Osudné roky končiace sa osmičkou sa neviažu len k histórii Slovenska. Presne pred storočím, roku 1908, prišlo v stredosibírskej tajge k podivuhodnej udalosti, nazvanej neskôr tunguzskou katastrofou. Ide vari o najzáhadnejšiu udalosť 20. storočia.
Boris Ivanovič Vronskij, bádateľ a účastník viacerých výprav do oblasti pádu tunguzského telesa, vo svojej knihe Tajomstvo tunguzského meteoritu takto opisuje neobyčajné úkazy na nebi i na zemi: „Diali sa na svete podivné veci onoho tichého, jasného rána 30. júna roku 1908. Šokovaní obyvatelia strednej Sibíri hľadeli s hrôzou k nebu, kde sa náhle zjavilo ohnivé teleso podobné Slnku. S dunením a rachotom preletelo bezmračnou oblohou a zmizlo za horizontom. Zem sa chvela, domy sa otriasali v základoch, z okien sa sypalo sklo, z pecí vypadávalo horiace drevo a uhlíky, hlučne sa otvárali dvere, zo stien a povál padala omietka, z políc kuchynské náradie a riad, zo stien ikony. Na mnohých miestach vzplanuli požiare.“
Posledný súd alebo vojna?
Podivné úkazy vyvrcholili oslepujúcim výbuchom sprevádzaným ohlušujúcim rachotom. Tri alebo štyri obrovské výbuchy bolo počuť na vzdialenosť tisícov kilometrov. Zaostalých, negramotných obyvateľov od sveta odrezaných obydlí, roztrúsených v nesmiernych priestoroch tajgy, zachvátila panika: to sa Antikrist v dyme a ohni zjavil na nebi a s hrmotom spadol na zem, zrazený trestajúcou Božou rukou! Blíži sa koniec sveta! Čoskoro sa začne strašný súd... Vo vzdialenejších miestach pokladali hrmenie za delostreleckú paľbu a rozšírili sa povesti, že sa znova začala vojna s Japonskom. Ako sa nakoniec ukázalo, do povodia rieky Čamby, pravého prítoku Podkamennej Tunguzky, spadlo ohnivé teleso.
Neobyčajnú udalosť nespozorovali len očití svedkovia. Na mnohých miestach sveta sa narušil normálny chod meteorologických prístrojov. Väčšie meteorologické stanice zaznamenali mohutnú vzduchovú vlnu, ktorá obišla celú zemeguľu. Seizmografy irkutského observatória, v tom čase jedny z najdokonalejších, zachytili podivné povrchové zemetrasenie, ku ktorému prišlo 30. júna 1908 o siedmej hodine ráno miestneho času vo vzdialenosti 900 kilometrov severne od Irkutska, v povodí Podkamennej Tunguzky. Na rozsiahlom území od Jeniseja až k brehom Atlantiku od 20. júna asi do konca júla v atmosfére pozorovali anomálne optické javy. Na mnohých miestach si ľudia všimli nezvyčajne jasné východy slnka, zvláštnu žiaru na nebi a hromadný výskyt striebristých oblakov. Osobitne nápadné boli tieto javy v noci z 30. júna na 1. júla. Na značnej časti ruského územia a západnej Európy noc prakticky nenastala. Večerné zore trvali až do rána a striebristá časť neba zostala po celú noc osvetlená.
Po lese ani pamiatky
Leonida Alexejeviča Kulika, mineralóga zameraného na meteoriku, teda na vedu študujúcu meteory, by sme mohli právom nazvať klasikom výskumov tunguzského meteoritu. Tento nadšený bádateľ bol zakladateľom výskumov v oblasti pádu tohto telesa, hľadania jeho úlomkov aj iných stôp po tomto záhadnom úkaze.
Čo uvidel v roku 1927 výskumník Kulik, keď v oblasti záhadného obrovského polomu vystúpil na najbližšiu horu? Napísal o tom tieto vzrušené vety: „Vôbec si neviem predstaviť, ako sa táto zvláštna grandiózna udalosť odohrala. Kam len oko dohliadne, nie je po lese ani pamiatky, všetko je vyvrátené a spálené. Na mŕtvej ploche je mladý, dvadsaťročný porast. Človeku je úzko, keď vidí dvadsaťpalcové velikány prelomené ako triesky.“ Kulik zistil, že pováľané stromy ležia radiálne, ako ručičky hodín tak, že ich vrcholce smerujú von z kotliny. Bádateľ vtedy veril, že sem dopadla obrovská hmota meteoritu.
Les však nebol vyvrátený úplne, veľké množstvo mŕtvych, polámaných stromov zostalo upevnené koreňmi v zemi. Pôda bola pokrytá vývratmi a masou pováľaných stromov, pričom všetky boli obhorené. Aj na stojacich stromoch však boli opálené nielen nižšie, ale aj vyššie časti kmeňa. Kulik dospel k záveru, že kmene zasiahli rozžeravené plyny. Do denníka si zapísal: „Chodiť tadiaľto bolo veľmi nebezpečné, predovšetkým predpoludním, keď bolo veterno. Dvadsaťmetrové stromy, zhnité pri koreňoch, ustavične padali na zem. Nesmeli sme ani na okamih spustiť zrak z mŕtvych, obnažených vrcholcov, aby sme stihli včas uskočiť, a zároveň sme museli pozorne hľadieť pod nohy, lebo miesto sa hemžilo jedovatými hadmi.“
Tajga nevydala tajomstvá
Kulik predpokladal, že do povodia Podkamennej Tunguzky padol obrovský železný meteorit. Preto po dlhé roky usilovne hľadal železné úlomky tohto predpokladaného kozmického telesa. Vytrvalo, ale márne. Tajga nevydala svoje tajomstvá. A tak sa rodili ďalšie a ďalšie hypotézy. Zatiaľ víťazí kométová verzia, ale bodku za týmto prípadom dať nemôžeme. Pravda, sám Kulik veril v tunguzský meteorit železného typu. Hoci sa jeho predstavy nepotvrdili, jednako zhromaždil o tomto úkaze prvé významné materiály. Zakladateľ a priekopník prvých výskumov tajgy v epicentre výbuchu záhadného telesa Kulik po napadnutí vtedajšieho Sovietskeho zväzu nacistickými vojskami roku 1941 vstúpil ako dobrovoľník do občianskej domobrany, bol ranený a padol do nemeckého zajatia. Na jar roku 1942 zomrel v koncentračnom tábore na týfus. Po skončení vojny sa sprvoti nenašiel nik, kto by pokračoval v Kulikových výskumoch. O riešenie tejto otázky nebol záujem, veď krajina mala iné, vážnejšie problémy.
Výbuch Kazanceva
Lenže už v roku 1946 v prvom čísle časopisu Vokrug sveta vyšla sci-fi poviedka A. P. Kazanceva s názvom Výbuch. Autor fantastických románov Kazencev v nej čitateľom predstavil teóriu, podľa ktorej 30. júna 1908 stroskotala v povodí Podkamennej Tunguzky medziplanetárna atómová loď, ktorú na planétu Zem vyslali obyvatelia Marsu. Táto loď vraj vybuchla pri neúspešnom pokuse pristáť na Zemi. Vedci túto hypotézu neprijali, ale mládež sa ňou nadchla. Veď to bolo také tajomné a romantické!
Keďže Mars ako kandidát na nositeľa vyspelej civilizácie bol čoraz menej pravdepodobný, Kazancevova fantastická hypotéza prežívala ďalšie novelizácie a vylepšenia. V roku 1950 uverejnil spisovateľ B. V. Ľapunov v časopise Znanie-sila článok, v ktorom dokazoval, že v týchto končinách strednej Sibíri vybuchol nie medziplanetárny, ale medzihviezdny kozmický koráb. Autor sa opieral o tvrdenia akéhosi nemenovaného francúzskeho astronóma, ktorý vraj koncom júna 1908 pozoroval nové, neveľké nebeské teleso v zornom poli svojho ďalekohľadu. Ľapunov rozvíjal víziu kozmickej lode, ktorá mala poruchu na motoroch, a preto musela opisovať eliptické dráhy, aby postupne znižovala svoju rýchlosť. Poškodené motory sa podarilo spustiť až tesne pred pristávaním, ale brzdiace zariadenie pracovalo nepravidelne, čo vyvolalo salvy, ktoré počuli pozemskí svedkovia. Potom nastala katastrofa – vesmírna loď vybuchla. Treba popravde priznať, že tento tajomný prípad vykazoval aj isté známky nukleárneho výbuchu, a preto nukleárna teória tunguzskej záhady dlho pútala pozornosť aj určitej časti vedcov. V podstate však išlo o intelektuálny súboj triezvych vedcov so spisovateľmi.
Tajga láka romantikov
Po Kulikových stopách sa od roku 1959 púšťajú vedci vyznávajúci romantiku. Vedci zameraní na hľadanie objektívnych dôkazov a svedectiev, romantici v zmysle londonovského prenikania do hlbín tajgy, tuláckeho putovania po divočine s minimálnym materiálnym vybavením, zato však s maximálnym nasadením fyzických i psychických síl. Jedným z nich bol B. I. Vronskij, už spomínaný autor publikácie Tajomstvo tunguzského meteoritu. Vronskij a jeho priatelia, mladí vedeckí nadšenci a nezištní hľadači vedeckých pokladov, sú moderní ľudia aj z dnešného hľadiska. Sám Vronskij vo svojej knihe píše: „Dorazili špinaví, hladní, ustatí. Keď sa umyli a najedli, posadali si všetci okolo jasne plápolajúceho ohňa. Bol jasný, teplý večer. Oheň veselo praskal, čas od času z neho vyletel dážď zlatých iskier. Poprosili sme Dimu Demina o nejakú jeho pieseň. Ochotne súhlasil. Príjemným zamatovým barytónom spieval o tajge, o tuláckom živote, o hľadaní meteoritu. 
Vráťme sa však k záhadnému tunguzskému telesu. Nálezy získané z oblasti epicentra výbuchu i ďalej od neho, teda z povodia riečky Chušma, prítoku rieky Čamba, nie sú jednoznačným svedectvom o charaktere tunguzskej katastrofy. Preto vzniklo viacero teórií.
Celé hniezdo hypotéz
Dôkladné rádiometrické merania nezistili v kotline epicentra zvýšenú rádioaktivitu ani v zemine, ani v popole zo zničených stromov. Tieto negatívne výsledky viedli k odmietaniu hypotézy o jadrovom výbuchu, ktorú až do roku 1959 mnohí pokladali za pravdepodobnú. Namiesto nej sa zjavili iné hypotézy. Jedny sa opierajú o určité fakty, iné sú iba vtipnými konštrukciami. Väčšinu hypotéz, hoci navzájom dosť rozdielnych, spája jediný spoločný menovateľ: tunguzskú katastrofu spôsobil nejaký vesmírny hosť, ktorého sprevádzali neobyčajne silné svetelné, zvukové, seizmické a iné efekty. Katastrofa vyvrcholila vznikom mocnej vzduchovej vlny, ktorá spôsobila rozsiahly radiálny lesný polom.
Kulik pred vojnou najprv dospel k záveru, že do tejto oblasti dopadol roj železných meteoritov v súvislosti s Ponsovou-Winneckeovou kométou. Neskôr, po neúspešných pokusoch nájsť v početných malých kráteroch úlomky meteoritu, sa priklonil ku koncepcii meteoritu, ktorý dopadol na Zem ako jediná celistvá masa, pričom kráter napokon zatopila spodná voda.
Na základe neúspechov Kulikovho dokazovania akademik V. I. Vernadskij namiesto o meteore uvažoval o oblaku kozmického prachu, ktorý prenikol do zemskej atmosféry. Neobhajoval tvrdohlavo túto predstavu, iba pripustil jej možnosť. Rovnako aj možnosť, že onen meteorit bol telesom z ľadu.
Astronóm I. S. Astapovič vyslovil domnienku, že tunguzský meteorit bol kamenný a bol vlastne jadrom malej kométy, ktorá sa zrazila so Zemou.
S myšlienkou, že tunguzský meteorit bol ľadovým jadrom neveľkej kométy, prišiel v roku 1930 anglický vedec Whipple. Túto myšlienku ďalej rozvinul akademik V. G. Pesenkov. Najnovšie výskumy ukazujú, že jadrá komét tvorí porézna ľadová, ba až snehová hmota. Keď takéto porézne jadro kométy preniklo do zemskej atmosféry, vybuchlo a uvoľnilo sa obrovské množstvo energie. Ďalší vedci postupne zdokonaľovali túto teóriu. Pri katastrofe sa do zemskej atmosféry dostalo veľké množstvo kozmického prachu, čo vyvolalo nezvyčajne svetlé noci a ďalšie optické anomálie.
Už spomínaný astronóm Astapovič vyslovil predpoklad, že tunguzský meteorit nedopadol na Zem, ale znova zmizol v kozmickom priestore, lebo sa odrazil od spodných hustých vrstiev atmosféry. Všetky sprievodné deštrukcie spôsobila mohutná balistická vlna, vyvolaná telesom pohybujúcim sa kozmickou rýchlosťou.
Pravdaže, naďalej žijú aj vedeckofantastické teórie o jadrovom výbuchu spôsobenom haváriou medziplanetárnej, či skôr medzihviezdnej kozmickej lode. Napodiv, k hypotéze jadrového výbuchu sa nehlásili iba spisovatelia zameraní na fantastické príbehy, ale aj niektorí vedci. Obhajoval ju aj geofyzik A. V. Zolotov, ktorý niekoľkokrát navštívil oblasť tunguzskej katastrofy. Zvláštne stanovisko k záhade zaujal F. J. Zigel. Najprv uvažoval o výbuchu nejakého ľudstvu neznámeho kozmického telesa prirodzeného pôvodu, ktoré vniklo do zemskej atmosféry. Neskôr zmenil názor v prospech umelého a riadeného telesa, ktoré po zložitom manévri zmenilo smer letu z juhu na sever na tragicky skončenú trasu z východu na západ.
Zjavili sa aj odvážnejšie hypotézy. V roku 1948 americký vedec La Paz predpokladal, že tunguzský meteorit bol kusom antihmoty z hlbín vesmíru. Pri dotyku s hmotou zemskej atmosféry došlo k anihilácii antihmoty meteoritu, čo znamená, že sa častice hmoty a antihmoty navzájom zničia. Tento jav sprevádzalo uvoľnenie obrovského množstva energie.
Medzi takéto teórie patrí aj laserová hypotéza spisovateľov
G. Altova a V. Žuravlevovej. Podľa ich názoru tunguzskú katastrofu spôsobil úzky a silný zväzok laserových lúčov, ktorý sa vybil v zemskej atmosfére.
Americkí fyzici Albert Jackson a Michael Ryan vyslovili hypotézu, že túto katastrofu spôsobilo stretnutie Zeme s čiernou dierou. Vyrátali, že aj neveľká čierna diera, ktorá by sa zrazila so Zemou pri rýchlosti 1,1 km za sekundu, by mohla vyvolať vznik tlakovej vlny podobnú tej, akú spozorovali pri výbuchu tunguzského meteoritu. Energia, ktorá sa pri takejto zrážke uvoľní, by mohla zodpovedať energii uvoľnenej výbuchom desaťmegatonovej bomby a spôsobiť podobné deštrukcie bez toho, aby po tomto výbuchu zostal kráter alebo nejaké pevné častice. Kráter tunguzského výbuchu sa však, zdá sa, predsa len našiel. Aspoň to tvrdia talianski vedci z Institute of Marine Science z Bologne, ktorí po dlhoročných prieskumoch označili za hlavný impaktný kráter tunguzskej explózie jazero Čeko, ležiace asi 8 kilometrov od epicentra explózie. Jazero má priemer približne 300 metrov a neobvyklý, príkry valovitý profil. Na rozdiel od ostatných jazier v tejto oblasti má veľmi strmé steny, zvažujúce sa až do hĺbky 50 metrov. Jeho tvar je navyše výrazne odlišný od subarktických sibírskych jazier a tvarom nezodpovedá pozemským stavebným alebo eróznym procesom. V strede jazera, približne desať metrov pod usadeninami, objavili talianski vedci pevnejší materiál, o ktorom si myslia, že by mohol byť pozostatkom vybuchnutého telesa. V blízkom čase plánujú uskutočniť na dne jazera hĺbkové vrty.
Skeptici a optimisti
Tunguzská záhada napriek vedeckému pokroku zostáva aj naďalej záhadou. Niet teórie, ktorá by bola v stopercentnom súlade so získanými reálnymi meraniami a materiálnymi dôkazmi v podobe odobratých vzoriek. Sú dva prístupy k tunguzskej záhade: skeptický a optimistický. Podľa skeptického prístupu, podobného prístupu k detektívnemu pátraniu po zločincoch, stopy z roku 1908 dávno vychladli, kadečo sa rozpadlo, rozložilo, zapadlo do sibírskeho bahna močarísk, kadečo z postihnutej tajgy milosrdne prekryl mladý les... Podľa optimistického prístupu čoraz modernejšie a výkonnejšie prístroje i dôslednejšie metodiky vnesú jasno do tunguzského prípadu.
Optimisticky sa k problému vyjadril na meteoritický výskum zameraný vedec N. V. Vasiliev: „V posledných desaťročiach sa v odbornej tlači objavujú dve konkurenčné hypotézy – kométová a jadrová. Obe existujú v niekoľkých variantoch, napríklad jadrová aj v podobe anihilačnej. Zjavnú prevahu má v poslednom čase variant kométový. Z toho vidieť, že ulička, do ktorej sa dostal problém tunguzského meteoritu, sa bude stále zužovať. Existuje obrovský faktický materiál a autorská fantázia si už nemôže dovoliť to, čo v povojnových rokoch.“ Až budúcnosť ukáže, koho predpovede sa splnia – skeptikov či optimistov.
Milan Kenda
Zdroj: Mesačník EXTRAPLUS, www.extraplus.sk
