Najhoršie je zatajovanie. Vtedy majú polopravdy a lži živnú pôdu bez hraníc. Ešte horšie je, keď ich niekto živí a ono to aj vynáša. Smutný príkladom je černobyľská havária v apríli 1986. V románe s názvom „Mária z Černobyľu“ ruský autor uvádza až 130 tisíc obetí tejto havárie a 800 tisíc ľudí vraj dodnes trpí nevyliečiteľnými chorobami. Fakt je, že z oblasti okamžite evakuovali 116 tisíc obyvateľov a do 600 tisíc ľudí pracovalo na likvidácii havárie. Ale zamieňať evakuovaných za mŕtvych a záchranárov za nevyliečiteľne chorých?
Korunu tejto mystifikácii nasadil svetoznámy spisovateľ Paulo Coelho vo svojej inak ambicióznej knižke „Čarodejnica z Portobella“ na strane 180. Pritom téma Černobyľu nijako nesúvisí s obsahom a cieľom knihy, dokonca ani s dejom a tak to môžeme chápať ako očarenie autora nad ohromujúcim rozsahom tragédie. Pritom správne uvádza len jej 30 oficiálnych obetí. A tam aj realita končí a pokračuje takto: „Tridsiati mŕtvi sa, podľa odborníka Johna Gofmansa, zmenili na 485 000 smrteľných prípadov rakoviny a rovnaký počet prípadov rakoviny, ktoré neskončili smrťou.“ Už len táto veta by stála za štúdiu o tom ako vznikajú pod zámienkou odbornosti čisté mýty. Ako ten „Gofmans“ na také presné číslo prišiel? Najmä ak sa nevolá Gofmans (meno je asi Coelhom zle opísané z Internetu, kde sa píše o „Gofman´s“, teda Gofmanových, kontroverzných prácach), ale jeho skutočné meno je Gofman. Ten spolu s Arthurom Tamplinom použil toto číslo, ale v celkom inej súvislosti! To keď v 60-tych rokoch Ernest Sternglass vyhlásil, že jadrové skúšky spôsobili v predošlom desaťročí úmrtnosť 400 000 NE-narodených detí v USA. Gofman s Tamplinom to napadli, aby prišli s cifrou tisícnásobne menšou. Ale o niekoľko rokov už Gofman tvrdil, že Sternglass mal možno pravdu. No totálny guláš, ktorý hlavne s Černobyľom nesúvisí. Ale fantázia autora Coelhovej kapacity už je naštartovaná a tak sa dozvedáme, že černobyľské „nešťastie priamo zasiahlo deväť miliónov ľudí na celom svete, vrátane troch až štyroch miliónov detí“. Ten kto je schopný v takomto prípade hádzať s miliónmi hore-dole, nemôže byť braný vážne. Vrcholom ale je, keď Coelho cituje „bieloruské ministerstvo zdravotníctva“, že počet rakoviny štítnej žľazy sa „v období medzi rokmi 2005 a 2010 výrazne zvýši, a to v dôsledku rádioaktivity, ktorá ešte stále pôsobí“!!! Takúto predvídavosť nemal ani Jára Cimrman. A hlavne – je to totálna hlúposť. Stovky štúdií v Hirošime museli opakovane priznať, že u tých, čo prežili výbuch prvých atómových bômb v dejinách ľudstva, sa behom nasledujúceho polstoročia prejavil pozoruhodne NÍZKY výskyt všetkých druhov rakoviny vrátane leukémie. V Černobyle to dopadlo podobne, žiadne masové ochorenia sa nekonali.
Románopiscovi Coelhovi to ale ešte nestačí: „...okrem deviatich miliónov ľudí priamo vystavených žiareniu, ďalších 65 miliónov bolo zasiahnutých prostredníctvom konzumácie kontaminovaných potravín po celom svete.“ Odhadnúť, že presne niečím postihnutých je 65 a nie 56 miliónov ľudí dokáže len veštec alebo úplný hochštapler. A to Coelho ani netuší, že potraviny sa bežne rádioaktivitou sterilizujú!
O vierohodnosti celej tejto state uznávaného svetového autora, snáď stačí na záver odcitovať, že vraj v pustej ukrajinskej stepi a bieloruských močiaroch po Černobyle „dve tisícky miest a dedín jednoducho zmizli z mapy“. To nebol problém, keď tam nikdy neboli.
Keď som na túto klauniádu s černobyľskou tragédiou upozornil na svojom blogu na SME, v diskusii odznela námietka, že veď takýto autor si môže vymyslieť, čo len chce. Problém ale je, že takéhoto autora číta (a aj mu uverí) ďaleko viac ľudí, než je tých, ktorí sa dostanú k odbornej literatúre a aj z nej dokážu relevantné údaje abstrahovať. A zvlášť u tejto knihy, kde nie je ani náznak vtipu, či len nadhľadu môžeme oprávnene predpokladať, že autor túto znôšku nezmyslov skompiloval úplne vážne a verí jej. A práve takto sa drží zubami-nechtami „černobyľská lož“ ako strašidlo o akom sa podľa Greenpeace nepatrí pochybovať. Lebo veda nie je jediná zvestovaná pravda, ale skôr permanentná pochybnosť. Kým pochybujeme o takýchto „pravdách“ ešte máme nádej dobrať sa skutočného stavu vecí.
Žiaľ aj oficiálne zdroje očarili veľké čísla. Ešte v roku 1995 agentúra Reuters vydala správu, že v Bielorusku je touto haváriou postihnutých až 800 tisíc detí. Ukrajinská agentúra UNIAR ohlásila v tom istom roku 3,2 milióna postihnutých a 125 tisíc mŕtvych obetí havárie. Aj úrad OSN pre koordináciu humanitárnej pomoci ešte v roku 2000 tvrdil, že havária spôsobila až 11 000 prípadov rakoviny štítnej žľazy. Nič z toho nebola pravda, naopak, začalo sa hovoriť o veľkej černobyľskej lži. A tie lži neboli náhoda.
Ako to bolo?
V Černobyľe do dvoch mesiacov od havárie zomrelo v skutočnosti len 30 ľudí - z toho 28 na ožiarenie.
Prežili dokonca aj tí, čo tú haváriu spôsobili na riadiacom stanovisku reaktora. Hlavného vinníka nevydareného černobyľského experimentu, inžiniera Ďatlova, zasiahla pri výbuchu dávka 390 rem. Žil ešte deväť rokov, prežil aj súd a väzenie a nakoniec zomrel na infarkt. Ale už predtým, za vojenskej služby na Sibíri, prekonal pri havárii v jadrovej ponorke bez trvalých následkov ožiarenie 200 rem, čo je trojnásobok povolenej dávky.
Naopak zomreli rybári, čo sa v noci od rieky pozerali na ohromný svetelný stĺp výbuchu vo vzdialenosti niekoľkých kilometrov, lebo reaktor vyletel až kilometer vysoko.
Na podozrenie z akútneho ožiarenia bolo sledovaných 237 osôb, len u 134 sa aj preukázalo.
Z 13-tich pacientov ožiarených smrteľnými dávkami 5,6 až 13 Gray sa transplantáciou kostnej drene podarilo zachrániť dvoch. Ostatní (hlavne operátori a požiarnici) zomreli na popáleniny, pľúcne komplikácie a zlyhanie imunity.
Tí ožiarení, čo prežili, splodili v najbližších rokoch štrnásť zdravých potomkov.
Paradoxy zakázanej zóny
V Černobyle bolo takých záhad viac. Igora Kostina, fotografa ktorého poslali, aby po katastrofe urobil z helikoptéry prvé zábery elektrárne, zasiahla hneď polovica smrteľnej dávky - bez následkov. Asi tri tisíc vojakov fungovalo ako bio-roboti v prvej línii. Tým povedali, že v oblasti reaktora môžu byť len 90 sekúnd. Ale ich akciu snímal kameraman, ktorému to nepovedali a tak tam točil, až kým sa mu neminul film... a prežil.
Do černobyľskej zakázanej zóny vypustili pred rokmi stádo vzácneho koňa Przewalského. Doteraz si tam žijú veľmi spokojne, hoci žerú trávu s vysokým obsahom rádioaktivity.
V zakázanej zóne žije pokusne aj býk a tri kravy, nazvali ich poeticky Uran, Alfa, Beta a Gamma. Hoci sa pasú na lúkach s takmer tridsaťnásobne vyššou hladinou rádioaktivity, neboli u nich zistené žiadne následky. Potvrdzujú to aj pozorovania z ruského Čeljabinska, kde v roku 1957 vybuchol nahromadený vysokorádioaktívny odpad vypustený z miestneho reaktora. Napriek varovaniam do zakázanej zóny aj naďalej chodili niektorí miestni sedliaci pásť kravy. A ešte aj 33 rokov po incidente bez zjavných následkov.
Ani niekoľko desiatok rokov po černobyľskej havárii sa nenašli žiadni mutanti dokonca ani u druhov, napríklad odchytených hlodavcov, kde sa vyskytujú bežne aj bez žiarenia.
Tak aké následky?
K masívnemu ožiareniu veľkého územia Európy došlo bez akýchkoľvek pochýb. Štyri roky po Černobyle obsahovali huby v pohorí Koraple pri Štajerskom Hradci až 1000 Bq na kilo čerstvej hmoty. S výnimkou bedli jedlej, ktorá z neznámych dôvodov rádioaktivitu z pôdy neťahá.
Jediným skutočným masovým účinkom Černobyľu bol rok po havárii pokles plodnosti kráv na polovicu. No a v celej východnej Európe stúpla úmrtnosť novonarodených detí. Lenže o dva roky už bolo zase všetko v normále. Vysvetlenie? Živočíšne druhy majú dlhodobú skúsenosť s prirodzenou rádioaktivitou v prostredí a tak si za stovky tisíc rokov vytvorili účinné obranné mechanizmy. Jedným z nich je teratogénna poistka na úrovni vyvíjajúceho sa embrya. Príroda vpustí do života len odolnejšie jedince, nepoškodené žiarením, a tak vzniká rádiorezistencia prenášaná tak darwinovským výberom na potomstvo.
Dnes si viacerí odborníci myslia, že najväčšia škodou, ktorou ľudia z Černobyľu dodnes trpia naozaj masovo, bola chaotická evakuácia na úrovni najskôr ignorácie a vzápätí paniky. Oba extrémy vytvorili živnú pôdu černobyľskej lži.
Načo bola dobrá černobyľská lož?
Všimnime si, že najhrozivejšie správy o následkoch havárie v Černobyľe sa objavili v západnej tlači až po roku 1989. Vysvetlenie je prosté. Ak by sa dokázalo, že reaktory ruského typu sú nebezpečné, muselo by dôjsť k ich výmene za omnoho drahšiu západnú technológiu. A tu už hovoríme o stovkách miliárd korún veľmi spoľahlivého biznisu na vládnej úrovni. Preto sa Česi bránia rakúskej škandalizácii ich jadrových elektrární. Veď, ak by pripustili pochybnosti o tom ako sú postavené, museli by zaplatiť jeden a pol násobok dovtedy investovaných peňazí za novú technológiu. A to nepočítame náklady na likvidáciu predošlej, úplne novej technológie. Navyše aj tá západná technológia je zlyháva. Lenže o tom sa bežne nehovorí.
Podľa článku „Radiation Accidents: Occurence, Types, Consequences, Medical Management, and the Lessons to be Learned“ autorov I. Turai a K. Veress bolo okrem černobyľskej katastrofy v bývalých komunistických krajinách s údajne zastaralou technológiou v 20. storočí registrovaných 32 menších havárií jadrových elektrární. Vo zvyšku dokonalejšieho sveta ich bolo 719, na najvyspelejšie štáty pripadlo 595 havárií. Najviac v USA - 240.
V tejto krajine len do roku 1979 museli 2 835 krát zastaviť prevádzku atómových elektrární pre ohrozenie ich bezpečnosti. Od roku 1979 do konca storočia bolo v celej krajine odhadom viac ako 23 tisíc incidentov tohto typu.
V britskej jadrovej elektrárni Windscale zaregistrovali od roku 1950 do roku 1977 dokopy 194 nehôd vrátane 11 prípadov požiarov a explózií a 45 prípadov úniku plutónia.
Je nepochybné, že aj západní producenti jadrovej technológie sa z týchto zlyhaní poučili. Ale to isté sa udialo aj v strednej a východnej Európe. Navyše v Černobyľe nezlyhala technika, ale šialenec, ktorý rozkázal vypnúť všetky bezpečnostné okruhy.
Ako teda ďalej?
Svet stojí na alternatívach a neustálom zvažovaní, ktorá je práve teraz tá pravá. Preto ten nenápadný návrat k jadrovej energetike. U Rakúšanov hystéria okolo atómovej energie spôsobila, že si vlastnú jadrovú elektráreň odstavili ešte skôr, než ju spustili. To nie je racionálne uvažovanie. To je politika - a kšeft! Aj preto už sa oplatí poslať zopár grínpísákov poskakovať pred bránami vyhliadnutej obete. Mimochodom, ak to aktivisti Greenpeace myslia vážne s ochranou ľudstva pred nadmernými dávkami žiarenia, mali by jadrové elektrárne skôr chrániť, než na ne útočiť! Ďaleko viac žiarenia sa totiž dostáva do ovzdušia klasickými elektrárňami, ktoré spaľujú uhlie a tým uvoľňujú do ovzdušia tony rádioaktívneho popola. Napríklad lignit pre grécke elektrárne je zvlášť bohatý na rádionuklidy ako 238U, 226Ra, 210Pb, 232Th a 40K. Elektráreň Megalopolis vypustí 2,5 megaton a elektráreň Ptolemais až 8 megaton takéhoto popola ročne. Proti tomu Greenpeace neprotestuje.
Na druhej strane ekologickí aktivisti správne udržujú vlády, jadrový priemysel aj odborníkov pod stálou kontrolou. Nemôžeme totiž tvrdiť, že už nedôjde k tragickému zlyhaniu tejto technológie. Robia ju tiež len ľudia a tí sa môžu fatálne mýliť ako sme sa kruto presvedčili v Černobyľe. Dôležité však je, aby sme naše budúce kroky zvažovali na základe skutočných, reálnych čísiel a nie umelo živených mýtov. Správne rozhodnutia môžeme urobiť len keď máme k dispozícii správne, neprekrútené fakty.
Černobyľskú tragédiu najskôr poznačila hlúpa komunistická propaganda. Najskôr tvrdili, že tam žiadna rádioaktivita neunikla a potom, že sa znížila. Žiaľ po páde Sovietskeho zväzu nabrali správy o Černobyľe opačný extrém až absurdného preháňania obetí katastrofy. A pravda nie je niekde uprostred – tá je MIMO propagandy. Pozor na ňu aj dnes!
Gustáv Murín
(celý text bol publikovaný v časopise Domino č.12-17/2008)
