Prelomom morského dna v severnom Atlantiku a následným rozptylom vyvretej magmy sa vytvoril dutý priestor, čo spôsobilo, že ostrovný kontinent Atlantída klesol do hlbín; zároveň na jednej strane klesli a na druhej sa zdvihli pobrežné okraje kontinentov. Tým sa vlastne vysunula do výšky južná časť Južnej Ameriky. Atlantický oceán bol pred potopou užší. Magma, čo vystupovala z rozširujúcich sa trhlín morského dna, však spôsobila, že dno sa rozšírilo, a tým sa od seba odsunuli kontinenty. Podľa všetkého jeden alebo viac nárazov asteroidov počas potopy.
Prelomová kotlina v Atlantiku
V oblasti severného Atlantiku je na dne oceánu mnoho nalomených tržných línií, ktoré sa narušili počas nárazov. Ostrov Atlantída na mieste dnešných Azor klesol o niekoľko tisíc metrov. Zo zlomových línií na morskom dne sa vyliala tekutá magma, ktorú erupcie a odparujúca sa morská voda vyhodili do vzduchu. Zvyšky tejto vychrlenej masy vytvorili mohutný sprašový pás, ktorý sa tiahne celou Európou a Áziou, ba možno ho pozorovať aj v Južnej Amerike. Magma v severnom Atlantiku poklesla a stiahla so sebou Atlantídu. Z izostatických príčin zároveň poklesli aj okraje priľahlej bázy pevniny, pretože plávali v hustej vrstve magmy. Ak však poklesne severovýchodné pobrežie Južnej Ameriky, musí sa zo statických dôvodov juhozápadná strana zdvihnúť do výšky prevalením okolo ťažiskovej osi. Z týchto príčin sa vymreté živočíchy z rovín, morské mušle i mesto Tiahuanaco a s ním i celá prastará línia pobrežia zrazu nachádzajú až vo výške 4000 metrov.
Ak sa tektonická kryha Južnej Ameriky prevalila a príčina leží v poklese dna severného Atlantiku, museli by sa analogické odkazy nachádzať aj v iných hraničiacich veľkokryhách. Dôkazy sa nachádzajú v dlhých podmorských ústiach riek. Muck uvádza názorné príklady: fjordovité ústie Konga v západnej Afrike pokračuje vyše 100 kilometrov pod morskou hladinou až do hĺbky 800 metrov. Západné pobrežie teda muselo primerane poklesnúť. Aj severoamerické pobrežie vzbudzuje dojem, že kleslo pod hladinu. Rieka Hudson postupuje v 800 metrov vysokom žľabe pod hladinou mora a končí sa v 2000-metrovej hĺbke. Aj pri európskej tektonickej kryhe pred Cap Bretonom bol objavený 2500-metrový podmorský svah. Hlboká poloha kontinentálnych šelfov v severnom Atlantiku je dôkazom, že na toto územie dopadlo minimálne jedno veľmi veľké vesmírne teleso a zároveň svedčí o ničivých následkoch potopy. Okrem toho boli kontinentálne kryhy Európy a Afriky na jednej strane a Ameriky na strane druhej opísanými procesmi z ničoho nič odsunuté do väčšej vzdialenosti. Tento proces netrval milióny rokov, ako to predpokladá Wegenerova teória posunu kontinentov, ale odohral sa zväčša krátko pred potopou, resp. počas nej alebo po udalostiach s ňou súvisiacich. Uvedený scenár však nevylučuje nepretržitý nepatrný pohyb kontinentálnych šelfov.
Vrásnenie pohorí
Pred potopou sveta už pravdepodobne jestvovali horstvá, nedosahovali však výšku dnešných pohorí. Morské fosílie, mušle a kostry morských zvierat sa nachádzajú na najvyšších pohoriach, dokonca aj v Himalájách. Ako sa ta dostali? Ako to, že sa pohoria dvíhajú z morského dna, kým iné zemské masy súčasne klesajú pod morskú hladinu? Aké sily ich pritlačili, či naopak, pozdvihli do výšky? Prečo dochádza pri horských prácach k objavom ľudských lebiek či kostí v skalách alebo pod hrubou vrstvou pôvodnej žuly či čadiča? Zemskú rotáciu pribrzdili kozmické vplyvy a nárazy, blízkosť inej planéty so silným magnetickým poľom alebo prelet medzihviezdneho železitého mraku. Medzi zemskou kôrou a hustým zemským obalom vznikali nesmierne sily. Všetky vrstvy zemegule sa vyznačujú vždy rovnakou uhlovou rýchlosťou; absolútna rýchlosť sa však zvyšuje s odstupom od zemského stredu. Rozdielnou rýchlosťou počas pribrzdovacieho procesu medzi jednotlivými zemskými vrstvami, predovšetkým medzi zemskou kôrou a bezprostrednou vrstvou hustej magmy, vzniká trením napätie v zemskej kôre, čím sa tvorí veľké množstvo tepla. Následky sa prejavia v trhlinách, prasklinách a puklinách zemského povrchu, cez ktoré sa žeravá hornina zo zemského vnútra derie nahor a ukladá na sedimenty.
Tým by bola vyriešená ďalšia záhada, pretože naplaveninové horniny v oblasti sopiek by sa iba výnimočne smeli nachádzať pod sopečnou horninou. V skutočnosti je táto výnimka vlastne pravidlom a stretáme sa s ňou po celom svete: údajne staršie vrstvy sa nachádzajú nad mladšími. To aj vysvetľuje, prečo sa pod čadičovými vrstvami nachádzajú ľudské pozostatky. Účinkom opísaných síl klesli do hlbín celé pásy zeme, ako Atlantída, alebo boli bočnými tlakmi vymrštené do výšky, napríklad Himaláje. Tento proces prebiehal relatívne rýchlo a netrval mnoho miliónov rokov. Obrovské teplo, čo vzniklo trením, a svetový požiar v priebehu potopy spôsobili, že hornina zmäkla a nelámala sa ako vo vychladnutom stave. Tým mohlo dôjsť aj k zvrásneniu pohorí a navrstveniu, ktoré by nemohlo prebehnúť za normálnych fyzikálnych predpokladov, pretože vrstvy Zeme by sa pri preformovaní zastudena úplne roztrieštili; krehká hornina totiž podobne ako betón iba veľmi zle znáša ťahové napätie, preto sa tvoria trhliny.
Pohorie sa môže formovať iba za predpokladu aspoň plastického stavu surového materiálu; tak ako keď sa čokoláda rozpustí, preformuje a znova stuhne. V mäkkom stave sa teda čokoláda dá formovať. Ak sa však pokúsime preformovať stuhnutú čokoládu bez zahriatia, zastudena, vzniknú v nej trhliny: rozlomí sa. V elastickom alebo plastickom stave skrátka možno čokoláde vnútiť tvary od výmyslu sveta.
Z knihy "Darwinov omyl" od Hansa-Joachima Zillmera
KNIHU môžete zakúpiť i na tejto adrese
Zdroj: http://tajomstva.org/
Všetky časti postupne nájdete na tejto adrese.
Súvisiace:
Príbeh histórie
http://www.miesta.net/rubrika/pribeh-historie
