Prešiel som na západnú stranu hory, kam zvyčajne nechodím. Bola to dlhá štreka a vybavil som sa na ňu baťohom, do ktorého som uložil okrem nepremokavej pláštenky /pre každý prípad/ fľašku vody a nejaké drobné jedlo. Netušil som však, že práve tam stretnem Diamantového jeleňa...
Raz som už v týchto končinách bol – na samom hrebeni ma vtedy prekvapilo stádo muflonov; držal som nakrátko svojho psa a on, ako keby vedel, aká je táto chvíľa pre mňa dôležitá, potlačil svoj lovecký pud a len tíško pozeral, ako do strmého svahu západnej strany hory vychádzali jeden po druhom... Najprv statný samec s rohami zakrútenými ako lyže severských saní – obzeral sa a keď videl, že nemám v hlave nielen postrannú, ale žiadnu myšlienku, zapískal. Stál tam, desať metrov odo mňa a dozeral na skupinu svojich; vychádzali na cestičku, jeden po druhom, mužské i ženské bytosti, mláďatá... Trvalo len pár minút a ja a môj dalmatínec sme boli obklopení mlčanlivými bytosťami – ocitli sme sa priamo v ich strede a keďže som si napriek svojej bezmyšlienkovosti spomenul na matematiku, narátal som ich takmer sto. Pozerali na mňa mlčky a priamo – mladé, staré i najmladšie a ja som cítil spojenie dvoch svetov; dva vesmíry, ľudský a zvierací sa stretli v jednote a vzájomnom splynutí. Potom samec znova zapískal a stovka mojich bratov a sestier sa vydali nenáhlivo do lesa v svahu po ľavej ruke.
Je to hora môjho detstva – vodil ma tam môj nebohý dedo i môj nebohý otec. Raz, bolo to tuším v máji keď kvitli konvalinky, uvidel som na čistinke Diamantového jeleňa, no skôr ako som svojho dedka na neho upozornil, stratil sa v húštine. Všetky detské príbehy o zvieratkách, všetky rozprávky sa odohrávali v tej hore-horičke; lebo inú som nepoznal. V jeseni a v zime prilietali na náš dvor vtáky z týchto lesov - pestrofarebné sýkorky, ale aj ďatle a napokon ťažké, čierne havrany, ktoré rozkolísali konár čerešne, pričom z nej padali tehličky čerstvého snehu.
Stará pani spisovateľka, ktorá bývala v byte pred tým, ako sa tam nasťahovali moji rodičia, napísala o tých vtákoch rozprávkovú knižku; dodnes je v mojej krajine jedným z najznámejších detských príbehov.
Spomínam to preto, lebo boli časy, keď som túto horu-horičku stratil.
Niežeby som bol ďaleko – jednoducho som do nej nevedel vojsť tým správnym spôsobom – spôsobom, ako do nej vchádzajú deti v bezpečnom doprovode svojich starých otcov, ktorí im ukazujú rozkvitnuté koberce konvaliniek, voňajúcich tak omamne, že to až vyráža dych, alebo dubáčik, či kuriatko, pričom sa vás dospelý tvári tak, aby ste mali pocit, že ste to všetko našli a objavili vy...
Ak začnete rásť, pocit orientácie v priestore, neustála pozornosť, aby ste nezablúdili a všetky vaše starosti, ktoré si nesiete v hlave vám clonia skutočnosť – darmo sa usilujete nájsť horu-horičku, ktorú ste poznali ako malé dieťa. Nie je tu.
Nenachádzame ju a preto sa vyberáme hľadať ju do šíreho sveta. Zájdete za sedmoro riek a sedmoro horí, presekávate sa dažďovým pralesom – a všade hľadáte tú vašu horičku.
Nikdy sa vám to nepodarí, ak si so sebou okrem vaku na chrbáte, ponesiete vašu vlastnú minulosť. A nikdy nestretnete Diamantového jeleňa, pretože po cestičkách ustarostených dospelých jednoducho nechodí.
Ak nechodí po cestách turistov i lesníkov, nie je to preto, že by neexistoval.
Oni ho jednoducho nestretnú – napriek tomu, že sú v hore-horičke, sú tam totiž iba napoly. Niektorí ešte menej ako napoly. Sú takí, ktorí sú tam na desať percent a niektorí ešte pomenej. Idú, idú a v ich hlavách pulzuje všetko to, čo práve prežili tam dolu a čo prežívajú... Nesú si so sebou svoju prácu, svojich známych, svojich priateľov i nepriateľov, riešia naďalej svoj hlavný životný problém... Skrátka nevedia kde práve sú, aj keď si myslia, že vedia... Kráčajú a premýšľajú. Niektorí premýšľajú o kráse hory – ale aj premýšľanie o kráse hory je len premýšĺaním a nedovedie vás k cestičke, kde by ste mohli stretnúť Diamantového jeleňa.
Aj dnes mi trvalo nejakú chvíľu, kým som nechal za sebou svet vlastnej mysle.
Obyčajne to robím tak, že sa riadne unavím chôdzou, pričom sa neustále usilujem vrátiť sa do hory-horičky, ktorú si pamätám z čias, keď som tam chodil so svojim dedom, železničiarom vo výslužbe a keď som uvidel Diamantového jeleňa.
Pôvodne som dnes dúfal, že sa mi po rokoch azda opäť podarí vojsť do kruhu komunity muflonov; no ako som postupoval stále vyššie a slnko už prestalo svietiť na túto časť lesa, vzdával som sa všetkých očakávaní. Rovnako ako vaše starosti, ani predstavy a očakávania nie sú pre akékoľvek stretnutie v lese dobré. Poviem to rovno – tam dolu radšej zanechajte všetky túžby a všetok strach. Lebo, zvlášť pri tom druhom rozpoložení môžete celkom poľahky natrafiť na rozzúreného diviaka, a v poslednej dobe azda aj medveďa.
Bol som už celkom hore a cestička sa zvrtla zo severu prudko na juh, pričom sa ešte nestačila zvažovať na opačnú stranu hory, keď som uvidel pásmo ihličnanov – kôra stromov zasvietila a videlo sa mi, že sú akoby vystrihnuté z papiera, ako dvojrozmerné nakašírované kulisy v divadle. Bol to neklamný znak, že sa blížim do cieľa...
Musím bližšie opísať, čo sa mi deje, keď už naisto viem, že som v hore svojho detstva. Samozrejme – nie je to tá istá hora ako pred desaťročiami. Stromy sú hrubšie, vyššie, niektoré sú už nadobro preč a vyrúbané, mnohé z nich ležia sťaté a naukladané, pripravené na odvoz... Nič nie je ako bolo, všetko neustále plynie a v hore nie je ani jedna sekunda ako tá pred ňou... Nemám žiadnu nostalgiu za starými časmi – to, čo sa mi deje je, že namiesto myšlienok v mojej hlave je len číry priestor, plátno na ktorom sa premieta číra krása prítomnosti. Je to, akoby som strácal orientáciu – čas neexistuje. Zmysly sú ako naplno otvorené brány, ktorými vstupujú vône lesa, tichý šum práve padajúceho lista, vzdialený, trochu zastretý spev kukučky, z ticha vystupujúce stĺporadie kmeňov... Cítim a vnímam každučkú bunku v tele, ktorá vibruje životom a radosťou. Pobehnem, pootočím sa a cestou tancujem – necítim únavu, odovzdávam sa onomu „čomusi“ - deti chápu o čom hovorím, nie som si istý, či všetci dospelí, ale nedbám... Je v tom zvláštna ľahostajnosť k vlastnému osudu v hore, lebo ničoho sa neobávam, ani toho, že by som stratil kontrolu a zablúdil... Nechávam plynúť to „čosi“ cezo mňa – cítim, ako to cezo mňa prúdi, a nielen to – ono to mnou pohybuje, uvádza to do pohybu celé moje telo, vedie ma to a ja sa v detskej dôvere viesť nechám... Uvedomujem si pri tom, že slnečného svetla, ktoré presvitá pomedzi septembrové lístie je čoraz menej a že sa aj schladilo. Nedbám. Dôverujem. Dôverujem, aj keď tu už nie je môj starý otec, ani môj otec, ktorý by ma viedli... Dôverujem Otcovi lesa a Otcovi vesmíru. To je celý rozdiel medzi mnou, aký som býval ako dieťa a aký som dnes.
Prešiel som územím v ktorom som zo seba striasal batožinu mysle – teraz vnímam čistotu nemyslenia a už neviem jasne stanoviť hranicu, kedy sa tak stalo.
Ovládol som dokonca túžbu fotografovať – aj to je totiž čin, ktorým berieme časť duše nielen živým bytostiam, ale aj lesu.
Les, vážení priatelia je čosi nepredstaviteľne krehké!
Dych na púpavu je veternou smršťou oproti tomu, aký krehký je svet hory-horičky z môjho detstva!
Aj keď sa usilujem aj pri svojom behu lesnými cestičkami nepôsobiť žiaden hluk, našľapujem a dopadám na chodidlá tak, aby som pokiaľ možno nešuchotal opadaným lístím, aj tak je už samotná moja prítomnosť zásahom do krehkého organizmu tohto sveta. Sveta z mojich detských knižiek, domov jeleňov a laní, líšiek, jazvecov, diviakov, sŕn, ježkov, ďatľov, sýkoriek a všetkého toho čarovného tvorstva okolo... A hlavne – svet Diamantového jeleňa.
Nielen váš fyzický pohyb a prítomnosť ruší tento svet – už aj vaše myslenie ho premieňa. A preto je také dôležité byť ako dieťa; vnímať, no nemyslieť...
Verte mi; ak pôjdu do jedného lesa dvaja, každý z nich bude v inom priestore. Je vzácnosť zdieľať les s druhou bytosťou – leda ak by ste boli obaja v tom istom leveli. Buď pochválený Všehomír za milosť stretnúť na Zemi bytosť s ktorou by ste mohli v tej istej chvíli zdieľať ten istý les!
Som stratený, neviem cestu naspäť, ale ani dopredu – a predsa vnímam pocity blaha a nesmierneho naplnenia a šťastia. Horička okolo mňa a vo mne vibruje, chveje sa ako mydlová bublina, pripravená hocikedy prasknúť a rozplynúť sa.
Slnko je už veľmi nízko nad obzorom, vnímam jeho lúče pomedzi lístie, ktoré ešte nestihlo padnúť – celá hora však žiari celkom novým svetlom, je to akoby vám optik predpísal kvalitnejšie okuliare a vy všetko vnímate akoby pod lupou.
Charakter hory sa zmenil – je tu oveľa viac skál, sú dramatickejšie, z niektorých rastú stromy s koreňmi vpletenými do špár prasklín balvanov, len tak-tak visiacim nad zrázom...
Bolo to len asi pred hodinou cesty, čo som naďabil na priesek a v ňom nastavané mohutné stĺpy elektrického vedenia – priam som vnímal bolesť lesa, jeho narušené vibrácie; práve pri tomto pohľade, pripomínajúcom pohľad na lyžiarsky vlek so zjazdovkou som si bolestne uvedomil, že nie desaťročia, ale celé stáročia človek zasahuje do čarodejného sveta lesných bytostí – robí to čoraz bezcitnejšie, čoraz s väčším nepochopením toho, čím les a jeho bytosti skutočne sú.
Ako človek všetko posudzuje zo svojho vlastného uhla pohľadu, ktorý považuje za pravdivý a skutočný! A ako ťažko je pre neho vôbec si len uvedomiť, že okrem sveta, ktorému sám skalopevne verí je tu ešte iný svet a nie jeden – ale nespočetné a nekonečné množstvo celkom odlišných svetov, celkom odlišných bytostí!
Nevieme sa vžiť do sveta inej ľudskej bytosti ako sme my sami, nech by to bola aj naša veľmi blízka bytosť – už vôbec sa nevieme vžiť do sveta iných národov, náboženstiev, rás... Nevieme a nedokážeme a v tom spočíva tragika tohto sveta – chytili sme sa do pasce našich vlastných sebapredstáv a tak pristupujeme aj k lesu a všetkým horám-horičkám a diamantovým bytostiam v nich...
Je to naša ľudská sebastrednosť, ktorá je pre horu-horičku kdekoľvek na svete smrteľne toxická... A tak musíme znovu zabudnúť na seba, na náš vlastný sebaobraz, aby sme znovuobjavili les; a v ňom azda aj Diamanotového jeleňa....
Vynoril sa spoza zákruty lesnej cesty. Ak hovorím „vynoril sa“ myslím tým, že sa naozaj skôr vynoril z ničoho, akože by som ho skutočne videl prichádzať.
Odrazu bol tu – stál bokom prostred cesty a s hlavou pootočenou ku mne – podobne ako pred rokmi onen vodcovský muflon.
Nemám už psíka, ani nikoho, kto by bol so mnou v lese a preto sme stáli zoči voči sami dvaja. Na tomto mieste by azda spisovateľ napísal „srdce sa mi rozbúchalo“ - musím priznať, že sa mi srdce v tej chvíli nerozbúchalo – dokonca sa mi videlo, že mi bije pomalšie, akoby si nechávalo medzi jednotlivými bítmi dlhšie pauzy – a v tých úžasných pauzách som vnímal ticho medzi mnou a tým tvorom.
Videl som jeho nádhernú srsť, ktorá žiarila ako posledný dotyk slnka na západnom horizonte; zároveň však celá jeho bytosť žiarila krištáľovo čistým, dúhovým svetlom, ktoré akoby nepochádzalo z tejto planéty. Už som kdesi čítal o tom, že Indiáni dávneho Mexika v existenciu takéhoto tvora verili; možno v tom bola moja dlhoročná túžba stretnúť tvora z detstva... Akosi som nebol na pochybách, že je to to pravé stretnutie a preto som neváhal a prihovoril som sa mu, rovnako ako by som to urobil ako dieťa, no vtedy som to nestihol.
„Ahoj, brat môj, neublížim ti...“, povedal som mu. Pozrel na mňa a ja som si uvedomil hĺbku, krásu, ale aj vedomosť toho pohľadu. Bolo nám obom jasné, že sa poznáme.
„Ahoj“ povedal. „Ani ja ti neublížim“ Akosi mi bolo prirodzené, že sa zdravíme a že si dokonca tykáme, pretože som k nemu cítil veľký rešpekt a uznanie – podobne ako asi cítia hľadajúci duchovna, v prítomnosti svojho majstra.
A rovnako ako tí hľadajúci, aj ja som cítil k tejto bytosti hlbokú náklonnosť a hlavne – lásku. Ak by som použil zaužívané spojenie; láska medzi nami by sa dala krájať, taká bola hmatateľná.
Pohol som sa opatrne ďalej, no ako sa mi videlo, jeleň to nechcel. Zastal mi cestu.
Neprišiel som teda až tesne k nemu, ale sadol som si na okraj cesty tam, ako sa začínal svah. Jeleň prišiel sám a posadil sa po mojej ľavej strane, takže teraz sme obaja pozerali nie na seba, ale smerom na do zlatava žiariaci západ – slnko už zrejme zapadlo, ale disk som nevidel, lebo všetku scenériu prekrývali stromy.
Cítil som jeho teplo, jeho blízkosť a mohutnú, veľmi mocnú energiu. Okrem blízkosti s milovanou ženou nepoznám nádhernejšieho pocitu. Usiloval som sa ovládať, aby mi príliš nebilo srdce a aby som to zjavenie neodplašil už svojou dychtivosťou...
Už naša dychtivosť čerí hladinu – dôležité je ostať v pokojnom odovzdaní.
Sledoval som ho iba periférnym videním – akosi som vedel, že jeden neopatrný pohyb a všetko sa skončí skôr, ako sa začalo...
„Nemal by si pokračovať v ceste skôr ako sa porozprávame“ povedal jeleň po chvíli. Okrajom zorného poľa som vnímal ešte viac ako predtým jeho éterické diamantové vyžarovanie. Takže môj pocit, že mi chce zastať cestu bol správny. Prečo však nechcel aby som kráčal ďalej? Je azda tam vpredu nejaké nebezpečenstvo, pred ktorým ma chce Diamantový jeleň varovať?
Potom sa ma slušne opýtal, či mám čas na rozhovor. Viete si predstaviť, čo som odpovedal – naspäť na miesto, z ktorého som do hory-horičky vošiel som mal indiánskym behom s baťohom na pleci asi tak dve až tri hodiny, čiže vrátim sa azda po tme, no mne to bolo jedno. A viem si predstaviť, že by to bolo jedno aj vám. Zdalo sa mi, že Diamantový jeleň sa potešil, ale ešte stále som sa neodvážil pozerať na neho priamo, ale iba periférnym videním.
Samozrejme, celá situácia mi bola zvláštna, aj keď som ju dôverne poznal z detstva.
„Stretli sme sa tu pretože si to nečakal“ povedal zrazu Diamantový jeleň.
„Ako to myslíš, brat môj?“ opýtal som sa ho.
„Zvyky. Našim stretnutiam bránia naše zvyky“ povedal.
Nemusel mi to vysvetľovať, ihneď som všetko chápal. A tak to bolo aj s nasledujúcou konverzáciou. Rozvíjala sa najprirozdenejšie ako si dokážete predstaviť. Prirodzenejšie ako tá ľudská.
„Nepatrím k žiadnemu stádu a nemožno ma nikam zaradiť“ povedal jeleň.
Aj keby to nepovedal, bolo mi to jasné od začiatku.
„A nikto nikdy nepozná môj vek“ dodal. „Ani podľa parožia, pretože aj to je len mojou maskou“ upozornil ma, akoby vedel, na čo som pomyslel – poľovníci zvyčajne hodnotia „kusy“ podľa parožia, ktoré považujú barbarsky za trofej. Diamantový jeleň preto svoje parožie mení a premieňa podĺa potreby a tak, aby nikdy svoj skutočný vek neprezradil.
„Nemám svoj revír, ani miesto, kde by ma bolo možné vystopovať, že tam chodím pravidelne“ rozhovoril sa Diamantový jeleň, akoby tušil, čo ma zaujímalo.
„Dvakrát nechodím za potravou na jedno miesto, dvakrát neidem piť z toho istého prameňa“ pokračoval jeleň a mne sa videlo, že veľmi dobre chápem, čo mi chce povedať.
„Sú to naše zvyky, ktoré nás robia zraniteľnými, brat môj“ povedal. Všetko mi bolo jasné. Pripadalo mi, že naša konverzácia prebieha akosi zvláštnou formou, keď slová akoby už len dodatočne, azda s oneskorením nanosekundy potvrdzovali akési dávne, skryté hlboké poznanie – slová boli ozvenou, de-ja-vu toho, čo sme vedeli obaja. Ale aj tak bola možnosť tejto konverzácie fascinujúca a krásna.
„Nielen zvierací predátori číhajú na miestach nám nevyhnutných úkonov priateľu...“ usmial sa jeleň.
Odrazu, ako záblesk vynorila sa mi v mysli spomienka na prírodopisný film, ktorý som videl nedávno – bol o morských vtákoch, ktoré sa chodia rozmnožovať na malý ostrov, stratený v nekonečných pláňach Pacifiku. Inú možnosť, ako zaletieť na ten ľudoprázdny ostrovček nemajú. Tu sa im rodia húfy mláďať – dalo by sa povedať dokonalá idyla, keby... Mláďatá, len čo sa vyliahnu, treba ich učiť lietať, celý svoj zvyšok života strávia vo vzduchu nad oceánmi – a vtedy, práve a len vtedy, akoby na povel, vedení neuveriteľným inštinktom plávu k brehom tohto ostrovčeka húfy žralokov. Priplávajú práve a len vtedy, ked sa mláďatá vtákov učia lietať. Trvá im to týždeň dva, kým sa to naučia – ale medzitým desiatky, stovky, tisíce mláďať končí v čelustiach dravých žralokov. Akoby nemali v oceáne dosť rýb, prichádzajú práve sem a práve pre túto potravu. Kdesi v sebe majú tieto ryby totiž znalosť o zvykoch vtákov.
„Je vôbec možné vymaniť sa zo zvykov, keď sú pre nás nevyhnutnosťou? Musíme predsa jesť, piť, spávať, rozmnožovať sa... “ pýtal som sa jeleňa.
„To, čomu hovoríš nevhynutnosť je tu preto, aby bola prekonaná. Nami – dobrodružnými jedincami, bláznami a deťmi...“ povedal.
„Môže sa jednotlivec vymaniť zo stáda ovládaného pocitmi nevyhnutnosti?“
„Nie že môže, brat môj... M u s í!“
Prvýkrát som si dovolil pootočiť hlavu, ale obraz jeleňa sa začal strácať, tak som s tým prestal.
Zdalo sa mi, že Diamantový jeleň si všimol silu mojej zvedavosti, zároveň ma však upokojil mohutný prívalom svojej lásky, ktorá – ako sa mi zdalo – bola jediným tmelivom medzi našimi dvoma odlišnými svetmi.
„To, čomu hovoríte evolúcia, je premanentným prekonávaním bariér o ktorých si stádo myslí, že sú nevyhnutné“ dokončil Diamantový jeleň myšlienku.
Povedal som si, že budem o všetkom premýšľať až doma – až keď sa navrátim do sveta ľudských zvykov, nie teraz. Teraz som vnímal slová Diamantového jeleňa priamo a rozumel som im. A čo bolo na tom najúžasnejšie – rozumel som aj sebe.
Napriek tomu, že Diamantový jeleň sa rozhovoril o sebe a svojom „druhu“ vedel som, že hovorí aj o mne a mojom „druhu“.
Najskôr mi vysvetlil, že sme sa stretli na tomto mieste a v tomto čase práve preto, lebo som upustil hneď naraz od viacerých svojich zvykov – predovšetkým od zvyku všetko hodnotiť o všetkom premýšľať... Potom som upustil od zvyku so všetkým sa deliť s publikom, nech by bolo akékoľvek... Jednoducho v ten deň som sa rozhodol prežiť si to sám pre seba. Neišiel som cestičkou, ktorou som zvykol roky chodievať.
A prestal som sa báť straty orientácie – prestal som aj túžiť po pekných záberoch, či po stretnutí so stádom muflonov.
„Dnes si prestal byť dospelým, priateľu“, povedal mi Diamantový jeleň. „A ja som na tú chvíľu, keď sa tak stane čakal večnosť...“
Rozhovoril sa o svojej mladosti a o svojom dávnom kmeni – z ktorého odišiel pred stáročiami. Áno – pred stáročiami, dobre čítate, lebo Diamantový jeleň sa túla sám svetom celé stáročia.
„Keď som kedysi veľmi, veľmi dávno pochopil, že zvyky môjho stáda mi síce zaručujú potravu a relatívny pocit bezpečia v nevedomosti, rozhodol som sa odísť.
Podľa nich som mal byť dávno mŕtvy. Mŕtvi sú však dávno oni – moje stádo tu už dávno nie je, dokonca celé generácie jeho detí sú už na onom svete, zato ja chodím z miesta na miesto neustále. Chodím sám bez domova a domovom je celý môj svet.
Chodím sám, ale môj rod existuje vo mne; a s ním celé jeho tisíceročné poznanie...
Chodím ako neviditeľný duch – nemám už žiadne zvyky a nie je záruka, že sa ešte kedy stretneme. Dnes si ma našiel, pretože si spomenul na to, ako si bol malým dieťaťom. V čase, keď si sem chodil so svojim starým otcom i so svojim otcom...
Pozoroval som ťa a už vtedy som vedel, že raz prídeš... Pretože na tento svet nemožno zabudnúť.“
„Blúdil si a hľadal si tento stratený svet po celý život. A tak, ako ja si pochopil, že musíš sa zbaviť nielen zvykov svojho rodu, ale akýchkoľvek zvykov a mechanického opakovania. Rodíme sa každý deň noví a nanovo. Nevytvárame žiadne spolky ani skupiny. Nie sme nikdy tam, kde nás čakajú. Objavíme sa tam, kde o nás ani netušia. Sme raz tam a potom zasa inde. Nepatríme nikomu a nikam neprináležíme. Sme večnými tulákmi, cudzincami vo svete, ktorý nám už nepatrí. Svet už nie je čosi pomimo nás – svet je v nás. Máme ho v sebe. Naše kmene, les, hora-horička... Tisíce, milióny, miliardy bytostí a celý vesmír! Všetko je v nás, brat môj – a to je tajomstvo našej neviditeľnosti... Nuž a daňou, ktorú platíme za túto slobodu je naše tuláctvo, samota i nepochopenie. Je to veľmi, veľmi osamelá cesta, cesta na okraji zrázu a priepasti. Je to cesta vpred a niet z nej návratu. Zastavil som ťa , aby som ťa na toto všetko upozornil. Ešte máš šancu rozmyslieť si, či ísť ďalej...“
Hľadeli sme hodnú chvíľu obaja tým istým smerom, rovno pred seba, tam kde sa tiene lesa prehlbovali a spomedzi konárov sa vytrácalo zlato západu no a potom som skôr pocítil, ako uvidel, že Diamantový jeleň sa vytratil. Bol som ako ochromený a to aj potom, keď sa les aj cestička ponorili do podvečerného šera.
Moja myseľ nebola schopná formulovať žiadnu myšlienku.
Cítil som v sebe čosi slávnostné, čosi čo ma napĺňalo hlbokými emóciami a vháňalo do očí prúdy sĺz.
Vedel som ako nesmierne sám som na svete - ale necítil som žiadnu osamelosť.
Chvíľu sa mi dokonca videlo, že tam dolu, kde sa les zvažoval do doliny vidím pomedzi vlastné slzy diamantové záblesky, no aj tie potom vybledli vytratili sa...
Vedel som už, že čo sa týka mňa, nemám si čo rozmýšľať.
Hĺadal som Diamantového jeleňa po celý svoj život a teraz, keď viem, že existuje, hádam sa len nevrátim späť do sveta, ktorý mi aj tak nikdy neuverí...
Karol Hlávka
Zdroj: narubynaruby.blogspot.com
