Známy autor a historický bádateľ Oskár Cvengrosch po viac ako štvorročnom autorskom úsilí práve vydal svoju novú knihu “Tajné dejiny Slovenov a Uhorska“ (296 strán, farebne ilustrované, v tvrdej väzbe). Kniha vyvolá určite značný rozruch, lebo prináša úplne nové, až prevratné pohľady nielen na našu, ale aj maďarskú históriu. Prečo? Táto objavná kniha je výnimočná svojim obsahom i poslaním. Jej hlavným prínosom je unikátny objav, ktorý zásadným spôsobom mení históriu nášho národa i bývalého Uhorska. Autor po dlhoročnom skúmaní historických prameňov a ich konfrontácie s výsledkami najmodernejších genetických analýz objasnil „tajomný pôvod Uhrov“...
Pôvod pojmov Uhor-Uhorsko i jeho variant Ugor, Ungarn, Venger atď. je čisto slovenský, ako na to už bolo v tejto knihe poukázané niekoľko krát. Avšak takým jednoznačným a exaktným dôkazom o nemaďarskosti slova Uhor nájdeme v katakombách pri Soľnohrade (dnes Salzburg, Rakúsko). Tu v útrobách Mníchovho vrchu (Mönchsberg) sa nachádzajú katakomby, kde v jednom z výklenkov sa nachádza pamätná tabuľa na ktorej stojí:
Uhor-uhorský sa pôvodne vzťahoval na obyvateľstvo hovoriace sklavónskym jazykom teda na Slovänov, dnes jazykovo Slováci, Moraváci, Slavónci, Chorváti, Slovinci, Rusíni; ale geneticky všetci obyvatelia bývalého Uhorska, vrátane dnešných Maďarov. Tento pojem sa „lámal“ (postupne menil) v období maďarizácie – rozumej v období jazykovej a „kultúrnej“ reformy (úpadku). Celý tento podivuhodný proces je pekne odsledovateľný v živote svetoznámeho slovenského skladateľa Franca Lista.
V Uhorsku sa ako úradná reč používala latinčina až do roku 1786, kedy Jozef II. dekrétom vyhlásil za úradný jazyk rakúskej monarchie nemčinu. Vo všeobecnosti to spôsobilo nevôľu a odštartovalo v Uhorsku nárast maďarského nacionalizmu. Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867 sa rovnako ako v iných krajinách, i v Uhorsku šíril maďarský jazyk centrálne z hlavného mesta.
„Pôvodne to nemala byť kniha, snáď len niekoľko článkov, ktoré mali upozorniť na určité zaujímavé súvislosti. Články nemali konkurovať dejinám, ani ich prepisovať, mali iba trochu poštekliť. Postupne sa mi však odkrývali ďalšie a ďalšie udivujúce fakty a veľké množstvo „náhod“. Šteklivé texty presiahli viac ako sto strán a podivným súvislostiam nebolo konca. Moje poznámky začali nadobúdať podobu knihy. Zároveň s pribúdajúcimi dátami som sa dostal do bodu, kedy som sa musel rozhodnúť – akceptovať súčasný historický stav a poukázať na množstvo dejinných nezrovnalostí, alebo všetko zmietnuť zo stola a vytvoriť obraz iný. Nakoniec som našiel spôsob, svojské riešenie, ako urobiť jedno i druhé.“
Pomenovanie „Veľká Morava“ (megalé Morabia) prvýkrát použil byzantský cisár Konštantín VII. Porfyrogenet. Novodobými historikmi je centrálna časť tohto historického územia umiestňovaná do oblasti dnešnej českej Moravy, Slovenska, východného Rakúska a severného Maďarska. Tento štátny útvar údajne vznikol dobytím Nitrianskeho kniežatstva moravským kniežaťom Mojmírom I. v roku 833. Mojmír I. vyhnal z Nitry Pribinu a na jeho území v rámci nového štátneho útvaru zriadil údelné kniežatstvo.
V roku 1318 založil uhorský kráľ, cudzinec, Karol Róbert z Anjou, Rád svätého Juraja–Drakobijcu. Rád bol založený na podobných princípoch ako rád templársky alebo rád johanitov. Mal chrániť kráľovstvo pred neveriacimi pohanmi a mal ochraňovať katolícku vieru. Ochrana sa mala realizovať predovšetkým dodržiavaním cirkevných prikázaní, rešpektovaním cirkevných sviatkov a modlením. Rytieri si museli navzájom preukazovať úctu a pomoc tak v mieri, ako aj vo vojne. Súčasne si mali byť nápomocní pri spoločenskom vzostupe.
Súčasnú predstavu o pôvode Vandalov dnes reprezentuje hlavná línia, ktorá vypovedá o ich severskom pôvode a ich predkov kladie na územia dnešného Nórska a Švédska. Odtiaľ niekedy v druhom storočí pred naším letopočtom prešli Vandali cez Baltické more a usídlili sa medzi riekami Odra a Vistula (dnešná Visla).
Pôvod mena Uhor, Uhorsko nebol doposiaľ jednoznačne a uspokojivo vysvetlený. Je zjavné, že základom pomenovania „Uhorsko“ je tvar „Uhor“, slovo slovenské. V starých záznamoch písaných latinkou sa vyskytujú príbuzné tvary Ungari, Hungaros, Hungari, Hunguari, Ungari, Ungarii, Agarenos1.
Morava z 9. storočia spomínaná vtedajšími aj neskoršími kronikármi a zemepiscami sa nachádzala na území dnešného východného Maďarska a severozápadného Rumunska (Sedmohradsko). Priamo nadväzovala na Moravu omnoho staršiu, ktorá pamätala na slávne časy Markomanov a ich vojny proti Rimanom. V podstate môžeme povedať, že od čias Marobuda až do konca 9. storočia vládli na tomto území takmer nepretržite Moravania a ich králi. Známy výrok Konštantína Porfyrogenetosa „Magna Moravia“ (v gréckom origináli „megalé Morabia“), prekladané ako Veľká Morava, bol zjavne narážkou na zašlú slávu Moravanov, v dávnych časoch Markomanmi nazývanými. Táto Svätoplukova veľká Marava sa svojou rozlohou pravdepodobne blížila k veľkosti Marobudovej ríše, ktorá sa rozprestierala na území dnešného Slovenska, českej Moravy, Čiech, Maďarska, severozápadného a juhozápadného Rumunska, Srbska, východného Rakúska, časti Chorvátska, Poľska a východného Nemecka."