Z histórie medicínskych vied v stredoveku vyplýva, že púšťanie žilou patrilo v tomto období k obľúbeným terapeutickým zákrokom. Už za panovania cisára Karola Veľkého bolo púšťanie krvi povinne predpísané pre všetky kláštory s hospitálmi, v ktorých na tento účel slúžila zvláštna budova. Dnes celkom presne vieme, že pokiaľ bol tento zákrok naozaj vykonaný lege artis, umožnil úspešne predchádzať srdcovému infarktu a mŕtvici. Púšťanie žilou podľa stredovekých lekárov „riedilo“ krv, zvyšovalo jej prietok (znižovaním hodnoty hematokritu) a pôsobilo preventívne proti vzniku trombóz a záchvatových ochorení. Okrem toho odstraňovalo „krvné jedy“ (t.j. žlčové farbivá), ktoré blokujú liečbu u chronických chorôb a stimulujú uvoľnenie kortizónov v tele.
Aj keď sme v predošlej časti nášho seriálu citovali slová opátky Hildegardy o nadprirodzenej inšpirácii jej liečiteľského umenia, predsa môžeme i keď namáhavo rekonštruovať jej pramene. Ako prvý ona samotná uvádza bibliu. Vyplýva to z textu listu napísanému v roku 1146 cisterciánskemu mníchovi a opátovi v Clairvaux Bernardovi (1090-1153), neskôr prehláseného za svätého a učiteľa cirkvi. V ňom sa doslova dočítame: „Som nevzdelaná ľudská dcéra a nedostalo sa mi vyučovania o veciach vonkajšieho sveta, ale z vnútra som bola poučená od svojej duše.“
Zem je už tradične zahrňovaná do štvorice praforiem životnej sily, ktorá bola predmetom úvah už v starovekých filozofických systémoch. Učenie o živloch bolo neskôr aplikované na grécku medicínu, ktorá rozlišovala štyri šťavy tela a podľa ich pomeru štyri tzv. temperamenty. Tento výklad sa viaže k spomienke, keď som sa ako malý chlapec zúčastnil rodinného výletu do prírody, počas ktorého ma uštipla včela. Moja stará mama vtedy poradila, aby sme urobili zo zeme blato a priložili ho na miesto, ktoré začalo opúchať. Keď sa tak stalo, videli sme, že to je účinné. Odtiaľ mám zafixovanú skúsenosť že bodnutie hmyzom stratí svoju toxicitu a bolestivosť, pokiaľ priložíme na postihnuté miesto navlhčenú zeminu.
Terapeutické vlastnosti rastliny, ktorú starovek a stredovek poznal ako mandragoru a súčasnosť pod botanickým názvom Mandragora officinalis patriacu do radu Solanacei sú v lekárskych kruhoch síce známe, ale dnes už tejto prostej rastline nikto nepripisuje žiaden liečebný zázrak, ani keby na seba zobrala ľudskú podobu. Avšak magická mandragora v predstavách stredovekých alchymistov túto podobu mala. Príznačný bol dokonca už aj jej grécky názov „antropomorfos“, t.j. „človeku podobný“. Ide totiž o koreňovú rastlinu, ktorej podzemná časť môže vzdialene pripomínať postavu. Podľa tézy, že prianie je otcom myšlienky však v minulosti ľudia naozaj videli v jej koreňovom systéme podobu ľudskej bytosti - s tvárou, rukami a nohami a vytvorili okolo nej neuveriteľnú spleť tvrdení. Mandragora, ktorá je v Mojžišových knihách spomínaná ako „dudaim“ a bola známa už v najstarších kultúrach rastie predovšetkým v južnej Európe, na Sicílii, Sardínii a v severnej Afrike, ale - ako tvrdí tradícia - zasvätenci ju zbierali výhradne pod šibenicami, keďže sa domnievali, že do tu rastúcej rastliny sa prevteľuje duša nebožtíkova a obdarúva ju skutočným životom.
Všeobecne sa verejnosti zakorenila mienka podľa ktorej sa pôrodníctvo sa vyvinulo až za posledné dve storočia moderných dejín. To však určite nie je správne, keďže praktické znalosti starých národov v tomto smere neboli malé, i keď zaťažené množstvom magických a náboženských predstáv. Počas rôznych dôb a v rôznych kultúrach nad životom tehotnej ženy a jej budúceho dieťaťa bdeli samotné bohyne – u Egypťanov Hekaté, Hathor a Sachmet, u Babylončanov Ištar, Grékov Eileitheia, Etruskov Cupra, Rimanov Lucina, Germánov Frigga a Slovanov Rojenica.
