Jednou z oblastí, v ktorých sa od nás prírodné bytosti veľmi líšia, je spôsob ich vnímania. Spočiatku som sa divila, ako to, že dévovia stromov a iní elfovia poznajú podrobne moju životnú situáciu, zdravotné problémy, alebo témy, ktoré ma práve zamestnávajú. Na moju otázku mi déva stromu odpovedala, že vraj na mne môže tieto veci vidieť. Tým „na mne“ ale nemienila špičku nosa ani iné výrazné časti tela, ale môj jemnohmotný zjav.
Ak môžete vidieť jemné telo iného človeka, získame podstatne obsiahlejší a hlbší dojem, než keď pozorujeme jeho postavu, alebo sa mu iba pozrieme do očí. A hlavne je tento dojem správny! Ľudia nemôžu svoje energetické telo učesať, našminkovať, ani zaodieť do najdrahšieho oblečenia. Nefalšovane ukazuje vnútro človeka, náš emocionálny, mentálny i duchovný stav. Tak to teda vnímajú elfovia a vnímajú elfovia a vidia omnoho viac, než je nám samým známe.
To je naostatok šanca pre tých, ktorí si myslia, že pri rozdeľovaní krásy a následnej žatve komplimentov utrpeli. Keď ti elf povie, že si pekný, nemieni tým viac či menej strhujúci zovňajšok, ale tvoje harmonické, láskavé a svetlé „vnútro“. Vníma a oceňuje tvoju naozajstnú vnútornú jednotu. Nie je to presne to, čo by si si želal u ľudí vo svojom okolí?
Prirodzene im nezostanú skryté ani naše menej pekné stránky, ale i to má svoje výhody: pretože sami nie sme práve bystrozrakí a nevidíme do hĺbky, môžu nám elfovia poradiť, ktoré nie príliš svetlé stránky našej bytosti by sme mali zmeniť najskôr.
Pre istotu by som rada dodala: tým nie je mienené, že všetci obyvatelia prírody od najmenších koreňových škriatkov až po veľkých duchov hôr sú múdry a skoro vševedúci. Zmienenú skúsenosť som urobila iba s určitým vývojovým stupňom bytostí vo vnútri hierarchie.
Tiež svoje okolie, les, lúku alebo potok vnímajú prírodné bytosti inak než ľudia – i tu vidia jemnohmotné aury a energie. Keď som prvý krát poprosila elfa stromu, aby som smela uvidieť les tak, ako ho vidí on, zažila som farebný zázrak! Les, breh, potok, voda, tráva, húštie – všetko bolo nesmierne živé a v stálom pohybe. Všade boli bytosti všetkých veľkostí a druhov, ale neboli statické a navzájom presne oddelené tak, ako napríklad my vnímame človeka opretého o strom. Nie, tieto bytosti boli morom prúdiacich farieb... ich svietiace aury sa navzájom prelínali a premieňali les v jediné farebné opojenie. Modrá, zeleň a žlť boli hlavnými tónmi tejto mohutnej symfónie, žltá až zlatá bola aura kmeňov stromov a vetiev, zeleno a modro so všetkými odtieňmi žiarili trávy, lístie a koruny stromov, svetlo modro voda potoka. Videla som auru vtákov a chrobákov a z mrakov sa stali pôsobivé bytosti, vytvorené z rôznych prúdov energie.
Akokoľvek bol tento pohľad očami elfa stromu ohromujúci, nechcela by som takto vidieť svet trvalo! Ľudská schopnosť vnímania by bola takou záplavou dojmov zahltená. Dévom to nevadí, majú širšiu schopnosť vnímania, nepotrebujú ani farebnú televíziu ani LSD.
O niekoľko týždňov neskôr som poprosila jednu obzvlášť milú priateľku, dévu horského javora vo Vysokých Taurách, či by som sa mohla na svet pozrieť na svet jej očami. Súhlasila a hneď sa tak stalo. Svojrázny kmeň jej stromu – úplne dutý a tvorený vlastne iba trojštvrťovým obalom z prekvapivo riedkeho dreva – svietil žlto mihotavým svetlom a vyzeralo to, ako by sa v ňom pohybovali milióny nepatrných bytostí. Iste to boli bunky kmeňa a ich životná energia. A keď som zamierila pohľad do koruny javora, bola i ona ponorená do vibrujúceho farebného svetla – listy žiarili modro, vetvy žlto.
„Môžem takto vidieť i ľudí?“ spýtala som sa dévu stromu, pretože som tušila vysoko zaujímavé možnosti vidieť prúdenie i blokády energie v našom jemnohmotnom tele. Mimochodom je to práve tá oblasť, v ktorej pracujem s energiami drahokamov. „Ale iste,“ povedala déva. „Pozri sa na Gerharda!“ I on žiaril. Mal veľa modrej a žltej okolo hlavy, modro pred hruďou, priečne cez krk mu ležala tmavomodrá závora a siahala až k ramenám. Chodidlá boli hnedé, zatiaľ čo nahor po nohách mu stúpal červený prúd energie a zelený zostupoval po prednej strane dole. Celkový dojem bol krásny a harmonický až na závoru na hrdle, ktorá úplne zreteľne ukazovala blokádu a priam vyzývala k jej odstráneniu.
Ak pracuje človek v jemnohmotnej oblasti, je využitie takého vedenia naporúdzi. Opýtala som sa teda panej javora, či mi môže pomôcť vidieť takto ľudí častejšie. „Rada, stačí ma len zavolať a poprosiť, aby si videla mojimi očami.“
Kto by sa teda rád naučil vidieť jemnohmotne, nech sa s dôverou obráti na svojho obľúbeného elfa. Môže to byť prirodzene i kvetinový elf, ktorý človeku v tomto smere pomôže.
Mám veľmi blízky vzťah k elfom plesnivca a stále znovu ich pri našich pobytoch v horách vyhľadávam. Ak sa obzriem späť, žasnem nad múdrosťou posolstva a rád, ktoré som behom rokov od týchto malých, nežných tvorov dostala. Nie, že by som si myslela, že múdrosť má niečo spoločné s veľkosťou alebo hmotnosťou. Ale statnému dévovi stromu ju pripisujeme skôr než malému kvetinovému elfovi. Snáď preto, že stromy dosahujú často naozaj úctyhodný vek, zatiaľ čo kvetu je určené iba krátke trvanie. Ale to sú iba ľudské myšlienkové kategórie, ktoré v ríši bytostí prírody nie sú nijako užitočné, a preto na ne radšej rýchlo zabudnime. Kvetinový elf, ktorý zvedavo vykukuje z práve otvoreného púčika, nesie v sebe vedenie a skúsenosť tisícov svojich predchodcov, i keď podľa našich pojmov pôsobí ako novonarodený.
Keď som v rozhovore s jedným elfom plesnivca vyjadrila svoj obdiv k jeho spôsobu videnia, ponúkol sa, že mi pomôže, aby som sa to naučila. Povedal však, že to vôbec nie je tak veľkolepé. Má to i svoje tienisté stránky: „Vidíme mnoho vecí, ktoré nie sú krásne a ktoré vy vôbec nevidíte. Vidíme a cítime, čo je na ľuďoch choré a slabé, a to nie je vždy príjemné.“ Choré a slabé sa ale nevzťahuje len na telesný stav. Negatívne citové a myšlienkové prejavy ako hnev, závisť, rozhorčenie, túžba po uplatnení, úzkosť majú svoj zodpovedajúci odraz v jemnohmotných telách a vo vyžarovaní aury človeka a na tejto energetickej úrovni ich bytosti prírody bezprostredne prežívajú ako nápor nepríjemnej energie, porovnateľný s tlakovou vlnou.
Slovo „prežívajú“ vystihuje podstatu takého vnímania omnoho lepšie, než označenie „vidí“, ktoré sme používali dosiaľ. Než bližšie vysvetlím, prečo to tak je, rada by som sa s vami podelila ešte o jednu historku, ktorá sa týka „počutia“ dévov.
Boli sme obhliadnuť nové miesto pre naše semináre o prírodných bytostiach a k tomu popri prehliadke krajiny patrí prirodzene i nadviazanie kontaktu s miestnymi elfmi. Veď ide koniec koncov o to, aby s nami spolupracovali. A potom je tiež zdvorilé, aby sme sa ohlásili a požiadali ich o dovolenie skôr, než niekam vpadneme s pätnástimi osobami.
Na vyhliadnutom mieste v lese sa medzi machom obrastenými žulovými skaliskami s kaskádami vinul idylický potôčik s hlbočinkami obrastenými papradím. Dno pokrýval zlatasto sa blyštiaci piesok a v čistej vode potoka žili malé vodné žienky. Oslovila som tri z nich a snažila sa im vysvetliť, čo máme v úmysle. Rozprávala som im o ľuďoch, ktorí milujú prírodu i jej neviditeľné tvory. Radi by s nimi nadviazali spojenie, a preto by sme chceli s niektorými z nich prísť. Zdôraznila som im, že sú to všetko milí ľudia, ktorých veľmi poteší, keď ich spoznajú. Ak mi to žienky dovolia, prídem k nim len s dvomi alebo tromi osobami naraz.
Myšlienky, prostredníctvom ktorých som s nimi komunikovala, som formulovala obzvlášť zreteľne a s akýmsi dôrazom, aby mi dobre porozumeli. Načúvali mi napäto s rozšírenými očami a na krátky čas sa mi podarilo vyvolať u nich niečo ako vážnosť, a to je u vodných žienok nanajvýš neobvyklý stav. Považovali zrejme celú záležitosť za dôležitú a zdalo sa, že niekde na hornom toku potoka je ešte jedna zodpovedná osoba, ktorej by sa snáď mali opýtať. Jedna z týchto troch žienok ležala pri rozhovore pohodlne na bruchu v malej hlbočinke so zlato trblietavým pieskom. Od ostatných sa líšila kratšími vlasmi, trochu chlapčenským vzhľadom a istejším spôsobom hovoru. Bola zjavne hovorkyňou, kládla nám otázky a nakoniec povedala, že súhlasí, že tu budú a budú s nami spolupracovať.
Margot Ruis
Z knihy: Margot Ruis: Bytosti přírody, Setkání s přáteli člověka, Vydavateľstvo Integrál Brno, 2004
Pôvodný preklad z nemčiny: Zdeněk Křivka
Z češtiny preložil: Sokol
exkluzívne.miesta
