Tak sme tu, sme v živote a prenikáme skutočnosťou krok po kroku, hodinu po hodine. Pohyb vonkajšieho sveta naráža na naše citlivé vnútro, necháva pracovať jemný prístroj organizmu na premene hrubých vibrácií na láskavé, srdečné vlny. A toto svetlo, preniká závojom prítomnosť a dopadá na Zem bielym snehom svetla a optimizmu.
Dotaz posluchače: Je probuzení postupný proces, nebo je to náhlý posun, tak, jak popisujete své vlastní probuzení?
Eckhart Tolle: A jak je to zatím s vámi?
Posluchač: Velmi postupné. (:-)))))
Všetko ako obvykle. Farbičky, svetielka, pocity... ibaže sa mi niečo čudným zazdalo... A pustil som do toho myseľ, nech si skúma. Prečo si musím predstavovať fialové svetlo aby som otvoril Priestoru svoje Vnútorné brány? Aby som myseľ mohol pocítiť aspoň na chvíľu nekonečnú? Kde sa tie Brány vo mne vzali? Kto ich zatvoril? Prečo si mám predstavovať ružové svetlo prúdiace do - a - zo – srdca? Veď tú sladkosť cítim pri vnímavom pohľade na les, psa, sýkorku, priateľa... Ale nie vždy. Prečo? Čo stojí medzi mnou a tým pocitom vo chvíli keď ho necítim? Prečo nevnímam silu slnka celý deň? Prečo sa musím obliekať aby som sa zahrial, keď si stačí jasne uvedomiť stále mnou prúdiacu živu a nastane teplo? Prečo musím používať nástroje na výrobu niečoho, čo má tu byť samo sebou? Veď to všetko má byť opačne! To ja si mám všimnúť že to ružové svetlo prúdi keď je pri srdci sladko. A ak hreje telo, rozsvieti sa slnko v bruchu, a keď je myseľ voľná a široká, to má vzťah k fialovej... No, a tak na dobré pozerám ale nevidím... - Ako keď je na ceste značka STOP.
Deň predošlý minul potichu, v čítaní knižky od Jasmuheen - Strava Bohú - to je tá, čo doniesla ten návod, ako žiť zo Svetla namiesto z kobás... A pred dvomi rokmi som bol v zime v Nemecku 30 dní s človekom čo 60 dní nejedol (len svetlo) a neschudol ani kilo, videl som, teda viem - a začal jesť nie z hladu, ale kvôli dcére, že sa ho báť začala, že je ako svätý, iný než iný... A okrem trochu ovocia tuším nič nejedol ani keď sme spolu boli. A sandále naboso nosil do mrazov, a keď sneh padol a on topánky navliekol – prehodil som „chladno, čo?“ A on na to: “Ani nie, ale ľudia v mestečku sa akosi čudne pozerali... Ale inak - žiadny svätec, doteraz mi tisíc euro dlží...
Zlatá s ružovou sa pretká až ma teplo zaleje a vyskočiť sa chce do práce hneď, v tele svetlo a teplo no - až dosť! Ale ešte na fialové svetlo spomeniem, nechám ho vtekať do hlavy, lebo láska a energia... oči otváram pokračujúc v tvorbe dňa v mysli, čo všetko mi treba vykonať pre pokoj v duši a sýtosť v bruchu- nie je toho veľa, lebo v skromnosti si tu žijem, a všetko veci srdcu blízke, jednoduché, so zemou späté... Meditácia kratšia, len sa trochu svetlom napojiť, pripomenúť srdcu, že byť pumpou krvi len malá časť jeho bytia je, a tak ružové svetlo zo Zdroja nechávam vtekať doň až naplní sa ním celý trup a sladkosť až k jazyku vyjde. A potom na milú pomyslím a lúč k nej vyšlem, i na priateľa, čo v tento čas len tmu okolo seba vidí, i na učiteľa môjho meditácie, susedov, priateľov, a koho si ešte spomeniem, ten lúčik vyšlem, viem, nespasí ich, len trošku tepla hádam k ich teplu pridá... a pre mňa hlavné: mne pomôže inak svet vidieť, než dnes zvykom býva.
Rozhodol som sa dať nazrieť do hrnca môjho komu sa zachce, lebo mnohí sa pýtajú: ako žiješ? Nuž, šťastne, v slamenom domčeku, niekedy i po svete šírom cestujúc... jednoducho. Pekne. Ako strom, či kamzík v Tatrách. Sem-tam ma i vlk preženie, i vietor zabúri, ale to život len živším robí. A než knižky písať čo a ako sa vo svete má, radšej všedný deň zobrazím, tak ako z rána nariastol, bo to život najpravejší, i keď tebe zas len za sklom... Ale nie preto píšem, že niekto tak žiť má, ale že tak v šťastí mne dá sa. A možno i tebe k úžitku o niečom napíšem. Všetko písané je len o mne, nie o inom, a nie o Pravdách hovorím, ale len o svojich pocitoch.
V poslední době je hodně výzev k meditacím, třeba k určitým "pěkným" datům, jako 11. 11., 12. 12., nebo k nějakým příležitostem. Mnohé duchovní skupiny organizují pravidelné meditace. Přišlo sem pár dotazů, jaký konkrétní výsledek měla meditace 11.11. No, my, co už se léta snažíme meditovat, víme, že konkrétní výsledek nemusí být přímo hmatatelný a ihned viditelný. Nečekejte zázraky. Ale pokud budete meditovat trochu déle a pravidelně, zjistíte, že to velice pomáhá k tomu, aby vám vesmírné síly našly cesty, jak splnit vaše nezištná přání. V józe se říká, že tento svět je takový "strom splněných přání". Vše, co si přejeme, nám vesmír ihned pomůže uskutečňovat. Když si představujeme kytici růží, dostaneme ji, když myslíme na bodláky, taky je dostaneme...
V decembri 1945 egyptskí roľníci našli viac ako 1000 strán starých papyrusových rukopisov vo východnom svahu údolia horného Nílu, neďaleko mesta Nag Hammadi. Texty sú (nekvalitným) prekladom z gréckeho originálu do koptčiny. Tento dialekt sa rozvinul po invázii Alexandra Veľkého v r. 332 p.n.l., a bol v Egypte neskôr nahradený arabčinou. Miesto nálezu už bolo známe ako miesto, kde bol v r. 320 založený kresťanský kláštor. V r. 367 tamojší mnísi prepísali asi 45 rôznych náboženských spisov do kódexov, vrátane evanjelií Tomáša, Filipa a Valentína. Celá táto knižnica bola starostlivo zapečatená v urnách a schovaná medzi skalami, kde zostala neobjavená asi 1600 rokov. Teraz sú tieto papyrusy uložené v knižnici v Káhire. Téma knižnice má veľa spoločné s prvotným kresťanstvom, východným náboženstvom a svätými mužmi (a ženami) všetkých čias.
My máme dospět k opuštění naléhavého myšlení, to jest posuzování. Kdyby se právě to neodehrávalo v kolektivním energetickém poli planety, a právě teď, vůbec bychom tu neseděli na přednášce, nebyli bychom tu. Ale my jsme tady, protože právě to se právě odehrává v kolektivním energetickém poli. Lidé mi často kladou otázku: „To se nám stane jen tak samo, anebo my máme způsobit, aby se to stalo? Anebo máme jenom tak sedět a nechat to, ať se to stane?“
Stará indiánská moudrost, která nás může oslovit i dnes...