Když psal francouzský spisovatel a pilot Antoine De Saint-Exupéry Malého prince, nejspíš netušil, že vytvoří jeden z nejznámějších a nejpřekládanějších pohádkových příběhů na světě. Jestli jste i vy k Malému Princi kdysi přičichli, možná je načase dát mu druhou šanci...
Keď som asi pre piatimi rokmi dopísal prvú pracovnú verziu mojej knižky O Zuzanke a Mesačnej víle: Ako zachránili detské sny, pôvodne som myslel, že moja ambícia končí pri napísaní pekného príbehu pre deti. Ako sa však blížilo jej vydanie, postupne dozrievala myšlienka prepojiť ju s jedným dávnejším nápadom, ktorý som nazval KAPOR alebo Klub Aktívnych a POhodových Rodičov.
Kde bolo, tam bolo, za siedmimi horami, za siedmimi dolinami, tam kde sa žinčica sypala a ovčí syr sa lial, bola raz ôsma hora a tá hora sa volala Poľana. Ej, bolo to vtedy v jej horách a dolinách veselo! Len čo ráno spoza Poľany vykuklo slniečko, jeho lúče sa trblietali v tisícoch kvapkách rannej rosy a celý kraj sa prebudil do nového dňa. Po lesoch sa rozospievali vtáci, na lúkach sa objavili stáda lesnej zvery a za veselého žblnkotu horských bystrín opúšťali ovečky salaše a pobrali sa na pašu...
oli raz dve deti, Janko a Anička. Nebožiatka nemali ani mamku ani otca, samy bývali v malej chalúpke pod horou. Nuž bolo im veru všelijako. Nevedeli si oprať ani uvariť, a čo horšie, ani si nemali čo. Ale hora nebola bezcitná, predsa im len nedala zahynúť. Od jari do jesene im dávala aj čosi do úst, aj dreva na zohriatie. "Lenže čo bude v zime?" strachoval sa Janko, ktorý bol starší a skúsenejší. "Čo bude s nami v zime?"
olo to za oných čias, keď mačky črievice nosili, žaby v čepcoch chodili, somáre ostrohami po uliciach štrngali, zajace naháňali psov. Vtedy žil v jednej krajine kráľ a mal utešenú a veľmi bystrú dcéru. Prichodili k nej na vohľady kniežatá a králi z ďalekých krajín, ale ona nechcela ani jedného, až napokon oznámila, že si vezme iba toho, kto dokáže tri noci pri nej bdieť a nedovolí jej ujsť. Chýr sa rozniesol široko-ďaleko a prichodili kniežatá i králi, aby si ju zaslúžili, ale nikto ju neustriehol a každý za svoju smelosť životom zaplatil. Povesť o princeznej sa dostala ďaleko, až za hranice do kráľovského hradu, do uší mladého kráľoviča Mateja, šuhaja pekného ako jeleň a bystrého ako sokol.
de to bolo, tam to bolo: kde vodu hrabali - a piesok viazali. Žil raz muž so ženou a mali dve dievky. Jedna bola dcéra mužova a druhá ženina. Muž si obe dcéry rád videl, ale žena mala rada len svoju dievku a pastorkyňu nenávidela. Ustavične ju z domu vyháňala. Čo mala neborká dievka robiť? S ťažkým srdcom sa pobrala do sveta.
Žili raz dvaja bratia. Jeden z nich bol bohatý sedliak, nemal deti a bol veľmi lakomý. Druhý, chudobný želiar, mal jedinú dcéru a bol to veľký dobrák. Keď šlo dievčaťu na dvanásty rok, dal ju k bratovi za pastierku husí. Dva roky slúžila za stravu, po dvoch rokoch zosilnela a stala sa kravskou dievkou.
"Len slúž, Manka, poctivo," vravel jej strýc, "keď pôjdeš zo služby, dám ti ako mzdu jalovicu. Práve mám štvortýždňové teľa, to dochovám a tebe to bude iste milšie ako peniaze."
"To viete, že bude," odpovedala Manka a od tej chvíle bola do práce ako oheň a ani grajciar strýkovi neminula len tak naverímboha.
Kopal raz jeden chudobný človek pri hradskej ceste priekopy. A neviem, ako sa stalo, ako nie, dosť na tom, že sám kráľ náhodou šiel po tej ceste a opýtal sa chudobného človeka:
"Povedz mi, akú máš mzdu na deň za túto ťažkú robotu?"
"No, ja mám na deň tri groše." odvetil mu chudobný človek.
Zadivil sa kráľ nad tým a opýtal sa ho, ako môže na tých troch grošoch vyžiť.
"Jaj, čoby len vyžiť, to by ešte bolo ľahko; ale ja z tých troch grošov prvý vraciam, druhý požičiavam a len na tom treťom sám žijem."
V jedné daleké zemi žil moudrý král, který příliš nevěřil šlechticům, a tak si vybíral své rádce mezi prostými lidmi. Dal po celý život na jejich rady a žil šťastným životem. Jednou se mu však stalo neštěstí, kde byla každá rada drahá: zemřel mu jediný syn, který se měl stát jeho nástupcem. Král pak chodil celé dny jako tělo bez duše, až se nakonec přece jen odhodlal, že i tentokrát se zeptá svých oblíbených rádců: „Milí přátelé, jistě víte, co se v královském paláci stalo. Nejsem už tím, kým jsem býval dřív, chybí mi kus duše a nevím, co si mám počít. Zkuste mi prosím něco poradit! Vždycky jsem si vašich rad vážil a tomu, kdo mi opravdu poradí, jsem ochoten odkázat svůj trůn.“
