizovaní, že keď niekto vytiahne jadrové témy našej kultúry, tak to vyzerá ako podozrivá exotika. Pravdaže, sú aj univerzálne témy, z ktorých sa však stali klišé, ako spievať o láske, potom ešte o láske, a nakoniec o láske. To sa môže. Môže sa spievať aj o búchaní, chlastaní, grcaní, to sa ešte môže. V krásnej piesni, ktorá by už dnes nemohla „rotovať“ - „Balada o poľných vtákoch“, je napríklad spomenutý údel Kainov, teda prvok kresťanskej mystiky, ktorá je bežná. Takisto ako v „Neobzerajte sa pani Lótová“. To nikomu nevadí. Čo je teda až také čudné na tom, že sa v mojich textoch mihne tu dobrodruh a rebel Popolvár, inde Svarogov Slncový kôň, Rod, Lada, Vesna, Perún, alebo divice tancujúce na krížnych cestách."

Stránky

Odoberať Spoločnosť-Krajiny-Národy