„Pôvodne to nemala byť kniha, snáď len niekoľko článkov, ktoré mali upozorniť na určité zaujímavé súvislosti. Články nemali konkurovať dejinám, ani ich prepisovať, mali iba trochu poštekliť. Postupne sa mi však odkrývali ďalšie a ďalšie udivujúce fakty a veľké množstvo „náhod“. Šteklivé texty presiahli viac ako sto strán a podivným súvislostiam nebolo konca. Moje poznámky začali nadobúdať podobu knihy. Zároveň s pribúdajúcimi dátami som sa dostal do bodu, kedy som sa musel rozhodnúť – akceptovať súčasný historický stav a poukázať na množstvo dejinných nezrovnalostí, alebo všetko zmietnuť zo stola a vytvoriť obraz iný. Nakoniec som našiel spôsob, svojské riešenie, ako urobiť jedno i druhé.“
Morava z 9. storočia spomínaná vtedajšími aj neskoršími kronikármi a zemepiscami sa nachádzala na území dnešného východného Maďarska a severozápadného Rumunska (Sedmohradsko). Priamo nadväzovala na Moravu omnoho staršiu, ktorá pamätala na slávne časy Markomanov a ich vojny proti Rimanom. V podstate môžeme povedať, že od čias Marobuda až do konca 9. storočia vládli na tomto území takmer nepretržite Moravania a ich králi. Známy výrok Konštantína Porfyrogenetosa „Magna Moravia“ (v gréckom origináli „megalé Morabia“), prekladané ako Veľká Morava, bol zjavne narážkou na zašlú slávu Moravanov, v dávnych časoch Markomanmi nazývanými. Táto Svätoplukova veľká Marava sa svojou rozlohou pravdepodobne blížila k veľkosti Marobudovej ríše, ktorá sa rozprestierala na území dnešného Slovenska, českej Moravy, Čiech, Maďarska, severozápadného a juhozápadného Rumunska, Srbska, východného Rakúska, časti Chorvátska, Poľska a východného Nemecka."
"Rimania svojím príchodom na územia do oblasti Dunaja, priniesli so sebou nielen mocenský vplyv, intrigánsku politiku, ale aj svoju kultúru, spôsob života, zvyky a menový systém prezentovaný zlatými, striebornými a medenými mincami. Obchod na území Maravy sa do toho času realizoval výmenným spôsobom tovar za tovar. Širším používaním peňazí nastala devalvácia kultúrnych ale hlavne životných hodnôt, kedy cieľom sa stávala nie úroda, nie dobytok či veci dennej spotreby, ale vlastníctvo zlatých či strieborných peňazí, za ktoré bolo možné kúpiť čokoľvek. Historici sa dívajú na tento krok ako čosi pozitívne a pokrokové, v skutočnosti to však malo obrovský negatívny dopad na vtedajšiu dovtedy dobre fungujúcu sociálne nediferencovanú spoločnosť."
"Už na prvý pohľad vidieť, že takzvaný keltský nadpis COBROVO ma až zarážajúco čistú slovanskú koncovku –OVO, ktorú čítame ako -OUO (OUO je koncovka používaná v slovenských nárečiach napr.: vrbouo, krátkuo, bistruo atď.). Samotné COBROVO (čítame ako KOBROUO) sa skladá z predložky C a z prídavného mena OBROUO. Nadpis COBROVOMARUS teda čítame ako K-OBROUO-MARUS, teda: za/pre veľkú (obrovskú) Maravu. Lev na reverze dopĺňa význam textu v zmysle obrovský, silný."
Mince s nápisom BIATEC okrem svojej početnosti majú oproti ostatným ešte jednu prednosť. Sú z celého komplexu jediné podľa ktorých bolo stanovené obdobie ich razby. Jeden z piatich variantov motívu má na averze zobrazenú dvojicu hláv, ktoré takmer do detailov napodobujú strieborné denáre Rímskej republiky, aké razili monetári Calenus a Cordus v rokoch 70/69 pred naším letopočtom. Sú na ňom dve hlavy symbolizujúce rímske cnosti Honos a Virtus – česť a statočnosť (udatnosť). Na dvoch variantoch je samostatná hlava s črtami portrétu.
Marobudon bolo hlavným sídlom kmeňového zväzu Markomanov, ktoré sa najneskôr v období okolo roku 20 p.n.l. dostalo do politickej závislosti od Ríma. Mesto je stále opradené takmer mýtickým tajomstvom. Žiadnemu z bádateľov sa doposiaľ nepodarilo rozlúštiť presnú lokalizáciu jeho polohy. Príčinu neúspechu je možné vidieť v nesprávnom umiestnení životného priestoru Markomanov a ich hlavného sídla do centra Čiech. Pri hľadaní lokality musíme brať na zreteľ niekoľko veľmi dôležitých faktorov.
Slovania sú pôvodní obyvatelia Európy, napriek tomu, že ich súdobí historici pod rôznymi menami objavujú až v šiestom, či siedmom storočí po Kristovi. V gréckych prameňoch ako Sklavoi, v latinských ako Sclavi, Slavi, a v nemeckých ako Wenden či Slawen. Archeologické nálezy však jednoznačne dokazujú, že Slovania obývali napríklad veľkú časť Nemecka už pred naším letopočtom, preto vykonštruovaná teória o osídlení strednej a južnej Európy Slovanmi niekedy v 6. storočí je nielenže prežitkom, ale priam nelogickou zlátaninou. O tom, že Slovania pôsobili ako domáce obyvateľstvo Európy nielen na územiach súčasných, ale i v krajinách, ktoré sa dnes považujú za germánske či románske, svedčí celý rad priamych i nepriamych dôkazov z oblasti archeológie, písomných historických prameňov, ale i lingvistiky. Ak sa zbavíme predsudkov o sťahovaní Slovanov a začneme sa na známe pramene dívať iným pohľadom, dokážeme objaviť stopy našich predkov pod nálepkou Germánov či Keltov a obraz histórie pred 6. storočím dostane diametrálne odlišné kontúry.