Tak som sa práve vrátil z osláv zimného slnovratu. Kultúrny dom vo Svite pod Tatrami, krásny výhľad, aj slniečko nám vyšlo – bol to deň a noc priateľských stretnutí, spoločných obradov, rozhovorov, pohostenia a hudby – hral Svetlan, Horana, Vejan, Žiarislav a Bytosti a ďalší a iní. Vianočný stromček sme nemali – bolo to v znamení skôr nového ohníka, ktorý bol vykresaný do tmy ako iskra nového roka. Zasvietili sme.


V dávnej dobe predkovia verili, že keby nesvätili slnovraty, sviatky, keby nerobili obrady a nedávali by sviatočné obetiny, svet by sa zrútil, zanikol by jeho poriadok. Slnovrat by nenastal, nastalo by obdobie noci a svet by tápal v temnote a neporiadku.
Už v praslovančine boli slová duch a duša podobne, ako dnes a pochádzajú z toho istého koreňoslovného (etymologického) základu. Duša súvisí so slovom duch a dýchať, ale zaujímavé je i podobne znejúce slová pre svetlo, pálenie a svietenie (dagati – páliť, svietiť). V každom prípade tak, ako už najmenej dvetisíc rokov máme slová duch a duša a na ich podstate sa nič nezmenilo, tak aj na sviatku duší a duchovna predkov – Na dušičky – sa v podstate takmer nič nezmenilo.
Je to krásny a nevšedný zážitok pre muža, ocitnúť sa v roli pozorovateľa (s kamerou v ruke) v kruhu rozjarených spontánnych tancujúcich žien...
Slovenské Vianoce - svetlo vianočného stromčeka, štedrovečerná atmosféra, vôňa kapustnice a tradičného kapra, hlahol kostolných zvonov, ktoré zvolávajú veriacich na polnočnú svätú omšu. To je tradícia - to sú typické atribúty našich slovenských Vianoc! Náš advent je časom pokoja a duchovnej prípravy na Vianoce.