Ako sme videli, okrem neodolateľnej príťažlivosti si poklady zachovávajú akúsi ochrannú silu, ktorá ich bráni, a zároveň hľadača vyzýva, aby ich dobyl. Nie nadarmo sa v početných legendách stretávame s nečistými silami, démonmi, obrami, drakmi, obrovskými čiernymi psami s plamenným jazykom, ktoré poklady strážia a kliatba zase postihne každého, kto objavil nejakú skrýšu. Človek, ktorý sa vybral hľadať dávno stratené a prekliate poklady preto používal ku svojej ochrane pred démonmi rozličné posvätné predmety a amulety. Medzi ne patrila hromničná sviečka, vetvička palmy, posvätené uhlie na zapálenie svetla z kostola, loretánsky zvonček, posvätená voda, krieda, myrha alebo kadidlo, podobne ako aj nôž, ktorým (pozor!) dovtedy nikto chlieb nekrájal.
ČAROVNÁ MOC POKLADOV
Získať tieto predmety nebola až taká jednoduchá záležitosť, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Hľadač pokladov, snažiaci si zadovážiť súbor svätenín často riskoval svoj život v dobe smutne preslávenej vyčíňaním inkvizície. Keďže sa sväteniny často naozaj zneužívali k prevádzaniu čiernomagických obradov a blasfemickým rituálom, mohol ich majiteľ veľmi ľahko skončiť v plameňoch horiacej hranice. Aj keď bolo známe, že sväteniny slúžia hľadačom pokladov na účely nevinné, ba čo viac bohabojné, keďže nimi bojovali proti silám temnoty, ktorým mali vyrvať vlastníctvo dávneho pokladu, oni samotní sa tým nemohli vôbec obhajovať, keďže prisahali, že svoje umenie budú udržiavať v tajnosti. Najľahšie bolo získanie loretánskeho zvončeka, ktorého svätenie sa konalo vo všetkých chrámoch mariánskeho kultu. Až do 19. storočia sa udržala predstava, že jeho zvuk dokáže zažehnať oheň, odohnať búrku, či ukončiť dlhé obdobie dažďa.
Ešte jednoduchšie to bolo so svätenou hromničnou sviečkou, ktorá sa aj dnes v mnohých oblastiach vidieka zapaľuje počas búrky v okne príbytku ako ochrana pred úderom blesku. Naproti tomu bolo možné svätené uhlie, kadidlo a myrhu získať iba s rizikom, ktoré sa dalo obísť v prípade, ak sa hľadač kontaktoval s kňazom alebo mníchom, ktorý sám pátral po pokladoch. Skôr ako mohol hľadač pokladov svoje náčinie v boji so zlovestnými silami použiť, bolo nutné, aby si pre svoje predsavzatie vybral správny deň. Najskôr bolo potrebné vypracovať horoskop a z neho určiť najhodnejší čas ku kopaniu. V prípade, že okultné znalosti hľadača neboli na tej úrovni, poslúžil si niektorými zo zemských kľúčov, zvláštnymi spismi, ktoré uvádzali zoznam dní, v ktorých možno hľadať a vykopávať poklady bez vyhliadky na beznádejnosť takého počínania. Zlí duchovia v určité dni z vlastnej vôle a bez donútenia odstupovali od pokladov, v iné zase nadprirodzené sily spôsobovali, že sa poklady dali kopať a brať - čo však neznamená, že aj vtedy nebolo potrebné vložiť úsilie do odháňania temných síl. Ideálna situácia nastala, keď sa tieto dni prekrývali, čo sa však stávalo iba veľmi zriedka. (Jesenský, M.: Keď démoni spia, Nový deň, roč. 2, č. 197 (25. 8. 2000), s. 10)
Nazrime teraz do dvoch nasledovných tabuliek:
Dni, v ktorých zlí duchovia odstupujú od pokladov
Deň Troch kráľov, od polnoci do polnoci, teda od hodiny do hodiny
Hromničný deň celý
Deň zvestovania Panny Márie celý
Veľký piatok celý
Veľkonočný týždeň celý
Deň Nanebovstúpenia Pána celý
Deň Najsvätejšej Trojice celý
Sviatok Božieho tela celú oktávu
Sviatok Sv. Jána Krstiteľa celá oktáva
Deň Zvestovania Márie Panny, od polnoci do polnoci
Deň Sv. Krištofa celý
Deň Sv. Jakuba celý
Deň Nanebovstúpenia Panny Márie celý
Deň Ružencovej Márie Panny celý
Deň Všechsvätých celý
Deň Premenenia Pána celý
Deň Nepoškvrneného počatia Márie Panny celý
Deň Narodenia Pána celý
Táto tabuľka podliehala v dobových traktátoch modifikáciám, ktoré zahŕňali aj iné cirkevné dni a sviatky. V uvedenom prehľade napr. nenájdeme deň Sv. Vavrinca, ktorý mnohí hľadači pokladov považovali za mimoriadne priaznivý pre ich zámery. Záhadne znejúca formula „Deň Troch kráľov od polnoci do polnoci, teda od hodiny do hodiny“ znamená, že v tento dátum temné sily odstupovali od pokladov na celú dobu, zatiaľ čo inokedy - ako napr. v „Deň Premenenia Pána celý“ to robili len od východu do západu slnka.
Ďalšia tabuľka by mala informovať o dňoch, v ktorých bolo hľadanie a kopanie pokladov obzvlášť uľahčené:
Vybrané dni, v ktorých sa darí hľadať, kopať a brať poklady
1.,2.,3.,4.,5.,15. a 16. januára
1.,2.,3. februára
1.,2.,3. marca
15. a 17. mája
V septembri až októbri 4.,15., 16.a 22 dňa mesiaca
Ak sa na tieto tabuľky pozrieme bližšie, konštatujeme, že dní, ktoré boli vhodné k hľadaniu pokladov nebolo príliš mnoho. Keď totiž zlí duchovia od ukrytého bohatstva odstupovali, vtedy - ako naschvál - bolo poklad oveľa ťažšie nájsť, pretože sa vtedy bránil vlastnou prapodivnou silou. Dokonca aj počet tých niekoľko dní, ktoré patrili k súbežným termínom oboch tabuliek, podliehali ďalším obmedzeniam. V cirkevný sviatok sa hľadač nemohol pustiť do práce, ak malo ostať jeho svedomie čisté (čo malo, ako ďalej uvidíme význam naozaj zásadný), v inom prípade (napr. 2. januára) bol povrch zeme pokrytý hrubou vrstvou snehu, ktorá znemožňovala pátranie. Podmienkou hľadania pokladu bolo čisté svedomie, ako aj oslobodenie mysle od hriešnej túžby po bohatstve. Magické spisy odporúčali, aby adept rozjímal nad tým, ako bude z nadobudnutého pokladu rozdávať chudobným almužny, podporovať misie, kostoly, či kláštory a šíriť na všetky strany dobrodenie.
Summa summarum: poklad vydobytý magickou cestou z „božskej pokladnice“ prírody mal slúžiť nábožným cieľom. K tomu, aby sa však hľadač k cieľu svojho snaženia dopracoval, musel patriť k zasvätencom metallognomickej vedy, hermetickej náuky o „plodnosti zeme“ ukrývajúcej poklady. Metallognómia však poskytovala iba všeobecné odporučenia pre hľadanie pokladov. V ďalšej fáze adeptovho pátrania musela pristúpiť práca s virguľou, ktorej zásady formuloval už v 16. storočí nemecký mág a alchymista, doktor Theophrastus Paracelsus von Hohenheim. Paracelsus odporúčal, aby prút lieskového kríka, ktorý mal poslúžiť pre výrobu virgule, bol odrezaný počas dna východu hviezdy Lucida Corona, t.j. 25. marca. O tom, že to nebola jednoduchá záležitosť hovoria nasledujúce riadky samé za seba: „Keď chceš rezať tie virgule, dbaj aby si bol účastný omše svätej a odriekal štyri žalmy pokánia a pri omši aby si opakoval s kňazom Confiteor a Evanjelium sv. Jána - Inprincipiam erat Verbum… A ker už budeš mat rezať tie virgule, pristúp k tomu miestu, kde sú, a odriekaj znovu evanjelium sv. Jána celé, a keď už budeš rezať, hovor tieto slová: „Vyrástol prút z koreňa Jasseho, a vyjde kvet z jeho koreňa. A berúc do ruky virguľu, žehnaj sa v mene Otca, i Syna, i Ducha Svätého. Amen.“
Nasledovalo ďalšie zaklínadlo:
„Aby ste ma, prútiky, skrze znamenie Svätého kríža viedli a povedali slová, a pravdu všetku bez rozličného klamania, kde sa zlato, striebro, alebo nejaký poklad nachádzať môže. Zaklínam vás v mene Božích mien: Emmanuel, Sabaoth, Agia, Tetragrammaton, Agias, Athanatos, Jehova, Adonai, Sodai, Hemousion, Messias, Alpha et Omega, Začiatok a Koniec, aby ste ma viedli a na mieste ukázali, kde je zlato, striebro, alebo akýkoľvek poklad ukrytý bez akéhokolvek oklamania. Po druhý krát vás zaklínam skrze Pána Boha, ktorý mňa i zvyšok sveta stvoril, aby ste ma viedli na tie miesta, kde boli poklady schované. Po tretí raz vás zaklínam skrze Troch svätých kráľov, Gašpara, Melchiora, Baltazára, ako ich hviezda ku skutočnému a určitému miestu Pravdy bez žiadneho oklamania priviedla, tak aby ste ma priviedli bez všetkého klamstva k určitému miestu kde zlato, striebro, peniaze, alebo akýkoľvek poklad leží. Amen.“
Okrem týchto citovaných formuliek existovali ich početné variácie, ktoré však spájali viaceré charakteristické vlastnosti: forma zaklínania, odvolávanie sa na tradíciu Troch kráľov, ako patrónov všetkých hľadačov, či použitie kabbalistických božských mien, ktoré by celkom určite priviedli na hranicu každého, kto by sa o nich neopatrne zmienil pred nohsledmi Svätého ofícia. Predpokladajme, že hľadač pokladov po dlhom pátraní konečne naďabil na miesto, kde by sa mali vyskytovať zakliate poklady. V tej chvíli sa dostával ku slovu predpis hovoriaci o tom, že:
„Keď chce niekto v zemi vidieť nejaké poklady alebo peniaze, nech vezme olejček z bieleho maku, liadok, soľ, sadlo z ježa a z toho má urobiť masť a natrieť si dlaň. Keď ju má natretú nech vezme do druhej ruky pokrývku, a tak uvidí v zemi všetko ako v zrkadle.“
Ako svojrázny druh „geologického radaru“ malo to zvláštne náčinie ukázať to, čo sa nachádzalo pod zemou, teda aj úkryty strašných dravcov, brlohy obývané démonmi, gigantické kosti obrov a drakov, v ktorých dnes poznávame skelety pravekých medveďov. Ale aj keď sa bolo čoho obávať, hľadač pokladov sa cítil viac-menej v bezpečí. Jeho pohnútky boli čisté a šľachetné a ochrana nebeských mocností mu pripadala natoľko skutočná, že sa nemusel báť vyčíňania démonických síl.
Po pohľade do útrob zeme, kedy sa hľadač presvedčil, že sa naozaj nachádza na mieste, ktoré sa pokúšal odhaliť často aj niekoľko rokov, začala ďalšia etapa namáhavej magickej práce. V jej začiatku vysypal vzrušený adept zo svojej torby všetko, čo potreboval k príslušným obradom, ktoré viedli k vyzdvihnutiu zakliateho bohatstva. Najprv použil loretánsky zvonček, ktorým zvonil na všetky strany, aby odohnal démonického strážcu pokladov a súčasne upozornil dobrých duchov - Zyron Sylphos - na svoj príchod. Zvuk posvätného zvončeka im mal dať najavo, že jeho úmysly sú čisté a šľachetné.
Potom zapálil posvätené uhlie, hodil naň posvätné kadidlo a okiadzal vyhliadnutý okrsok zeme, ktorý chcel vyrvať temným mocnostiam. Tento postup opakoval trikrát, pričom kreslil na zem tri kružnice, ktoré postupne okiadzal a priraďoval k nim nápisy vyjadrujúce rôzne podoby božskej moci, ktoré mali vzdorovať silám zla. Keď kružnice s nápismi boli hotové, vykračoval adept za ich hranice a v smere štyroch svetových strán kreslil z dvoch trojuholníkov vytvorené šesťramenné hviezdy, ktoré vyzdobené posvätnými symbolmi mali predstavovať ďalšiu „magickú palisádu“ proti útokom mocností zla.
Nasledoval ďalší rituál. Najprv čítanie zo Sv. Jána, potom prvé zaklínanie:
„Ja N. zaklínam a prikazujem skrze na veky víťazného Boha, aby všetci duchovia a potvory, viditeľné, alebo neviditeľné, ustúpili od tohto pokladu a daru Božieho, aby ma žiaden z nich nezastavil, ani mi neuškodil, v mene Najsvätejšej Trojice: Boha Otca a Syna Boha a Ducha svätého, Amen.“
Toto zaklínadlo malo paralyzovať všetky nečisté sily. Ak by sa však stalo, že na okolí predsa len krúžili pekelné bytosti, ktoré boli voči nemu čiastočne imúnne, pridávalo sa druhé zaklínanie:
"Ja N. zaklínam vás, duchov, ktorí máte moc pod nebom nad týmito darmi, striebrom, zlato, alebo inými, aby ste mi ich ráčili odhaliť. V mene Otca, atd." Po tomto rituáli neostávalo duchom temnôt nič iné iba utekať, žičliví zemskí duchovia boli zase pripravení splniť hľadačovi každé želanie. V prípade, že poklad uložený pod povrchom zeme nebolo možné vykopať (veľká hĺbka, skalnaté podložie) bolo možné použiť formulku k otvoreniu zeme, alebo skalnej steny. Po jej vyslovení bolo potrebné odriekať opäť Evanjelium Sv. Jána, pätnásťkrát Otčenáš a Zdravas Mária a trikrát Krédo. Text formulky nevybočoval z tradične poňatej formy zaklínadla vzťahujúcej sa rovnako tak k pokladu, ako aj k rudnému bohatstvu zlata, či striebra: „Zažehnávam ta ty poklad, diera a ukrytá ruda, skrze Božskú silu a moc, zažehnávam ta, skrze toho, ktorý stvoril nebo a zem, aby si sa otvorila, žehnám ta skrze svätých Petra a Pavla, a Vtelenie Ježiša Krista, žehnám Ta skrze svätého Štefana. Žehnám ta ruda skrze Najsvätejšiu Trojicu, a skrze všetku moc, ktorú má Pán Boh na nebi i zemi, a prostredníctvom tejto moci ti rozkazujem, aj skrze Boha Otca, Boha Syna a Boha Ducha Svätého. Amen.“
Predstavme si teraz nepredstaviteľné a to, že sa po vykonaní príslušného obradu pred užasnutým zrakom hľadača pokladov otvorila v noci ožiarenej iba svitom mesiaca a hviezd v zemi puklina. Vo chvíli, kedy zdvihol hlavu dovtedy hlboko sklonenú pri modlitbe, mohol zbadať ligotavú žilu vystupujúcu na povrch, či tajomnú skrýšu do ktorej ktosi ukryl legendárny poklad, ako v rozprávke o Alibabovi. Pokiaľ odkrytá trhlina viedla k ústiu podzemnej jaskyne, vyžadovalo si ďalšie pátranie ostražitosť a veľkú morálnu silu. O tom ako mohlo vyzerať takéto šťastie sa dočítame v jednom z dobových traktátov zo sedemnásteho storočia: „Na južnej strane uvidíš taký otvor, pred ktorým naskutku pokľakni a spamäti odriekaj Evanjelium Sv. Jána In principiam erat Verbum a po skončení zaraz povstaň. Sotva vojdeš, urob pred seba tri znamenia kríža, vlož na oheň myrhu, kadidlo a svätené bylinky, a chod asi na pätnásť krokov, bude tam jedno tesné miesto, ale za ním vojdeš do priestranného miesta ako do veľkej izby, tu budeš preniknutý hrôzou natoľko, že sa nebudeš vládať ani pohnúť, keďže tam uvidíš podivné a zázračné diela Božie, ktoré žiaden jazyk vyjadriť nemôže, aké tam Pán Boh Všemohúci diela svoje pre svojich verných stvoriť ráčil, ale neboj sa a neľakaj, iba ostražito sa chovaj. Nájdeš tam drahokamov každého druhu, diamanty, rubíny, smaragdy, zafíry a iné v množstve v tejto krajine nevídanom…
Kamene, ktoré by boli vhodné k obeti zázračným svätým obrazom, pre chudobné kostoly, možno bez straty a vady brat, ak by si však volil brat okrem toho iné veci, zle sa ti povodí a všetko čo domov prinesieš, stratíš. Dlho sa tu neobťažuj, ale udri sa v prsia a hovor: Bože, buď milostivý mne hriešnemu - prežehnajúc sa, padni na kolená, poďakuj Pánu Bohu, vráť sa a choď nazad a keď vyjdeš z jaskyne, chod rovno a neobzeraj sa. Keď vyjdeš, ocitneš sa v takej hmle, že ani pred sebou, ani okolo nič neuvidíš, naskutku vyslov zaklínadlo uzatvárania a nakoniec hovor štyri evanjelia na štyri strany sveta, k východu, juhu, západu a severu. Po skončení hmla okamžite zmizne, a všetky otvory budú zavreté a neviditeľné. Keď teda vezmeš to, čo ti Vecný Boh z Prozreteľnosti svojej dožičiť ráčil, poďakuj a urob silné predsavzatie, ako to užívať budeš, s bázňou Božou k chudobným. Budeš pamätať na blížnych svojich aj na duše zosnulých, dovtedy, kým budeš žiť budeš tiež mat z čoho.“
Keď sa teda hľadač ťažko naložený cennosťami a s hlavou naplnenou snom o šťastí bohatého muža pomaly chystal k návratu, bolo potrebné uzavrieť podivnou mocou otvorené podzemné priestory, aby poklady nepadli do rúk nepovolaným. Ku slovu sa dostala posledná magická formulka: „Zatváram ta a ukrývam poklad v naozajstnom Božstve, tak ako sa premenil na naozajstný chlieb Kristus, keď ho svojim milovaným učeníkom dával k pokrmu v svätý deň Svojej prítomnosti, keď peklo premohol. Tak musia byt zavreté tieto jamy, ako kalich a víno, keď sa Boh premenil v ňom. Tak ta zatváram, zaklínam skrze Boha Otca, Boha Syna a Boha Ducha Svätého. Zaprisahávam ta záväzkom, ktorým Kristus peklo premohol a zvíťazil.“ Ako ukazujú viaceré kronikárske záznamy, mnohí hľadači, nemali toľko šťastia, aby vyhrali svoj boj so služobníkmi Pána temnôt - Satana.
Zaujímavé informácie tohto druhu nájdeme na prelome sedemnásteho a osemnásteho storočia u J. Pretoria, ktorý na túto tému zostavil dva pozoruhodné traktáty - „Daemonologia Rubinzalii Silesii“ (Lipsko 1668) a „Bekannte und unbekannte Historien von dem abentheurlichen und weltberuffenen Rieben-Zahl“ (Jelenia Góra 1736). U Pretoria nájdeme nasledovnú reminiscenciu:
„V roku 1572 sa zobralo niekoľko poverčivých horalov, aby na Flinsbergu v Obrích Horách (t.j. vo Vysokých Tatrách - pozn. M.J.) hľadali poklad. Keď však vzdali úctu Hôrnemu duchovi, objavil sa strážca pokladu, ale s takým silným hrmením a blýskaním, ako aj prenikavým chladom, že títo zaklínači diabla s veľkou úzkosťou a strachom museli ustúpiť. Podobnej porážky a očarovania sa dostalo i niekoľkým opovážlivým Talianom, ktorí na tom istom mieste za použitia všetkého čarodejného umenia a diabolských zaklínaní poklady hľadali, pričom jednak, ak máme veriť starým správam, niekoľkokrát museli vziať nohy na plecia. Dozvedáme sa tiež, ako píše doktor Kasper Schwenckfeld, že títo poverčiví horali majú málo šťastia, keď si predstavovali, že získajú poklad, ak budú zaklínať Hôrneho ducha, k čomu im však veľa chýbalo a nakoniec museli za posmechu a hanby od mnohých ľudí, ako aj so stratou odísť. Takisto na večernom zámku v Obrích Horách sa pred rokmi stalo, že to postretlo niekoľko z tých, ktorí sa nádejali získať údajné poklady. Keď prišli na horu a priamo na mieste kružnice kreslili, zjavil sa im Rubecal s najhroznejším víchrom, ktorý potom niekoľko dní trval, s veľkým snehom a strašnou zimou, takže postihnutí mŕtvicou sotva s holým životom odtiaľ ušli.“
Mnohí z nás sa pri myšlienke, že ešte aj dnes existujú prekliate poklady strážené za pomoci kúziel, či tajuplných síl, ktoré môžu nálezcu úplne zničiť a zahubiť, akiste len útrpne pousmejú. Celkom pokojne to však môžeme považovať za skutočnosť, keďže farbisté príbehy o pokladoch zviedli mnoho dôverčivých, aby na krivolakej ceste za vidinou fantastického bohatstva premárnili do koruny celý svoj majetok a na konci svojho úsilia ich čakalo len sklamanie alebo dokonca zúfalstvo. V tomto zmysle môže teda visieť nad pokladmi prekliatie.
Vráťme sa však do súčasnosti otázkou ako si možno ešte aj dnes vysvetliť nadšenie romantikov, ktorí sú ochotní zozbierať, skúpiť a zhromaždiť po celom svete desiatky, či stovky popisov, máp, plánov pokladov, o ktorých existencii sú priam skalopevne presvedčení, zbúrať kilometre starých múrov a do zeme vykopať tisíce šácht a vrtov?
Odpoveď na túto otázku skrýva ono legendárne čaro, ktoré poklad nielen chráni, ale aj vyzýva, aby sa ho zmocnil a prelomil pečať storočného tajomstva, ktoré ho obklopuje. S novodobými hľadačmi pokladov sa teraz rozlúčime slovami Roberta Charrouxa, ktoré obsahujú úprimné vyznanie človeka, ktorý sa nikdy nezmieril s tým, že poznávanie zemského glóbu už nie je tým pravým dobrodružstvom, o ktoré nás pripravili plavci, cestovatelia, geofyzici, letecké spoločnosti a kozmický výskum:
„Pre hľadača pokladov je život dobrodružstvom, na ktorého konci sa medzi inými preludmi trblietajú i rubíny, diamanty, smaragdy, topásy, ametysty, jemne cizelované šperky, tepané náčinie, prstene náramky, náhrdelníky, dukáty louisdory a piastre! Ako sa iní opájajú pohľadom na nepozemsky prísnu a divú krásu mesačných kráterov, žije hľadač pokladov pre radosť z možného objavu, pre lásku k fantastickosti, pre vrcholné vzrušenie jediného okamihu, pre umenie ponoriť ruky do živej vody drahokamov, preto, by muž mohol ozdobiť milovanú ženu najnádhernejšími skvostami dejín. A pravda hľadača pokladov? Nachádza bohatstvo ešte skôr, ako objaví jeho skrýšu…“
- koniec -
Dr. Miloš Jesenský
Zdroj: jesensky.sk
