Ktovie čo je väčšia bolesť, byť sklamaný z lásky, alebo nemilovať vôbec?!? Odpovede ponúkajú obidve strany, každá za svojho neúnavného presviedčania. Byť presvedčeným o niečom môže byť len človek, ktorý sa o niečom sám presvedčil, teda to sám zažil a precítil. Okamih skutočného presvedčenia nenastáva z prvého ani z druhého pokusu a tobôž nie, ak vôbec neskúsime a neskúšame. Hádam aj preto by sme si nemali mýliť presvedčenie s názorom. Názor, je o niečo nižšie ako samotné presvedčenie a by sa mal opierať o skúsenosť. Ak nie, potom je to stále len povrchnosť myslenia a prudké prijímanie cudzích myšlienkových foriem.
Názor patrí k duševným, myšlienkovým formám a presvedčenie k samotnému duchu človeka. Presvedčenie nemôže presviedčať nikoho zo samotnej svojej podstaty, okrem toho kto sa sám presvedčil. Ak sa nás niekto snaží presviedčať, sám nie je presvedčený, za presviedčaním stojí vždy lož. Pravda sa predsa nikdy nevnucuje, za pravdou musí ísť každý sám a presvedčenie stojí po jej boku. Pravda je veľmi jemná nato, aby sme ju mohli niekomu druhému dokázať, môžeme ju len cítiť, a to každý sám za seba. To však neznamená, že každý krikľúň má pravdu, práve naopak, kto ju spoznal, nepresviedča a nekoná násilie, ale v nej žije príkladom.
Jedného rána som pri nákupe, stretol staršieho pána, dôchodcu. Po úctivom pozdrave nasledovala povinná otázka - ako sa máš? Ďakujem pekne, dobre- odpovedal som. Dobre? !? Ako sa môžeš mať dobre, veď sa všade hovorí, že dobre nie je, a ani dlho nebude. Neviem, čo hovoria iní, ale ja sa mám dobre, odpovedal som dotyčnému . Elegantne oblečený starý pán s rodinným zázemím, ktorý vyrastal v štyristo ročnom dome- dnes múzeum z obdobia tureckých nájazdov, len nechápavo pokrútil hlavou. Reptal si len svoje, o televízii a o rádiu. Hovorím mu: Ako si sám povedal, dnes si tu druhý krát, lebo vnučke nechutil jogurt, čo si jej ráno priniesol, tak sa asi nemáš tak zle. Nechápal, a asi to nechápe dodnes, odvtedy mi podobnú otázku už nikdy viacej nepoložil. Tak ako sa máme, ako chcú druhý alebo ako chceme my sami?!? Veď potom ani sami nevieme ako sa máme. Áno nevieme, lebo sa nepamätáme.
Pokiaľ nepreciťujeme prítomnosť ,alebo ani v minulosti sme ju nepreciťovali, pamätáme si ju len takú, akú nám ju nahovárali. Ak nám v minulosti nahovárali, že bolo dobre, tak si minulosť budeme pamätať ako to, čo bolo dobré, i keď to nemá nič spoločné zo situáciou aká v skutočnosti bola. Pokiaľ človek aj v minulosti preciťoval prítomnosť, teda seba samého, pamätá si presne to dobré aj to zlé vo svojich skúsenostiach. Ľudia typu -kam vietor tam plášť- si môžu pamätať len klamné vnemy, ktorými sa sami nechali oklamať pre svoje pohodlie a výhody v tej dobe. Lenže doba pominula a ich lenivosť ducha ostala. Samozrejme, že politický korteš a reklamné kampane potom smelo môžu manipulovať s našou mysľou, keďže si nepamätáme klamstvá obdobného typu, a že sú to len krídlovky- obmeny toho istého princípu.
Duchovne leniví ľudia, veľmi radi prenášajú zodpovednosť za svoju náladu na druhých. Sú viac-menej ovplyvniteľní. Nežiť stále v spomienkach na minulosť, alebo v ilúziách a snoch o budúcnosti, znamená žiť v prítomnosti. Ilúzia - za každú cenu a čím skôr dosiahnuť chcené, nás však tlačí do nerovnováhy, ako aj trápenie sa nad minulosťou, ktorú už aj tak nezmeníme. Len cez rovnováhu prítomnosti môžeme dosiahnuť rovnováhu v budúcnosti. Znamená to, dať voľnosť svojmu duchu, voľnosť v ktorej sa vie duch slobodne rozhodnúť, čo je to isté, ako konať, ale neväzniť sa vo fantazírovaní. O tom sa predsa môže každý sám presvedčiť, stačí sa rozhodnúť skôr, než prestaneme zabúdať, či úplne otupieme. Žiadna mozgová artérioskleróza, len neschopnosť, či nevôľa rozhodovania sa medzi –áno alebo nie- veď všetko čo je medzi tým pochádza od zlého, ako nám bolo povedané samotným Synom Božím. Horšie je to, ak tieto následky dospejú k predčasnej (praecox), či stareckej (senilis)demencii.
Pred nedávnom ktosi spomenul, že nečistá aura zle pôsobí na psychiku človeka. Opak by bol skôr prijateľnejší, lebo z takýchto, nie presne podaných informácií sa veľmi ľahko zamotáme do veľkého bludného klbka. Duch predsa pôsobí na dušu a zároveň ju formuje na obraz svojho pôsobenia. Všetko sa na všetko podobá, len sa už konečne začnime pozerať na deje zhora dole a nie stále cez rozum zdola hore, tak predsa môžeme vidieť len strop hrubo hmotného, odkiaľ rozum pochádza. Duša pôsobí na telo cez našu krv, ktorá spätne vyžaruje auru do éterickej sféry. Takže naša psychika ovplyvňuje auru, ktorá sa podľa našej činnosti prejavuje v daných farbách. Éterická oblasť je len medzičlánkom, medzi jemno hmotnou a hrubo hmotnou oblasťou, teda medzi dušou a telom. Za normálnych okolností sa po smrti v éterickej sfére zdržíme len krátko, žiaľ závislí a bažiaci na pozemských veciach tu môžu pobudnúť aj storočia, lebo sa pripútavajú k zemi, k hrubej hmotnosti. Takto sa dokážu vyživovať z astrálnej sféry, na pozemských ľuďoch s podobnými chúťkami.
Nesmieme si to všetko predstavovať, ako tri samostatné osobnosti, či tri svety, všetky tieto stupne pôsobia spolu, je to naša činnosť. Aj človek žijúci na Zemi je spojený s duchovnom- pokiaľ si to nepreruší bezcitnosťou, ale duch je spojený, nestratí sa. Je potrebné, aby si jedinec svojou vôľou ponechal slobodné spojenie ducha s telom. Až potom sa mu dostanú informácie o dianí z duchovna. To však nedosiahne žiadnym školením ani cvičením, ale prirodzeným postupom, poznávaním zákonov Stvoriteľa cez prírodu. Bežné informácie o pozemskom dianí okolo nás, nám poskytujú len ako- takú orientáciu v spoločnosti, no nikdy nie viacej, čoby viedlo k zušľachteniu samotného človeka, a tým ani spoločnosti. Vari sa bojíme sami seba?!? Keď sa bojíme rozhodovať o vlastnom osude, keď nám vadí chvíľková samota a ticho, ktoré túto možnosť poskytujú?!?
Človek nevie stvoriť nič a ani nikdy nebude vedieť, vychádzajúc zo svojej podstaty. Vie len pretvoriť, splodiť to, čo je v možnostiach daných vo Stvorení. Vari už niekto z ľudí stvoril vodu?!? Ani ju nikdy nestvorí, iba ak ju demineralizuje alebo znovu mineralizuje. Môže zmeniť jej skupenstvo až po plazmu, ale nie stvoriť. Všetko, čo bolo ľuďmi vytvorené, teda splodené ako technický zázrak, je len možnosť formovania hmotných častíc. A vôbec, celý ten zázrak je už dávno na konci, dosiahol strop a dnes len mení podobu. Hrubo hmotné častice predsa nemôžu prejsť do jemno hmotného, technicky sa dá zaznamenať len niečo málo z éterickej oblasti. Ako keď pozeráme cez hranice do druhého štátu.
Medzi veriacim a ateistom je asi taký rozdiel, ako medzi Coca - Colou a Pepsi - Colou. Jeden aj druhý sa presviedčajú, vo viere byť lepším ako druhý, to však v človeku, zosobňuje len sebectvo. Môžeme sa dobre cítiť v spoločnosti niektorých ľudí, no ako náhle prerastú naše vzťahy, začneme zisťovať nerovnováhu. Sebec si nás časom začne privlastňovať, čo sa môže zdať lichotivé, žiaľ, je to len falošné priateľstvo. Prvým javom je výčitka: Koľko som ti pomohol, pritom pomohol len tam, z čoho mal vedome ako- taký osoh pre vlastné uspokojenie väčšej návratnosti. Áno, chce sa prejaviť ako dobrák, no v skutočnosti dáva len zo svojho nadbytku, zo seba vôbec nič, iba ak spomenuté výčitky. Viera bola zneužitá vo všetkom čo sa len ľuďmi zneužiť dalo, pritom by mala byť prvým schodom k názoru a k presvedčeniu. Viera patrí do telesnej úrovni k pocitom, no názor sa vytvára v duševnej úrovni a až z toho môže prerásť do presvedčenia. Nech si nemyslia veriaci, že stačí slepo veriť, či vieru zdediť po rodičoch a dosiahnu Kráľovstvo Božie. A nech si nemyslia ani ateisti, že sa vyhli zodpovednosti pred vlastným osudom.
Kde nie je láska nemôže byť ani spravodlivosť. I keď technicky sme na vrchole a vedecky už nevieme viacej dokázať, lebo viacej je za hranicami ateizmu a slepej viery, ešte stále môžeme niečo iné, môžeme milovať. Nie je to modla k dreveným soškám, ani ku kultovým sektám. Nie je to pýcha z vlastníctva rôznych technických vymožeností, ani odvracanie sa od zodpovednosti k činnostiam. Nie je to ani poníženie cností, k pudovým vyžitiam. Je to nespútaná voľnosť z presvedčenia a z úcty k Stvoriteľovi, že ešte stále máme možnosť byť tým, kým v skutočnosti máme byť. Milujem aj človeka, naučil ma milovať všetkých ľudí, deti aj starcov. Milujem biedu, ukázala mi cestu k blahobytu. Milujem neúspech, čo ma ženie k tvorivosti. Milujem aj bolesť, s ktorej povstalo šťastie, no najmä milujem lásku, lebo kde je láska tam je aj spravodlivosť.
Miroslav Schindler
Zdroj: idemedalej.sk
