27. februára 2017 sa v priestoroch kaviarne Džezva vo Zvolene uskutočnilo predstavenie knihy JAKUTSKÉ OLONCHO. O výklad i bohatú fotodokumentáciu sa postaral Doc. Ing. Vladimír Štollmann, Csc. PhD., “otec” knihy.
27. februára 2017 sa v priestoroch kaviarne Džezva vo Zvolene uskutočnilo predstavenie knihy JAKUTSKÉ OLONCHO. O výklad i bohatú fotodokumentáciu sa postaral Doc. Ing. Vladimír Štollmann, Csc. PhD., “otec” knihy.
Úžasným objavom vedci potvrdili, že náramok, ktorý sa našiel na Sibíri má 40 000 rokov. Týmto sa stal najstarším šperkom aký bol kedy objavený a archeológovia boli prekvapení, aký je sofistikovaný. Náramok sa našiel na nálezisku nazývanom Jaskyňa Denisovan na Sibíri, blízko pri ruskej hranici s Čínou a Mongolskom. Našiel sa pri kostiach vyhynutých zvierat ako napríklad chlpatý mamut a ostatných artefaktoch datovaných do obdobia spred 120 000 rokov.
Ing. Vladimír Štollmann – docent na Katedre lesnej ťažby, logistiky a meliorácií, Lesníckej fakulty Technickej univerzity vo Zvolene. Profesionálne zameraný na oblasť mechanizácie a automatizácie lesníckej výroby, v ktorej publikoval okolo 200 publikácií. Autor 16 patentov a nositeľ Ceny Jána Bahýľa 2010. V humanitnej oblasti autor článkov: Horákov preklad Velestúrskeho epigrafu – pohľad z hľadiska teórie informácií, časopis Historická revue, 9/1994; Nápis z pevnosti Dura v Mezopotámii, časopis Historická revue, 8/1995. Zakladateľ vzájomnej spolupráce medzi Technickou univerzitou vo Zvolene a Severo-východnou federálnou univerzitou M. K. Ammosova Jakutsk.
Kniha zoznamuje čitateľa s Jakutskou republikou, s krajinou nekonečných priestorov s nedotknutou prírodou. Počtom malý jakutský národ si aj v globalizovanom svete dokázal zachovať svoju identitu a dodnes je nositeľom jedného z najstarších náboženstiev na svete.
Rovnako ako pri tunguzskej udalosti, súčasne s prvou explóziou leteli na to isté miesto z rôznych strán ďalšie sféry. Videlo ich veľa svedkov.
“Po prvom zásahu, ktorý vychýlil meteorit z kurzu, preč od obývaných oblastí, sa ďalší „terminátori“ priblížili a začali metodicky ničiť zvyšky vesmírneho narušiteľa. Toto bol dôvod, prečo bolo počuť viacero úderov.”
Ubehli desaťročia, keď v tom 26. februára 1894 preletel oblohou nad západnou a východnou Sibírou meteorit vo výške približne sto kilometrov. Trajektória bola rovnaká ako v prípade tunguzského objektu z roku 1908.
Správy očitých svedkov deštrukcie meteoritov nad Sibírou v rokoch 1984 a 2002 “sférami terminátormi” podporujú výpovede svedkov tunguzskej explózie v roku 1908 a staroveké legendy. Nepriamym dôkazom je aj chemické zloženie mikrosférul nájdených v rašeline na mieste katastrofy. Pre meteoroidy sú nezvyčajné a sú obzvlášť bohaté na alkalické prvky.
Miestni obyvatelia, ktorých vypočúvali vedci, ktorí prišli preskúmať explóziu v Tunguzke sa zhodli, že tesne pred hrozivým zábleskom sa stromy, jurty (nomádske obydlia) a kusy pôdy vzniesli do vzduchu, pričom vlny v riekach smerovali proti prúdu. Tieto pozorovania sú priamych dôkazom toho, že sa tam odohrala vákuová implózia, nasávajúca všetko smerom k svojmu centru, súčasne tam ale bola aj zložka pôsobiaca opačným smerom, pretože stromy v epicentre výbuchu popadali smerom von od centra. Rozdiely v smerovaní poukazujú na použitie technológie na vyrovnanie výbušných síl!
Vráťme sa k 30. júnu 1908 a pozrime sa na všetko, čo sa stalo očami svedkov. Celá udalosť sa odohrala približne takto. Približne o 7:15 ráno sa meteorit pohyboval po trajektórii z juhovýchodu na severozápad. V Preobraženke uvidel I. M. Voložin „pás dymu z ktorého šľahal oheň“, ako letí naprieč oblohou. To bol meteorit, ktorý sa rútil k zemi.
“Divadlo pokračovalo celú štvrť hodinu v najžiarivejšej forme a potom začalo postupne slabnúť a ukončilo svoje vystúpenie v zhluku jasných lúčov, ktoré dosiahli výšku 80° nad horizontom. Mrak, ktorý sa objavil na východe sa rozplynul. Potom úplne zmizol aj ten druhý, takže o desiatej večer bola obloha zase jasná a svietili na nej svetielkujúce hviezdy.”
