Prešiel som na západnú stranu hory, kam zvyčajne nechodím. Bola to dlhá štreka a vybavil som sa na ňu baťohom, do ktorého som uložil okrem nepremokavej pláštenky /pre každý prípad/ fľašku vody a nejaké drobné jedlo. Netušil som však, že práve tam stretnem Diamantového jeleňa...
Kto by nechcel poznať budúcnosť? Kedy si nájde partnera/ku, či sa ožení/vydá, vyhrá v športke a nejedného zaujíma aj dátum smrti. Čas je skrátka dosť zaujímavá komodita. V poslednej dobe jeho cena rastie do závratných výšok. A to som ešte nespomenul záhady. 2012 - každý o tom vie aspoň niečo. Skeptici tvrdia, že je to celé jeden veľký humbuk, nadšenci tomu veria natoľko, že pivnicu už dnes prestavujú na nedobytný sklad potravín, ktorý vydrží aj nejaký ten menší atómový výbuch. Ale teraz vážne. Niektorí vedia viac, než všetci ostatní. A delia sa s nami o plody vlastného dlhoročného skúmania. Dokonca cestujú krížom cez celý oceán a pevninu až sem k nám. Dámy a páni, John Sheliak!
Kto by nechcel poznať budúcnosť? Kedy si nájde partnera/ku, či sa ožení/vydá, vyhrá v športke a nejedného zaujíma aj dátum smrti. Čas je skrátka dosť zaujímavá komodita. V poslednej dobe jeho cena rastie do závratných výšok. A to som ešte nespomenul záhady. 2012 - každý o tom vie aspoň niečo. Skeptici tvrdia, že je to celé jeden veľký humbuk, nadšenci tomu veria natoľko, že pivnicu už dnes prestavujú na nedobytný sklad potravín, ktorý vydrží aj nejaký ten menší atómový výbuch. Ale teraz vážne. Niektorí vedia viac, než všetci ostatní. A delia sa s nami o plody vlastného dlhoročného skúmania. Dokonca cestujú krížom cez celý oceán a pevninu až sem k nám. Dámy a páni, John Sheliak!
Text, ktorý píšete, má tendenciu vťahovať vás do jeho vlastného sveta, teda do textu samotného: autor sa stráca vo svojom texte ... Okrem toho, že tam blúdite ako v neznámej krajine, zároveň riskujete, že skutočného Autora nenájdete, navyše - takýmto ponáraním sa do textu vznikajú odbočenia: celkový rytmus toho, čo chcete povedať je potom zložitejší na percepciu... Pozornosť na prstoch, ale aj na monitore - a zároveň maximálna otvorenosť voči tomu, čo prichádza, vás zaručene udržia „nad hladinou“. Pri tomto type písania sa už tak veľmi nekoncentrujeme na našu takzvanú logickú myseľ – o ktorej sme si doteraz azda mysleli, že „má na svedomí“ naše písanie... Naše skutočné písanie „vychádza“ kdesi z oblastí, kde logická myseľ končí... Tam, kde končia všetky logické riešenia začína Krajina krajina mimo ilúzie – Krajina Skutočnosti... A v nej prebýva skutočný Autor... V zásade platí – to, čo sa vám deje vo vonkajšom svete, reprezentuje váš vnútorný Príbeh – teda príbeh Toho, ktorým v skutočnosti ste... Stopovaním vonkajšej „reality“ nakoniec nájdete svoj vlastný Kód...
Nemôžem si už zakrývať oči pred vplyvom a účinkom svojich vnútorných rozhodnutí na vývoj a fungovanie mojej vlastnej reality! Myslím to tak, že svoje najvnútornejšie rozhodnutia sa v živote p r e j a v i l i a r e a l i z o v a l i sa. Dokonca je to tak, že moje najvnútornejšie rozhodnutia „zrušili platnosť“ všetkých vonkajškových... Existujú NEVIDITEĽNÉ ROZHODNUTIA, ktoré činíme „sami v sebe“ - ako som si dnes už istý - sú to tie najúčinnejšie rozhodnutia: práve tie určujú, čo nám vyjde a čo nám nevyjde... Každý človek dnes však v i e, že vo svojom živote m u s í prijímať rozumovo-rozumné rozhodnutia, ktoré sa viac-menej n e z l u č u j ú s pocitmi, vychádzajúcimi z nášho vnútra... Viem to aj ja: a tak ich činím aj sám – nemôžem však už zakrývať, že zároveň s nimi „prebehne“ kdesi v hĺbke mojej bytosti ešte iné a veľmi utajené „rozhodnutie“ - prejavuje sa dobre ukrývaným odporom k činnosti, pre ktorú som sa práve rozumovo a „na sto percent“ rozhodol... Celý život sa usilujem potlačiť tento vnútorný Hlas– bojujem proti nemu, lebo sa mi vidí, že ma vedie do priameho stretu s celým okolím – azda s celou spoločnosťou, ak nie s celým svetom...
Napísal som krátky list istému mocnému mužovi, kde som mu chcel vyjadriť, že sa na neho za nič nehnevám a beriem všetko, čo medzi nami bolo, ako svoju školu a skúsenosť... To, čo sa dialo medzi mnou a tým človekom som považoval za svoju osobnú skúšku a výzvu ako praktizovať „odpustenie“... Len čo som stlačil tlačítko „browse“, aby som stiahol dopis z plochy do mejlu, vynorila sa mi pred očami celkom nečakane krátka scénka z pred pár rokov... Povedal som známemu o inej mediálnej osobnosti /o ktorej si mnohí mysleli, že mi spôsobila krivdu/, že som tomu človeku zo šoubyznisu o d p u s t i l...
Ako som tam tak stál, zapadalo slnko: Tatry dostali modrastý nádych a v diaľke pred sebou som mal zložený vejár hôr – pochopil som ako to videl a namaľoval Benka... A práve v tej jednej prchavej a krátkej chvíli to ku mne prišlo: dávno zabudnutá spomienka, alebo azda čosi z minulých životov, ak vôbec o niečom takom možno hovoriť?
Už poznám tento pocit – prekvapí ma nečakane a rovnako rýchlo, ako príde, náhle ustúpi a vo mne zanechá pocit čohosi nedopovedaného...
Dolu v terénnej prepadline, architektonicky využitej pre terasovité sedenie amfiteátra práve účinkuje jeden z ľudových súborov: už druhý deň som jedným z tisícov účastníkov folklórnych slávností... Pozerám zhora na pestré ľudské divadlo a krajinu, ponárajúcu sa celkom nepovšimnute do večerného šera a snažím sa zadržať v pamäti snový, no veľmi intenzívny pocit a dešifrovať správu, ktorá s ním – a v ňom prichádza, no je neskoro: tentokrát, ako predtým nespočetnekrát sa mi n e p o d a r í zachytiť p r í b e h ako zo sna... Celkom iste však viem, že je dôležitou časťou odpovede, ktorú po celý život hľadám: odpovede na otázku KTO VLASTNE SOM...
