Tak som sa práve vrátil z osláv zimného slnovratu. Kultúrny dom vo Svite pod Tatrami, krásny výhľad, aj slniečko nám vyšlo – bol to deň a noc priateľských stretnutí, spoločných obradov, rozhovorov, pohostenia a hudby – hral Svetlan, Horana, Vejan, Žiarislav a Bytosti a ďalší a iní. Vianočný stromček sme nemali – bolo to v znamení skôr nového ohníka, ktorý bol vykresaný do tmy ako iskra nového roka. Zasvietili sme.
V dávnej dobe predkovia verili, že keby nesvätili slnovraty, sviatky, keby nerobili obrady a nedávali by sviatočné obetiny, svet by sa zrútil, zanikol by jeho poriadok. Slnovrat by nenastal, nastalo by obdobie noci a svet by tápal v temnote a neporiadku.
Každý sviatok je vlastne otázkou tradícií. Vianoce nevynímajúc. Pravidlá v spoločnosti nám hovoria, že tradície si treba ctiť a dodržiavať ich. Ale spoločnosť je veľmi dynamický tok energie. Tradície presne naopak. Sú statické. Preto sa obávam, že bezhlavé dodržiavanie tradícií len preto, že iná tradícia hovorí, že sa to patrí, nie je úplne dobrý nápad, dobrá myšlienka. Ja som to pochopil už dávno a vždy som bol zato inými odsudzovaný.
Žijeme skutočne v prelomovom, úžasnom období, v ktorom sa na nás nové objavy valia zo všetkých vedných odborov a veľké zmeny sú každodennom súčasťou ako ranný vtáčí spev. Tieto objavy zásadne menia náš pohľad na Vesmír a naše miesto v ňom. Tisícročná história Zeme a všetky súčasné i minulé učebnice sa musia pretvoriť a prepísať, aby mali naše deti a ich potomkovia potrebné vedomosti, nástroje na život krajší, plnší, kreatívnejší, bližší pravde a našej Vesmírnej – prepojenej podstate.
Knih je u nás hodně. Taky cest k Pravdě je hodně. Asi máme každý jinou a každý svou, podle toho, jací jsme, jaké máme povahy a co jsme dosavadního v sobě nashromáždili. Jenom Pravda je nakonec jedna. Nemůžeme mít totiž každý jinou, svoji Pravdu, a přitom ty Pravdy budou navzájem rozdílné a budou tvrdit protichůdné věci. Třeba, že reinkarnace existuje, a současně, že žádná není a nemůže být.
Nie je to tak dávno, čo osamelým hlasom vizionárov nevenoval pozornosť takmer nik. Potrebe etiky pri vedeckom bádaní rozumieme a určite tiež nie je jedno, ako sa poznatky využijú. Kto to ale kedy počul, aby veda ladila s duchovnými aspektmi? Že čo je za tým? Pozrime sa na to „per partes“...
Krátký dokument z roku 2010 o slavném brazilském duchovním médiu. Chico Xavier za život vydal 412 knih, které byly napsány nikoliv jím, ale které mu nadiktoval jeho nehmotný duchovní učitel jménem Emmanuel. Chico Xavier byl dvakrát nominován na Nobelovu cenu míru.
Lidé se řídí bezpočtem názorů – a celá příroda jen jedním, platným a pravdivým. V sérii přednášek a setkání vás chceme seznámit s knihou, která píše právě o „Boží vůli“ v našem životě: S Poselstvím Grálu od německého autora Abd-ru-shina. Proč? Protože potřebujeme nejen věřit, ale i vědět, a nejen vědět, ale i cítit smysluplnost v uspořádání našeho života a života vůbec. Mít důvěru, protože máme poznání moudrosti za věcmi. V podstatě lidské religiozity je něco, co se vymyká všem církvím a pokusům o klasifikaci, protože přesahuje mozek člověka, sahá do věčnosti.
Problém ohľadom toho, ako zachovať určité „šialenstvo“, a zároveň fungovať vrcholne efektívne teraz uchvacuje pozornosť mnohých psychiatrov. Zdá sa, že je tam bod, pri ktorom sa „tvorivé šialenstvo“ Edgara Allena Poea stáva degeneratívnym, skôr s brzdiacou, než stimulujúcou funkciou.
Biochemik Julius Axelrod sa podujal na úlohu preskúmania role, ktorú hrá melatonín, a jeho predchodca serotonín. Zistil, že melatonín u cicavcov potláča fyziologickú sexualitu. Ak boli testované zvieratá stimulované pre tvorbu nadmerného množstva melatonínu, ich pohlavné žľazy a vaječníky mali tendenciu zmenšiť sa čo do veľkosti, stiahnuť sa a atrofovať.
