Legendy o odchode z Ostrovov si často protirečia. Hovorí sa, že na Bielom Favorskom ostrove sa konala veľká slávnosť. Zhromaždili sa na nej všetci božskí vladykovia vrátane cára Jarilu – Červené Slnko. Náhle sa zdvihol obrovský víchor a na čiernohrivom tátošovi pricválal z juhu Čierny Idol. Zmrazil Biele moria a z Alatyrského ostrova ukradol zlatých býkov boha Slnka. Tieto býky odviedol ďaleko na juh a kvôli tomu začala na Severe zima, nastali dosiaľ nevídané treskúce mrazy. Božskí vladykovia a nimi vedené rody Severanov začali Čierneho Idola prenasledovať smerom na juh. Preplavili sa cez Biele moria, ktoré začali mrznúť a putovali od severu cez kúzelnú krajinu zvanú Biarmia až k pohoriu neskôr zvanom Svatohory a Kolgory, dnešnému Uralu. A potom, od Kolgoria, osídlili postupne takmer celý Veľký kontinent.
Nasledujúci text je z knihy Mariana Kapolku “Poslanie Strážcov Alatyru – II. časť” s názvom “Hrdinská doba Severu.” Kniha, žánrovo medzi príbehom a traktátom, je napísaná na motívy mýtov a legiend Praslovanov, hlavne s využitím textov tzv. Velesovej knihy a niektorých védických, perzsko-iránskych posvätných kníh a mýtov ako Avesty a Šáhnáme – Knihy Kráľov. Táto časť sa špeciálne zaoberá severskou pravlasťou Árijcov a Slovanov – Hyperborey.
“Raz sa však Živa, Svarogova dcéra, opýtala svojho otca, či sa môže ísť pozrieť mimo Iriju. Svarog jej to dovolil a tak sa premenila na krásnu holubicu a odletela zo žiarivej Irije. Ako lietala nad svetom, zaletela aj do blízkosti Alatyrskej hory. Zbadala Dažboga pripútaného k Alatyru a zamilovala sa do neho. Zletela k nemu a premenila sa do svojej božskej podoby. Potom sa ho spýtala, či sa zrieka Morany ako svojej manželky, lebo je bohyňou smrti. Tak Dažbog súhlasil a ona ho odviedla do Irije, aby ho vyliečila zo zranení a útrap zajatia.”
Poznanie múdrych, kňazov a starovjedov vysvetľuje, že s tvorením zeme Perun a Veles posvätili štyri elementy – zeme, vody, vzduchu a ohňa a s nimi spojili mnoho tajomných bytostí i neviditeľných duchov. Keď boli stvorené lesy a zvieratá, rieky, moria a jazerá, tieto bytosti sa, podľa svojho založenia, usídlili v nich alebo v ich blízkosti. Mnohé bytosti spojili svoj život s význačnými stromami, hájmi, kameňmi, vrchmi či prameňmi potokov a riek, jazierkami, tôňami, lúčinami, ale aj rastlinami a zvieratami.
Medzi múdrymi a znalcami nášho veku sa rozprávajú rôzne legendy a povesti o tom čo bolo. Mnohí počúvajú, ale veľa je aj posmievačov a pochybovačov. Znalci i rozprávači, starší rodov, čarodejníci, vedomci i vedmy však dosvedčujú, že všetky povesti sa už tisíc a tisíc liet rozširovali od úst k ušiam, od dedov a pradedov, ktorí dostali poučenie od dávnych múdrych predkov. Všetci hovorili presne a nevynechali ani jedno slovo. Nič na tom nemení, že mnohé rozprávania sa rozchádzajú, lebo vieme, že aj najušľachtilejší hľadia na veci svojím zrakom.
Bazilišek môže vyzerať ako obrovský jedovatý had alebo ako tvor telom podobný hadovi, s hlavou, krídlami a končatinami kohúta. Tento hrôzostrašný tvor je známy tým, že svoje obete dokáže zabiť už pohľadom.
Ako sme videli, okrem neodolateľnej príťažlivosti si poklady zachovávajú akúsi ochrannú silu, ktorá ich bráni, a zároveň hľadača vyzýva, aby ich dobyl. Nie nadarmo sa v početných legendách stretávame s nečistými silami, démonmi, obrami, drakmi, obrovskými čiernymi psami s plamenným jazykom, ktoré poklady strážia a kliatba zase postihne každého, kto objavil nejakú skrýšu. Človek, ktorý sa vybral hľadať dávno stratené a prekliate poklady preto používal ku svojej ochrane pred démonmi rozličné posvätné predmety a amulety. Medzi ne patrila hromničná sviečka, vetvička palmy, posvätené uhlie na zapálenie svetla z kostola, loretánsky zvonček, posvätená voda, krieda, myrha alebo kadidlo, podobne ako aj nôž, ktorým (pozor!) dovtedy nikto chlieb nekrájal.
Právne a etické otázky, spojené s nálezom pokladov, opisoval už v staroveku slávny filozof Platón vo svojom spise „Zákony“. Aristoteles zase v „Politike“ vyrozprával príbeh dvoch bratov, ktorí objavili poklad, ten občania zakopali v obave pred inváziou perzskej armády, a je to práve on, kto považuje poklad za akýsi dar Šťasteny, dôkazy priazne bohov a nazdáva sa, že celý nález by mal patriť objaviteľovi. S týmto názorom nemožno po etickej stránke úplne súhlasiť. Vieme predsa, že poklady bývajú najrozmanitejšieho pôvodu, často sú to koristi, ktoré si uchovávali rôzni rebeli a zbojníci a v tomto prípade vlastne nálezcovia pokladov nutne ťažia zo zločinov, ktoré boli spáchané pred mnohými rokmi. Na takom malom mieste nemôžeme ani pri najlepšej vôli vymenovať všetky správy, ktoré sa viažu na poklady zbojníkov na Slovensku.
