Nedávno ma mimoriadne potešilo opätovné vydanie knihy Ženy, které běhaly s vlky. Čítala som ju v priebehu rokov často iba po odsekoch alebo sa k prečítanému opätovne vracala. Niektoré texty totiž vyžadujú veľa času, priestoru a životných situácií na dôkladné prežutie a následné strávenie. Iné zasa zasadia krehké semienko a to potrebuje živnú pôdu, daždivú vlahu a pohladenie slnečnými lúčmi života, aby vzklíčilo, zmocnelo a ukázalo skrytú krásu silnej divokej prírody odrážajúcej sa v hĺbke duše.
„Správaj sa k nám normálne a nie tak psychologicky ako k svojim klientom,“ zaznelo voči mne doma. Sprvu som sa tým nezaťažovala, lebo určitej profesionálnej deformácii sa v súkromnom živote nevyhne nikto. Skutočný problém nastal až s uvedomením, že vôbec netuším, čo rozumejú pod slovom normálne. Keďže sa správam normálne. Čo odo mňa chcú? Bolo to v dobe, keď som práci venovala aj dvanásť hodín denne bez ohľadu na sviatky či piatky. Najväčší nápor tých, čo ma vyhľadajú v stave zimnej frustrácie a zvedavosti ohľadom budúcich tendencií v novom roku, poľavil a chvíľami som sa začala cestou do práce a z práce obzerať viac po okolí, po usmievajúcich sa ľuďoch a položila si ďalšiu bytostnú otázku: „O čom sa tak asi bavia a prečo, keď neriešia problémy? Život je predsa o riešení problémov. Nie?“
Pravdupovediac, váhala som, či sa mám vybrať na festival ezoteriky aj tento rok.
- Načo tam ísť? - spýtal sa kamarát cez mail. - Aby som podporil určité skupiny, čo si týmto spôsobom robia biznis?
A ja som si mimovoľne spomenula na piesočkové hry malých detí „my sme praví reikisti a vy nie ste“, „nie, to my sme praví reikisti a vy nie ste“. „K tamtomu nechoďte, on nie je pravý reikista,“ povedal ďalší a zároveň za desať minút dávania energie pýtal toľko, až podstata práce s liečivou energiou zmizla v nenávratne a medzi pospolitým ľudom sa rozšírila nedôvera rýchlosťou a účinnosťou čierneho moru. Lenže pravidelný jesenný termín festivalu v PKO bola jedna z mála príležitostí, keď sa môžem stretnúť s ľuďmi, ktorých som minimálne rok nevidela.
Horoskopy ju priťahovali už od detstva. Spolužiačkam veštila z ruky, pri hre obyčajných sedmových kariet mávala rôzne predstavy a vízie, ktorým vtedy vôbec nerozumela. Postupom času zistila, že toto je POSLANIE. Práca v oblasti poradenstva ľudom ju nesmierne baví, ale priznáva, že psychicky je veľmi vyčerpávajúca a niekedy je veľmi ťažké ju zosúladiť s rodinou. Najväčšiu radosť však má, ak klient, ktorý sa ozval pre neho s neriešiteľným problémom, po čase pošle email, že aj vďaka nej bolo nakoniec riešenie hračkou. Dámy a páni, Numerologička a Tarotmanka Petronela!
