O veľkolepých básňach Baudelairea a Apollinairea niet pochýb, čo ma zarazilo viac je, že si Baudelaire písal často listy so skladateľom Franzom Lisztom (údajným slobodomurárom). I Victor Hugo bol jeho tvorbou nadšený. Vo viacerých básňach sa dá vycítiť, že píše o tajných spoločnostiach. Teda aspoň podľa mňa. Báseň je však oveľa krajšia od prózy hlavne tým, že človek tam vidí, čo chce vidieť, podľa toho ako sa aktuálne cíti a často aj časom a získaním životných skúseností uvidíte jednotlivé verše celkom inak, ako ste ich chápali predtým. Preto si skúste zobrať do rúk autorov, ktorí vám za mlada nič nehovorili, ktorých ste v škole nemali v obľube a začítajte sa do ich hlbokých myšlienok, ak sa cítite vyzretejší. Podľa mňa tam určite uvidíte viac ako len báseň.
Napríklad Baudelaire a jeho báseň
Čitateľovi
Hlúposť a lakomosť, neresť a večné bludy
aj krv nám spaľujú, aj ducha podlomia.
S radosťou živíme výčitky svedomia
- hmyz kŕmia žobráci, čo po tele im blúdi.
Krátke je pokánie, hriechy sa nepominú!
Draho si dáme vždy zaplatiť priznanie,
potom sa veselo do bahna vraciame,
veriac, že podlý plač zmyje z nás každú špinu.
Na lôžku úpadku sám Satan Trismegista
náš uhranutý um tak dlho kolíše,
že kovy vôle sa vyparia do výše
– v márne nič zmenil ich ten zručný alchymista.
Na nitkách drží nás démon a hýbe nami!
Len z vecí odporných pôvab nám zavanie
a k peklu každý deň bez hrôzy klesáme
tým pachom vlastných tiel, večnými temnotami...
Jak biedny zhýralec, čo hryzúc divo vzplanie
na troskách prsníkov vyžitej metresy,
kým sme tu, tajnú slasť chceme piť z prazmesí,
jak citrón ju dočista vyžmýkame.
Jak v hniezde žravých hlíst, kam špina sveta steká,
v temnote našich hláv klan diablov spíja sa
a s dychom do pľúc nám Smrť kvety prináša
a temne narieka, neviditeľná rieka.
Ak dýky, požiare a znásilnené telá
dosiaľ nám nevryli zábavné obrazy
do všednej osnovy našich ciest bez krásy,
značí to, že naša duša je málo smelá.
No medzi šakalmi, pantermi, vlčicami,
kde štúry, hady sú… i supy, opice,
ich huriavk, divý škrek, hnusný sliz navyše,
v zverinci nerestí, kde mokvajú nám rany,
vyniká obluda – v tej zlo sa s hnusom stretá!
Hoc gestá mierne má, do ticha vpletené,
rada by spravila smetisko zo Zeme
a jedným zívnutím zhltla by srdce sveta:
To Nuda veje v nás! - Oči jej, zdá sa, slzia,
nargilé fajčí a sníva len o smrti.
Poznáš ju, čitateľ, príšeru zákutí,
– pokrytec čitateľ, - blížny môj, - moja duša!
Nepriateľ
Dni mojej mladosti len temnou búrkou boli,
cez ktorú tu i tam lúč slnka presvital.
Prudký dážď s bleskami tak udrel z výšok hory,
že v sade zostal mi s pár plodmi trpký žiaľ.
Náhle viem: vchádzajú myšlienky do jesene
i to, že treba ísť s rýľom a hrabľami
nanovo pozhŕňať ten zmáčaný kus zeme,
kam voda preniká, hĺbiac h rob pod nami.
=> Žeby náznak NWO?
Kto vie, či nový kvet, tento sen čistej nehy,
v tej pôjde nájde si, mokrej sťa morské brehy,
mystickú živinu, z ktorej by zažiaril?
- Ó, pocit bolesti! Čas pije z prúdu žitia
a temný nepriateľ, ktorý nám v srdci žil,
z krvi, čo strácame, mocnie jak pevnosť skrytá!
Človek a more (úryvok)
Obaja temní ste, zovretí do kosti!
Nikto sa človeče k tvojmu dnu nepriblíži.
Nik nezrel, oceán, bohatstvá v tvojej skrýši.
Všetko si držíte žiarlivo v tajnosti.
A predsa stáročia, čo z pamäti sa tratia,
trváte bez citu v nemennom súboji,
natoľko smrť a krv oboch vás opojí,
vy veční sokovia a neústupní bratia!
(to môže byť báseň skutočne o človeku a mori, ale kto chce, môže tam vidieť viac, napr. Cirkev vs. Iluminati? (moja pozn.)
SED NON SATIATA
Čudesné prabožstvo, temné jak hĺbka nocí,
zmes vône móšusu a tuhej havany,
plod čiernych obradov, hlas Fausta na pláni,
bosorka z ebenu, krv detí o polnoci!
Radšej než ópium, než vôňu južných vín
mám nektár tvojich úst, do lásky zažíhaný.
Keď krv mi za tebou vrie cestou karavány,
do tvojich očí splín jak do vôd ponorím.
Tmou svojich zreničiek, oknami svojej duše,
ó, démon bez citu, nešľahaj do mňa lúče
– kto by ťa, ako Styx, deväťkrát obtáčal? –
a ani nemôžem, Megera, chtivá z vína,
– kto by ti schladil krv a do úzkych ťa hnal? –
na lôžko temných síl prísť ako Proserpina!
Jesenný sonet
Vravíš mi očami z jasného krištáľu:
U teba, čudák môj, akejže dôjdem ceny?
Mlč, krásna! To srdce, čo všetko hnevom spení
- výnimkou je len zver zmenená na skalu - ,
nechce ti prezradiť tajomnú kabalu,
tú čiernu legendu, písanú na plameni...
Vábiš ma, tíšivá, do dlhých snových siení...
Z myslenia je mi zle, odpor mám k ošiaľu.
Tíško sa milujme. Tá láska tisícletia
striehne a napína osudnú tetivu.
Poznám jej starú skrýš, tú výzbroj ničivú:
strach, zločin, šialenstvo! Ó, bledá margaréta!
Či nie si ako ja tým slnkom odlivu,
ó, moja belostná, chladivá Margaréta?
Sovy
Ako tie modly z cudzej zeme
držia sa sovy v zákryte.
Do prítmia tisov ukryté
blýskajú okom, zamyslené.
Bez hnutia budú takto stáť,
kým z hodín smútok nezavanie
a slnko šikmo posúvané
nezačne do tmy zapadať.
Od nich si múdry berie radu,
že v tomto svete vedie k pádu
pohyb a ošiaľ mäteže.
Muž omámený letom tieňa
sám v sebe trest si ponesie,
že zmeniť chcel bod postavenia.
Apollinaire a jeho báseň
69 6666 . . . 69 . . .
Hle převrácené cifry 6 a 9
tady je zvláštní číslo základ magie
69
dva osudoví hadi
dva červi
číslo milenců a tajných mocností
6 3 a 3
9 3 3 a 3
Hle trojnost
jež se všude
snoubí
s dvojností
Protože 6 je dvakrát 3
a 9 třikrát 3
69 dvojnost s trojností
A jejich tajemství je jěště temnější
ale mám strach je luštit dál
Možná v něm sídlí věčnost
tam za zmatenou smrtí
která se baví tím že pouští děs
Děs jenž mě brzy unaví
jak rubáš temně mlhavý
dnes večer
/publ. v Lacerba, 11,
1. června 1914/
/Le guetteur mélancolique/
KLOBOUK – HROBKA
Pohodlně hnízdí
Ve svém hrobečku
Ptáček přišpendlený
K tvému kloboučku
Je to ptáček
Americký
Prdláček
Or
Nitologický
Or
Todoxně vzato
Mám tě akorát
Jdu se vyčurat
/Pobl. v Lacerba, 11,
1. června 1914/
/Poémes retrouvés/
Rada by som o tom diskutovala, o pocitoch z básni a podobne. :)
:::::zofka:::
Zdroj: Dôležité.sk
