Množstvo kritikov volá po nevyvrátiteľných dôkazoch. Akoby sa skrze ne dalo dotknúť legiend samotných. Znalí však vedia, že práve viera je na to ako stvorená. Áno, je to paradox, ale nijak záhadný. Stav vedomia vyplývajúci z viery nám totiž zjavne umožňuje vnímať Pravdu obsiahnutú v mýtoch omnoho lepšie, než apriori skepsa. Nastavenie „najprv mi predložte dôkazy a potom uverím“ vyzerá logicky, ale skrátka takto to nefunguje. Vieme o vlastných dejinách žalostne málo. A účinný liek oháňajúc sa kritickým myslením tvrdohlavo odmietame.
Nechajme nekonečné spory o tom, či smú byť mýty a legendy hodnovernými prameňmi a radšej poctivo analyzujme dostupné zdroje dávnoveku z hľadiska Pokroku. Môžu byť často kontroverzné a oficiálne neuznané materiály zdrojom ozajstného Poznania? ÁNO. Takže sa už nebudeme prieť, či Atlantída jestvovala alebo nie, ale skúsime si z jej príbehu vziať ponaučenie. PREČO ZANIKLA?
Atlantída je ešte stále považovaná, v lepšom prípade, za tému vhodnú iba ak na romantické fantazírovanie o veciach medzi nebom a zemou. Hm, história je tak komplikovaná. Súvislosti nám priam zázračne unikajú a nové objavy nás konfrontujú s omylnosťou tých, čo tu boli pred nami. V podstate s každou novou generáciou vedcov prichádzajú hypotézy nové a neraz úplne opačné. Metodika je prepracovaná takmer ad absurdum a lámeme si hlavu, ako spracovať obrovské pakety dát. Málokoho však trápi, či tie kvantá informácií naozaj smerujú k pochopeniu Podstaty.
S istou formou darwinizmu sa môžeme stretnúť i v egyptológii. Je to hlboko zakorenená viera v model “čím novšie, tým lepšie”. Má to svoju logiku. Najprv sme boli opicami, potom lovcami-zberačmi a nakoniec sme si budovali okázalé hrobky zvané pyramídy. Teda ešte predtým, než vznikla filozofia aspoň trošku k svetu (to akože grécka). Tento názorový horor je zavedenou vedeckou klasikou a ktokoľvek tvrdí niečo iné, je šarlatán.