31. októbra v roku 1913, vo včasné zamračené ráno, sa Helene Ivanovne prisnil nezabudnuteľný sen. „... Stena zmizla, a pred mnou sa otvorila ružovo-červená sféra, v strede – široké a vysoké schodisko, zužujúce sa v perspektíve nahor, jeho vrcholec sa kúpal v ružovom svite. Na oboch stranách schodišťa, na každom stupni, stáli skupiny ľudí v rúchach rovnakého strihu. Na úpätí schodiska – skupiny v červených rúchach s nepeknými čiernymi tieňmi na tvárach a odevoch. Na nasledujúcich stupňoch sa tiene postupne zmenšovali a nasledovne na ďalších stupňoch, ľudia a ich rúcha sa stávali svetlejšími a na vrchole už splývali s čistým ružovým svetlom.
Na úplnom vrchole schodišťa sa objavil obrys obrovskej, krásnej postavy v červenom rúchu s tmavým plášťom prehodeným cez plece. Mala krásne rysy tváre a dlhé čierne vlasy ku pleciam. Tento zovňajšok sa prudko niesol, klesajúc po schodišti, temný plášť vial na strany, avšak na úpätí schodišťa sa zastavil, akoby vzrástol pred ním, zahradzujúc ho, a v úplnom vysilení sklonil sa nad ním, pričom vlny tmavých vlasov sa neobyčajne krásne spúšťali nadol a súčasne sa ukladali záhyby jeho odevu.
Obrátim sa k protiľahlej stene, avšak aj tu prebieha podobný výjav – stena zmizla a namiesto nej sa objavila žiarivo dúhová sféra. Stojí tam podobné schodisko a jeho vrcholec sa kúpe v slnečnom svetle. Podobné skupiny ľudí na oboch stranách schodišťa a na každom stupni. Dole, na začiatku schodiska, sa šaty ľudí belejú, avšak pri nasledujúcom stúpaní, oni sami a ich odev svetlejú, striebristo sa lesknú, splývajúc na vrchu so žiarivým svetlom. Ako v predchádzajúcej sfére, na vrcholci, na pozadí oslepujúceho svetla slnka, rysuje sa Majestátny Zovňajšok, tvár spoza svetla nemožno rozoznať, ale poznanie srdca napovedá, že toto je Podoba Krista.
Pomaly, veľmi pomaly začína On schádzať dolu, naťahujúc do strán pravú a ľavú ruku, dotýkajúc sa skupín stojacich ľudí. S týmto dotykom, nad hlavami ľudí vzplanú jazyky ohňov, pričom každá skupina vo svojej vlastnej farbe, a tieto všetky ohne tvoria dúhu najnežnejších tónov.
S obdivom pozerám na túto krásu, znenazdania ma uchytí vietor, moje smútočné šaty (po smrti matky) ostávajú ležať, a ja som vyzdvihnutá, tiež v svetlom rúchu, ku úpätiu schodiska a postavená do stredu spodnej skupiny ľudí. Úpenlivo čakám – príde ku mne Kristus, dotkne sa ma a aký oheň sa rozhorí nad mojou hlavou? Kristus prichádza, naťahuje pravú ruku, a vo vytržení cítim, poznávam, že z môjho temena vyšľahol plameň a vzplanul modro-strieborným Ohňom.“ Ohňom vysokého bytia.
Tento obraz – videnie, niesol v sebe najhlbší filozofický zmysel. Nasvedčoval o tom, že v každom kozmickom úkaze vždy spočívajú dva počiatky, dva protiklady: Kristus, žiariaci svetlom a dobrom a iné bytie, jemu protikladné. Každý z nich má svoju cestu a svoje schodisko stúpania a klesania. Tieto cesty prechádzajú cez Vesmír, cez svety rozmanitých rozmerov. Hmotný svet sa nachádza na začiatku tejto cesty, na úpätí schodiska. Toto schodisko, spájajúc Nebo a Zem do jedného energetického systému, v sebe zahŕňa ešte jeden podstatný zmysel. Po ňom možno vystúpiť a možno zostúpiť, alebo vykonať evolúciu a involúciu – tiež dva protiklady, ktoré existujú len súčasne. Energetická situácia vo Vesmíre je taká, že bez involúcie nie je evolúcia. Evolúcia sa začína s involúciou, vo všeobecnom i v konkrétnom zmysle. Hovoríme mnoho o evolúcii, no involúciu buď vôbec nespomíname, alebo ju chápeme veľmi úzko – ako pád, ako neschopnosť udržať sa na určitom stupni stúpania a zostup na nižšiu úroveň. Neberieme v úvahu dialektiku spolupôsobenia evolúcie a involúcie v jej širokom kozmickom zmysle, neberieme v úvahu energetický variant tohto spolupôsobenia. Bez involúcie niet evolúcie – pravda, bez osvojenia ktorej ťažko, alebo jednoducho nemožno, pochopiť zmyslel podstaty energetiky evolúcie. Pre to, aby sa mohla začať akákoľvek evolúcia, ohnivá iskra ducha musí vojsť, alebo zostúpiť do inertnej hmoty. Pre duch toto znamená involúciu, pre hmotu – začiatok evolúcie. Takýchto „začiatkov“ je mnoho, pretože na každom stupni evolúcie sa nachádza vlastný druh hmoty a vlastná frekvencia vibrácií ducha. A každým razom, pri prechode na nový závit stúpania, sa bude opakovať involučný impulz, alebo inakšie – vo vlastnú hmotu vojde vlastná iskra ducha, ktorá svojou energiou a svojou frekvenciou vibrácií vytvára rozdiel potenciálov dvoch základných protikladov, tak nevyhnutný pre prácu energií vzostupu.
Vzájomné spolupôsobenie involúcie a evolúcie takto isto vyvoláva nutné podmienky pre samotné stúpanie. Veď čo je to iskra ducha? Je známe, že duch ako taký v slobodnom stave v prírode nejestvuje. A preto úlohu tejto iskry, spravidla uskutočňuje Vysoká Súcnosť. Nato, aby matéria sveta nižšieho stavu získala schopnosť ku ďalšej evolúcii a ďalšiemu posuvu, Vysoká Súcnosť, alebo Kozmický Hierarcha, musí zostúpiť dolu, t.j. vstúpiť do evolúcie.
Videnie, vzniknuté pred očami Heleny Ivanovny Rerichovej, verne zobrazovalo v zrozumiteľných a jasných obrazoch tento najvážnejší a najzložitejší moment Kozmickej evolúcie.
Majme na pamäti, Kristus pomaly klesá nadol, okolo tých, ktorí už dosiahli určitý stupeň stúpania. On mieri tam, kde na úpätí schodiska stoja tí, ktorí ešte nevystúpili na potrebný stupeň. Nad nimi ešte neboli ohne, ktorými svietili tí, ktorí sa už pozdvihli. Samotná Helena Ivanovna sa ocitla na úpätí schodiska. Kristus natiahol ruku a nad ňou vzplanul oheň, tak potrebný všetkým stojacim vedľa. Tak sa uskutočnilo veľké tajomstvo Kozmickej Evolúcie a začala, predtým nebývalá, jej tvorba.
Subjekt evolúcie, Vysoké Súcno, Kozmický Hierarcha, alebo Veľká Duša, ako hovoria v Indii, ukončiac cyklus svojich pozemských vtelení, môže pokračovať vo svojom stúpaní vo Vyšších Svetoch. No niektorí z nich, ovládajúc energetickými mechanizmami evolúcie, sa znovu dobrovoľne vracajú na Zem, aby iskrou svojho ducha začali novú etapu, alebo nový závit Kozmickej evolúcie ľudstva. Obetujúc sa, vedome idúc do involúcie, kladú základ evolúcie človeka. Dnes ťažko povedať, ako sa realizuje táto vedomá vôľa Vysokej Súcnosti. Aké jestvujú objektívne a subjektívne okamžiky, hrajúce základnú úlohu v tomto vyvolení. Toto tajomstvo je nám doposiaľ neznáme. Navracajúc sa do ťažkého a neusporiadaného sveta Zeme, Veľká Duša prináša Veľkú energiu, ktorú tak zreteľne presne zobrazil vo svojom obraze litovský umelec - prorok Ciurlionis. Kristus, ktorého podľa oprávnenosti volajú Spasiteľom, nasýtil svojou duchovnou energiou celú epochu, dlhú dve tisíc rokov. Táto epocha v sebe zaznamenala rozkvet a nato úpadok 5-ej rasy. „Keď sa Kristus, - napísala neskôr Helena Ivanovna, - sužoval na Kríži, kto rozumel, že starý svet sa končí a už vzplanul nový úsvit a nový Boh sa vzniesol nad Zemou“. Uvedomovala si, keď písala tieto riadky, že práve jej, Vysokému Kozmickému Hierarchovi, bolo súdené splniť podobnú misiu? Rozpomenula si, položená na križovatke medzi dvoma svetmi – Hmotným a Ohnivým – o modro-striebornom ohni, ktorý Kristus zažal nad jej hlavou a odovzdal jej, spolu s ním, ako žene, všetko bremeno i dramatickosť úlohy evolúcie?
Učitelia, diktujúc jej knihy Agni Jógy, hovorili o príchode epochy Matky Sveta, o novom evolučnom závite, ktorý nasycuje ženská energia a ženy zohrajú hlavnú úlohu vo vytvorení nastávajúceho Nového Sveta. Toho Nového Sveta, kde sa sformuje šiesty energetický druh ľudstva, tak veľmi nepodobný svojimi schopnosťami a energiami na predstaviteľov nášho, piateho druhu. Ona sa dobrovoľne vrátila Zem, aby prekliesnila cestu tejto šiestej rase a položila pre ňu nový energetický koridor evolúcie. Stála na prahu tohto Nového Sveta, nesúc v sebe nové a staré energie, tvoriac v sebe, ako človeku piatej rasy, nového človeka šiestej rasy. Bez tohto diela, sa šiesta rasa nemohla uskutočniť. Jej slabé výhonky, ktoré sa začali objavovať na Zemi v 40-tych rokoch minulého storočia, mohli zahynúť bez takejto energetickej podpory a doplňovania.
Avšak v jej ceste bolo čosi také, čo ju odlišovalo od cesty Krista. Kristus, zostával Bohočlovekom aj na Zemi a po smrti i vzkriesení sa stal Bohom. A hoci jeho bosé nohy kazateľa a divotvorcu kráčali po hriešnej zemi, zdalo sa, že jej hmotná ťažoba sa Jeho nedotýkala. Žil v ňom neustále a nevyhnutne Syn Boha, a toto Ho vždy upieralo k Nebu, tam, kde sa Mu otvárali iné a ďaleké Svety. Vždy ukazoval svojim učeníkom na toto Nebo a hovoril o obdivuhodnej kráse týchto nie tunajších Svetov. Vždy zostával Synom Neba aj v tom, akou nie tunajšou krásou bol naplnený, i v tom, ako žil a čo tvoril.
Pred ňou však stála iná, úplne nová úloha. Ako pozemská žena, žijúca obyčajný život, musela cez seba akoby spustiť toto Nebo na Zem, aby ju učinila lepšou, jemnejšou a energetickejšou. Toto potrebovala nová etapa evolúcie. Práve v takej podobe sa mohla Zem dotknúť Neba a vstúpiť do kontaktu s inými Svetmi, dotykom, ktorý bol tak nevyhnutný pre jej ďalší postup. A Helena Ivanovna musela pritiahnuť, na pravidelným porušovaním všetkých Kozmických Zákonov vysilenú Zem, Vyššie energie, Vyššie sily. Len toto mohlo zachrániť planétu a odviesť ju od neodvratnej katastrofy. „Tvorivá činnosť, - čítame v jednej z kníh Agni Jógy, - sa prejavuje v celom stvorení, a čakajúce energie nachádzajú svoje uplatnenie buď v druhých cykloch alebo v druhých svetoch a formách. Takto oheň Agni Jógy vytvára svoje formy, premieňajúc sily vôkol seba. Takto Tara(1) usmerňuje prúd a uvádza tvorivú činnosť nového stupňa.“ A ešte: „...Agni Jóga sa utvrdzuje ako priamy vzťah s ďalekými svetmi ... tak nositeľka „Čaše Posvätného(Drahocenného) Ohňa“ dáva našej planéte plamenné očistenie. Takto sa tvorba psycho-duchovnosti ukladá do Nového stupňa. Keď Kozmická magnetická sila potvrdí prejavenie ohňov, vtedy možno povedať, že sa blíži Obdobie Nového.“
(1) Tara (Sanskrit: तारा, tārā) – žena bohyňa, ženský ekvivalent Archáta, sestra Bieleho Bratstva. Tara zosobňuje mystické poznanie ako protiklad rituálnej viery. V prenesenom význame je matkou Budhu, ako „Múdrosť“ Učiteľ nazýval H.I.Rerichovú – Tarou.
Na planéte Zem, v 20. storočí, v predvečer jej nového evolučného závitu, sa začínal evolučný experiment, prvý krát v histórii (moderného) ľudstva vedecky vyložený a ozrejmený.
Experiment uskutočňovali Kozmickí Hierarchovia, ako subjekty evolúcie, ktorí mohli na ňu pôsobiť a mohli ju viesť prísne v rámcoch Veľkých Kozmických zákonov. Stáli na rôznych stupňoch Kozmickej evolúcie a boli rôzne priblížení k Zemi. Avšak na Zemi, dole, prinášajúc svoju Veľkú obeť, zostávala ona, ruská žena Helena Ivanovna Rerichová, žena svojho muža a matka dvoch detí, od ktorej teraz závisel osud Kozmickej evolúcie planéty Zem. No o tomto vtedy vedeli sotva najbližší. A málokto rozumel, že so zahájením jej bolestného experimentu, nad Planétou zahorel úsvit Nového Sveta. Avšak nový Boh sa nad ňou nevzniesol. Nad zemou vstala ona, Kozmický Hierarcha a Veľký Učiteľ...
„Urusvati“ (2), - písal Ten, kto ju viedol kozmickou tvorbou, - „zjavuje zemi spojenie z nebom. Urusvati zjavuje mieru krásy symfónií sfér. Urusvati zjavuje lúč Svetla, prenikajúci stenami. Urusvati zjavuje Štít, ukázavší prúd Nebeských telies. Urusvati zjavuje let šípov ducha. Urusvati zjavuje chápanie hutnosti hmoty podľa želania ducha. Urusvati poukazuje na prázdnotu tej mysle, ktorá nie je zapálená duchom, pretože Naša je cesta Zeme do Paláca pretvorenia.“ A tu tiež: „Teraz rastie nové pochopenie pozemskej cesty na Nebo. Utvrdiť Chrám je možno len cestou Zeme. Keď váha kameňov Chrámu z Ducha dosadne na Zem, My všetci povzdychneme. Urusvati počuje. Urusvati vie. Urusvati zjavuje. Urusvati je zjavená, aby sa zázrak na Zemi rozhorel. Urusvati, je treba utkať čisté pokrytie nášho Štítu, preto hovorím – „nebráňte našej Urusvati!““
(2) Urusvati – „Svetlo hviezdy rána (úsvitu)“ duchovné meno H.I.Rerichovej, prijaté ešte v čase vtelenia v dobe Buddhy Gautamy.
V týchto dvoch úryvkoch z „Ohnivej skúsenosti“ je obsiahnuté všetko podstatné: i špecifikum etapy Kozmickej evolúcie, prežívaného Planétou i ciele, stojace pred Helenou Ivanovnou, ktorá šla na trýznivý a bolestný experiment, a nakoniec, tie výdobytky, ktoré prinesie Zemi práca Kozmického Hierarcha, umiestneného v neľahké pozemské podmienky s cieľom ich zmenenia.
Súhlasila s obyčajným pozemským vtelením, bez akýchkoľvek úľav a súpisu jej odlišností. Experiment musel byť „čistý“. Od tejto „čistoty“ závisela kvalita toho Nového Sveta, na prahu ktorého sa všetko i uskutočňovalo. O toto oni, Hierarchovia a Veľkí Učitelia, dbali v jej rozvoji v detstve, vyvolávali jej sny a videnia, prostredníctvom ktorých chápala seba a všetko, čo bolo s ňou spojené. Držali nad ňou svoj Štít, snažiac sa ochrániť ju od nepotrebných náhod a uľahčiť jej život. Nemohli ju však ochrániť iba od jedného – od neporozumenia blízkych a obklopujúcich. Tí neverili tomu, čo videla a čo počula. Jej hlavný Učiteľ a Radca, Hierarcha vysokého stupňa, ju viedol od detstva až do posledných dní. To vtedy On, pred mnohými rokmi, stál pod stromom v rannej záhrade, to On spojil striebornou niťou jej srdce so svojim a potom sa jej zjavil v podobe Svetlého Chlapca. A taktiež On jej dal predstavu o veľkolepej kozmickej úlohe, ktorú potom ona vyplní.
„Obdobie od štyridsiateho roku života, - písala Helena Ivanovna, - sa utvrdilo novým dosiahnutím priblíženia sa k Učiteľovi a Učeniu Svetla. Radca sa zjavil spočiatku ako Ind, no keď sa vedomie žiačky rozšírilo a naučilo sa pojímať, Prekrásny Zovňajšok sa začal postupne meniť a prijal nakoniec Vznešenú Tvár Kozmického významu – Vládcu Múdrosti a Krásy, Vládcu Svätej Šambaly. Spolu s rozšírením vedomia sa jej dostalo novej možnosti priblíženia sa k Posvätnému (Skrytému) Poznaniu, prijatiu Ohnivej Skúsenosti a nakoniec, účasti v kozmickom budovaní a spolupráci s Veľkým Radcom, Vladykom Svetla“.
Jej unikátne zápisky o „kozmickom budovaní“, ktoré nazvala „ Ohnivá Skúsenosť, patria k roku 1924, kedy Rerichovci žili v Darjeelingu a chystali sa na Centrálno-Ázijskú expedíciu. Toto pojivo v čase a v priestore, vzniknuvšie medzi samotným Kozmickým experimentom a rysujúcou sa expedíciou, opäť potvrdzuje významný evolučný prídavok tejto expedície, tajomstvo ktorej ešte doteraz nie je odhalené do konca.
Približujúc sa bezprostredne k evolučnému tvoreniu, Veľký Učiteľ sa usiloval vysvetliť Helene Ivanovne jeho podstatu a tie ťažkosti, ktoré sa vyskytujú a budú vyskytovať na jeho ceste, „Budovanie nových svetových kombinácií neprebieha tak ľahko. Odstraňované centrá sa pokúšajú spôsobiť ťažkosti úsiliu nových. Tvorí sa nová pamäť. Prekonávame búrku a lejak“.
„Na tri časti, - hovorí On, - sa rozdeľuje naša práca. Prvá – hľadanie zlepšenia zemského plánu. Druhá – bádanie odovzdávania týchto výsledkov. Tretia – hľadanie spôsobov spojenia so Svetmi“.
Ona za zúčastnila v utváraní všetkých troch etáp, a v každej z nich bola prítomná jej energetika, jej bolesť a strádanie. „Povedať a napísať o všetkom tomto bolo ľahko. Urobiť tak – nadzemsky ťažko“, ako napísala sama v jednom z listov. Je možné, že práve ona, ako nikto druhý, chápala dôležitosť Zeme v tomto kozmickom tvorení a prejdúc cez všetko, pochopiac vysokú Skutočnosť „Ľudskými rukami a ľudskými nohami“, potom napíše:“ Avšak na Zemi, ako vo Vyhni skúseností“, stretajú sa najrôznorodejšie energie, priťahujú sa a prejavujú sa očistou a premenou na dokonalejšie, alebo jemnejšie, pôsobením ohňa prebudeného ducha. Od takýchto narážaní a neočakávaných spojení rôznych energií rodia sa nové energie, nesúce nové tvorenia, nové možnosti. Tu je miesto posledného Súdu, lebo tu sa koná prebierka. Majte na pamäti ... len na Zemi môžeme nadobudnúť a asimilovať nové energie alebo obnoviť zloženie svojich energií.“
V tomto spočívala nový tvorivý zámer Kozmických Hierarchov. Predovšetkým Zem, opora na nej, zvedenie na ňu Vyššie energie. Len týmto spôsobom možno pretvoriť hutnú matériu pozemského sveta, zjemniac ju a zvýšiť jej energetický potenciál. Učiteľ nazýval tento proces – „na Zemi dotýkať sa Neba“. Nevzďaľovať sa od života, neodchádzať od Zeme...
„Vyšší pokyn – prejaví Spojenie, nenarušujúc podmienky života“, hovoril On. Obrat v kozmickej tvorbe bol novým a neobyčajným. On akoby boril predchádzajúce duchovné napracovania ľudstva a pozýval k novým výšinám. Začala sa etapa urýchlenia evolúcie a evolučný koridor sa začal zužovať. Urýchlenie potrebovalo nové koncepčné postupy, nové metódy. Skrytá nám kozmickými tajomstvami a našou vlastnou nevedomosťou, tvorila sa a rozvíjala, nepoznajúc limity a hranice, Náuka samotného vesmíru, samotného ducha a hmoty. Prichádzalo neobyčajné a veľkolepé tvorivé dielo preduchovnenej matérie, rodiacej v nekonečnej syntéze energetické vzplanutia evolučných Iskier (Zábleskov). Vznikalo odkrývanie Nových Svetov pre Zem a na Zemi. Pripravovali Zem na novú cestu ku Novému svetu a Novému človeku. A ako zaklínadlo, zaznievali slová kozmických Hierarchov, obracajúcich sa k Tej, ktorá vzala na seba pozemské bremeno experimentu: „Pomôž Nám, pomôž Nám, pomôž nám na všetkých cestách. Budujeme nový zväzok Zeme s Nebom“. Nie je potrebné opisovať tu všetok priebeh grandióznej kozmickej skúsenosti. Lúče Kozmických Hierarchov, ako jemné chirurgické nástroje, tvarovali novú energetiku Eleny Ivanovny Rerichovej, v ktorej Zem sa zjednocovala so Svetmi v inom stave hmoty a v iných rozmeroch. A predovšetkým s Ohnivým Svetom, svetom tvorby ducha, bez ktorého by nebolo možné ani obnovenie Zeme, ani nový evolučný závit, ku ktorému sa usiloval preduchovnený Kozmos. Na každom kroku takejto tvorby vznikali svoje ťažkosti, svoje nebezpečenstvá. V jednej z etáp Tvorcovia porozumeli, že „lúče môžu prejsť vo vlny ohňa, spaľujúceho pokrytie centrov“. V tomto prípade vznikalo smrteľné nebezpečenstvo pre samotnú Helenu Ivanovnu. Bolo možné vydať sa druhou cestou: prenos cestou akumulácie bez zapálenia(roznietenia). Ale vtedy sa vylučoval princíp Krásy, zakladajúci sa na ohnivom základe. Hierarchovia rozumeli, že „v súčasnosti bez Krásy nemožno pokročiť. Všetko možno podstúpiť, len aby bola zachovaná zásada krásy... Prejavenie ohňa je treba chrániť, inakšie fakľa ducha môže zhorieť bez zmyslu.“
Nie je nám dané doposiaľ poznať, ako Oni vyriešili tento problém – ochrániť obal centrov Eleny Ivanovny Rerichovej a uchovať ohnivé prejavenie Krásy. Ona prešla do písmena po ostrí britvy. Čo ju to stálo, vie len ona sama.
Občas prežívala obrovské energetické preťaženia. Kanály spojenia prenikali jeden za druhým.
Kanál spojenia s Učiteľom, vnímanie Jeho Lúča, boli obvyklými a všednými. Ale kozmická tvorba, príprava nového stupňa evolúcie, potrebovali jej spojenie so všetkými Hierarchami, ktorí sa nachádzali v energetickom Centre Planéty, rôzne sa nazývajúc: Bratstvo, Šambala, Posvätná krajina. Energia ich lúčov bola napätá a chvíľami spôsobovala bolesť v celom tele.
Práve vtedy, prostredníctvom otvoreného kanála spojenia, začali prichádzať údaje o vnútornom živote Bratstva, z ktorej ona potom zhromaždila knihu, dajúc jej názov – „Nadpozemské“. V 1946 roku, v jednom zo svojich listov do Ameriky akoby zhrnula výsledok, ňou uskutočnený. „Veď nastupujúca epocha poodhalí aj záves nad Svetom Nadpozemským. Mnohé sa stane zreteľným a prístupným pozemskému cíteniu... Hranice medzi duchovným a materiálnym, medzi pozemským a nadpozemským sa začnú postupne stierať a ľudia si ešte počas pozemského života budú vedome pripravovať uplatnenie v nadpozemskom Svete. A samotný pozemský život nebude útržkom bez zmyslu, no ukáže sa ako vedomé tvorenie, dodržaním a doplnením úlohy, prijatej na seba v oboch svetoch!“
Zem rýchlo prichádzala k novému evolučnému závitu, a akoby niekde zďaleka sa niesol hlas Učiteľa: „Môj Dom je nateraz v Púšti, kde sme sa zišli pre budovanie Novej Epochy.“
Poznatky o Bratstve, ktoré stretávame v materiáloch zbierky, sú nové a netušené a odhaľujú málo známe aspekty jeho činnosti. Skoršie sme vystihovali život Bratstva z mýtov a legiend. Nový kanál dal príležitosť získať informáciu o jeho reálnom živote, podobnom i nepodobnom nášmu pozemskému.
„Okrem nizučkých kvetov, Moja záhrada je plná aj rastlinami dlhými a ťahajúcimi sa. Keď je počasie pochybností, mnohé rastliny sa vnášajú dovnútra. Aj na rímsach schodiska stoja kvety, a záhradník starček odnáša už odkvitnuté rastliny... Červenalo-žltá Veža je spojená prechodmi s ostatnou budovou. Z diaľky budovy možno prehliadnuť časom opracované skaly, zľahka svažité. Okná vonkajších stien možno prijať vtákmi za hniezda. Pustatina navôkol nie je smutná. Často prechádza pútnik, nepodozrievajúc, no udivujúc sa chovaniu svojho koňa alebo ťavy. Zvieratá obracajú hlavy k neživým kameňom a aj sa pokúšajú zabočiť tam, kde sú akoby nazhromaždené skupiny balvanov. Niektorí dokonca videli nápisy na stenách, avšak nakoniec, prijali ich za prácu červotočov. Pochopiteľne, neočakávaný pútnik bude vždy odvedený stranou. Každý čosi počuje. Ale obyvateľ púšte je zvyknutý k hlasom a ohňom pustatiny.“
Predtým, ako Helena Ivanovna navštívila Bratstvo, prejdúc príslušnou prípravou, ukázali jej jeho Múzeum, unikátnu zbierku exponátov, vypovedajúcich o kozmickej evolúcii našej planéty. Tamtiež, v pevných stenách Veží Posvätnej krajiny, nachádzal sa Kameň, jeden z najtajomnejších úkazov na Zemi.
„Kameň spočíva na poduške, ktorá leží na podstave z mramoru a oddelená kruhom kovu Lítia. Tam, v rytme, mlčiac nasycujeme priestor. Hlboko leží táto Úschovňa, a mnohí nemajú tušenia, ako počas ich sna Biele Bratstvo schádza po galériách na nočné bdenie.“ Toto „nočné bdenie“ je verne a zreteľne zobrazené Nikolajom Konstantinovičom Rerichom na obraze „Najposvätnejší (Klenot Hôr)“. „Jaskyňa, ukrytá hlboko pod zemou, obrovské monolity horského kryštálu, tajuplná zlatistá farba, oblievajúca postavy v dlhých jasných odevoch, Čaša s plameňom v rukách Predstaveného a nezreteľne označený predmet na základni z mramoru“. „Nočné bdenie“ je veľmi významný energetický proces privádzajúci v súlad rytmus Planéty s Kozmickým magnetom. Energetický rytmus samotného Kameňa je rytmom Kozmického magnetu alebo Srdca nášho Vesmíru, ktoré sa nachádza v priestranstve súhvezdia Orión. Energetika Heleny Rerichovej bola súhlasná s rytmami Kozmického magnetu práve prostredníctvom tohto Kameňa. Inakšie by sa experiment neuskutočnil. „Keď centrá verne odrážajú vôľu Kozmického magnetu, - napísané v jednej z kníh Agni Jógy, - potom psychodynamika ducha zjednocuje Vyššie plány s planétou“.
Dýchanie alebo rytmus Kozmického magnetu určuje zrodenie a umieranie Vesmírov. Potom je treba, aby akékoľvek kozmické tvorenie prebiehalo v jeho cykloch, inakšie neprinesie želané výsledky. V Kameni, uvádzal Učiteľ, „je obsiahnutá čiastka Veľkého Dýchania – častica duše Oriónu. Odhalil som význam Kameňa. Naznačil som na Klenot Veľkého Ducha. Urusvati, je treba pripojiť kameň ku tvojmu bytiu. Kameň, nachádzajúc sa pri tebe, splynie s tvojim rytmom a prostredníctvom súhvezdia Oriónu upevní zväzok prisúdenou cestou“.
Tentoraz Evolúcia predala Kameň, alebo Poklad Sveta, žene. Pretože nad novým závitom Kozmickej evolúcie vyšla belasá hviezda Matky Sveta a s menom ženy sa začínal Nový Svet.
Základná etapa kozmického experimentu, navzdory všetkým ťažkostiam a nebezpečenstvu, sa zakončila úspešne uprostred roku 1924. Druhého júna nad Planétou zaznel rozochvený hlas Učiteľa: „Kristus zapálil modrý oheň. Kristus poslal požehnanie... Nikdy tak nevoňali ľalie a Buddha si obliekol fialový šat... Slávnosť Urusvati – Náš Sviatok...“
Planéta hlas nepočula. Avšak Ona, Jediná, všetko pochopila. Vznešený prstenec Bratstva sa dotkol jej hlavy. „Urusvati, nad tebou je Naša Obruč s Kameňom“.
- pokračovanie -
VEĽKÁ RERICHOVSKÁ KNIŽNICA
Helena Rerichová
NA PRAHU NOVÉHO SVETA
MEDZINÁRODNÉ CENTRUM RERICHOV
MOSKVA, 2000
Orig.: Елена Рерих. У ПОРОГА НОВОГО МИРА М.: Международный Центр Рерихов, 2000, 464 с.
Preklad: Vaska
Redakcia ďakuje autorovi prekladu za poskytnutie textu
Seriál "Helena Rerichová NA PRAHU NOVÉHO SVETA"
nájdete na tejto adrese.
