Všetko ako obvykle. Farbičky, svetielka, pocity... ibaže sa mi niečo čudným zazdalo... A pustil som do toho myseľ, nech si skúma. Prečo si musím predstavovať fialové svetlo aby som otvoril Priestoru svoje Vnútorné brány? Aby som myseľ mohol pocítiť aspoň na chvíľu nekonečnú? Kde sa tie Brány vo mne vzali? Kto ich zatvoril? Prečo si mám predstavovať ružové svetlo prúdiace do - a - zo – srdca? Veď tú sladkosť cítim pri vnímavom pohľade na les, psa, sýkorku, priateľa... Ale nie vždy. Prečo? Čo stojí medzi mnou a tým pocitom vo chvíli keď ho necítim? Prečo nevnímam silu slnka celý deň? Prečo sa musím obliekať aby som sa zahrial, keď si stačí jasne uvedomiť stále mnou prúdiacu živu a nastane teplo? Prečo musím používať nástroje na výrobu niečoho, čo má tu byť samo sebou? Veď to všetko má byť opačne! To ja si mám všimnúť že to ružové svetlo prúdi keď je pri srdci sladko. A ak hreje telo, rozsvieti sa slnko v bruchu, a keď je myseľ voľná a široká, to má vzťah k fialovej... No, a tak na dobré pozerám ale nevidím... - Ako keď je na ceste značka STOP.


Vianočná pesnička z roku 1966
Po Jozefovi Markušovi zvolilo valné zhromaždenie v Martine na čelo Matice slovenskej muža, ktorý sa netají svojím odhodlaním napraviť v tejto inštitúcii, čo sa za posledné roky pokazilo. Ekonomicky i morálne. Nový predseda Matice, bývalý námestník ministra financií a bývalý viceguvernér Národnej banky Slovenska, známy aj ako spisovateľ a publicista spája v sebe znalca bankovníctva, manažéra aj literáta, ale predovšetkým slovenského človeka duchom i činmi. Bol iniciátorom a signatárom výzvy 61 krokov k slovenskej identite a po vzniku Slovenskej republiky ideovým autorom slovenských bankoviek a mincí. Vydal štyri knihy beletrie a štrnásť kníh literatúry faktu. Má za sebou nejedno úspešne zavŕšené dielo, ale ešte nepíše bilanciu svojho života: stojí pred ním ďalšia veľká výzva - Matica slovenská. Rodák zo zemplínskej obce Čičava Marián Tkáč.
O mnohých vynikajúcich osobnostiach, ktoré pochádzajú zo Slovenska sa dozvedáme najmä zo zahraničných prameňov, lebo si ich prisvojili iné národy. Mnohí Slováci žijúci v období rakúsko-uhorskej monarchie postihol takýto osud. K nim patrí aj banskobystrický rodák, svetobežník a vynikajúci architekt, ktorý prežil prakticky celý život v cudzine Ladislav Eduard Hudec. Privlastňujú si ho Nemci, Maďari, hoci jeho pôvod je rýdzo slovenský. Pri príležitosti tohoročnej svetovej výstavy, ktorá sa koná v čínskom Šanghaji konečne aj v slovenských médiách sa spomína meno tohto vynikajúceho staviteľa, ktorého desiatky diel od mrakodrapov po súkromné vily stoja ako pamätníky na jeho unikátne stavby aj jeho genialitu.