VELESTÚR 2

Najdôležitejšou postavou celej kauzy velestúrskeho nápisu (epigrafu) je kremnický archivár Pavel Križko. Za svoj objav, prekreslenie po odliatí, za dešifrovanie teda rozlúštenie nápisu sa mu dostalo málo vďačnosti, zato veľa urážok, osočovania a dokonca bol obvinený, že sám bol organizátorom výroby falzifikátu – teda nápisov. Nepochopenie u časti slovenskej inteligencie, ktorá takto len vykonávala neslovenské túžby, poznačili aj jeho potomkov, jeho deti a vnuci sa museli a dodnes musia boriť s obvineniami vznesenými na osobu Pavla Križka.

Pavol Križko sa narodil 30.mája 1841 v Banskej Bystrici. Tu chodil v rokoch 1848-1851 do normálnej (základnej) školy. Roku 1855 sa zapisuje na gymnázium. Venuje sa najmä histórii. Ako žiak IV.triedy gymnázia študuje stručne záznamy rodinnej kroniky, ktorú našiel u otca a dopĺňa ju správami o svojich predkoch, ktoré zistil v cechových archívoch. Tak vzniká prvých 17 strán prvej historickej práce Pavla Križka pod názvom Dejiny rodiny Križko. Križkove sľubne započaté štúdium ohrozili zlé finančné pomery v rodine. Ako študent V. triedy gymnázia podáva si Pavel Križko žiadosť o prijatie na uprázdnené miesto učiteľa v Kremnici. Roku 1861 nastupuje na kremnickej evanjelickej škole s nádejou, že sa bude môcť vrátiť k štúdiám. No táto jeho túžba sa nesplnila. Prvých 10 rokov pôsobí Pavel Križko ako učiteľ. Vedľa svojej činnosti učiteľskej, kantorskej a ľudovovýchovnej, neustále navštevuje mestský archív.V prvých rokoch ho zaujala postava Juraja Langsfelda, dobrovoľníka z rokov 1848-1849, neskoršie začínajú pútať jeho pozornosť staré nápisy a písmo vôbec a čoskoro ako obyvateľa Kremnice aj baníctvo. Na základe zisteného materiálu z mestského archívu začína Pavel Križko písať historické články, ktorými prispieva do slovenských odborných a ľudovýchovných časopisov. Po založení Matice slovenskej sa intenzívne zapája do jej činnosti. V Kremnici spolupracuje s lekárom a spisovateľom Gustávom Kazimírom Zechenterom – Laskomerským a profesorom (gymnaziálnym) Frankom Štubňom. Prispieva do rôznych časopisov, napr. do Paulínyho Sokola (článok o Jánovi Jiskrovi), do Pešťbudínskych vedomostí atď. Neskoršie sa Križko stáva kremnickým archivárom. Pri svojom nastúpení na nové miesto sa Križko zaväzuje, že uvedie do poriadku celý archív. Tak starší listinný materiál, ako aj mestskú registratúru od roku 1699, ktorá si vyžadovala náležité usporiadanie. Tento svoj záväzok Pavel Križko aj svedomite splnil.

Keď v roku 1874 navštívili členovia Uhorskej historickej spoločnosti na svojej študijnej ceste i kremnický archív, s Križkovou pomocou mohli podať v krátkom čase prehľadnú správu o stave kremnického archívu. Hoci s ohľadom na hodnotnú prácu povolilo mestské zastupiteľstvo Križkovi ročne 150 zlatých ako osobitný príplatok, bol jeho archivársky plat malý a nepostačoval pre neprestajne vzrastajúcu rodinu. Výchova detí a časté choroby nútili Križka aby sa uchádzal o miesto účtovníka, ktoré bolo lepšie platené. Roku 1877 sa skutočne stal mestským účtovníkom. Tento úrad zastával až do roku 1889. Ako mestského úradníka poverilo mestské zastupiteľstvo Križka v rokoch 1881-1888 správou bane Karol. O činnosti bane vydával Križko každoročne správy, neskoršie mu mesto zverilo aj správu lesov. Bolo treba dať ráznym spôsobom do poriadku lesné a banské hospodárstvo mesta, zruinované nesvedomitými a chamtivými úradníkmi. Po roku 1900 sa opäť vracia do archívu. Ako archivár ochotne radil historikom, ktorí sa naňho obracali s prosbou o poskytnutie materiálu k určitým témam. Po dlhoročnej práci v ťažkých podmienkach Križko ťažko ochorel na obličky a dňa 25. marca chorobe podľahol.

Pavol Križko, významný historik, archivár, kultúrny činiteľ a popredný slovenský národný dejateľ, upozornil na seba už ako študent gymnázia v rodnej Banskej Bystrici. V tom čase sa venoval najmä písaniu povestí a básní. Križkovo národno-emancipačné úsilie kladne hodnotil aj jeho priateľ a prvý kritik jeho tvorby P. Dobšinský. Dokladá to list z 2. decembra 1859, v ktorom píše: „Vaše úmysly národu sa obetovať a všetko, čo je dobré dľa síl a schopností napomáhať, sú veľmi chválitebné…“ Križko aktívne pôsobil vo viacerých slovenských spolkoch, bol jedným zo zakladateľov Matice slovenskej v roku 1863 ako 20-ročný a v roku 1890 Muzeálnej slovenskej spoločnosti. Bol aj členom viacerých spolkov – Slovenského vzdelávacieho spolku v Budapešti, Tatrína, Slovenského akademického spolku vo Viedni. V roku 1874 sa stal členom Maďarskej Historickej spoločnosti, v roku 1893 Tekovského historicko-archeologického povereníctva. Publikoval vo viacerých časopisoch a novinách, ako Evanjelických cirkevných listoch, Letopise MS, Národných novinách, Slovenských pohľadoch, Zborníku muzeálnej slovenskej spoločnosti, Pešťbudínskych vedomostiach. Po roku 1864 sa venoval najmä písaniu historických článkov. Rok 1872 je v živote P. Križku medzníkom. Dňa 16. apríla 1872 bol vymenovaný za archivára mesta Kremnice. Tu, v nedobrom pracovnom prostredí, začal systematickú prácu usporadúvania bohatého, ale zanedbaného archívu mesta. Práve Pavlovi Križkovi prináleží zásluha na vzniku skutočného archívu mesta Kremnica. Počas jeho pôsobenia v Kremnici pokračoval v aktívnej činnosti aj na národnom poli. Keď v roku 1864 prebiehala medzi Slovákmi akcia na podporu MS „Sbierajme sa“, v Kremnici sa tejto úlohy ujal P. Križko. Spolu s G. K. Zechenterom-Laskomerským sa P. Križko aktívne zúčastňoval aj na zbierke Dom MS a v rokoch 1871-1875 bol doručovateľom matičných spisov pre členov kremnického jednateľstva.

P. Križko ako literát, vedec a národovec udržiaval rozsiahly písomný styk nielen s poprednými osobnosťami slovenského národného a kultúrneho života, ale aj s poprednými vedcami a spisovateľmi v Čechách, dokonca aj s maďarskými historikmi a archivármi. Korešpondencia P. Križku uložená v Štátnom ústrednom archíve SK v Bratislave dokladá čulý písomný styk s maďarskými historikmi, ako bol Viliam Frankl Franknoi, Alexander Szilágyi a Ladislav Fejérpataky. P.Križko sa tešil veľkej úcte a vážnosti maďarských historikov. Dokumentuje to viacero listov, napríklad list z 5.februára 1897, v ktorom Szilágyi vyslovuje pochvalu P.Križkovi za uverejnený príspevok v časopise Századok – Bethlen Gábor király Kormocbánya (Kráľ G. Bethlen v Kremnici). P.Križko sa počas pôsobenia v Kremnici postavil na čelo kultúrneho diania meste. Vyčlenením zbierok z archívu mesta sa stal i zakladateľom mestského múzea v roku 1889. Na jeho podnet vznikol v Kremnici filatelistický spolok Album. Ďalej sa stal zakladateľom Tovarišského spolku, ktorého úlohou bolo vzdelávanie tovarišov vo všetkých potrebných vedomostiach bez ohľadu na náboženstvo a národnosť. Odštiepením časti členov Kasína v Kremnici vznikol meštiansky čitateľský spolok, ktorý si zvolil za predsedu P.Križku. Kultúrny život zároveň prebiehal aj v Križkovom súkromí. Známe boli nedeľné spoločenské popoludnia alebo večery, ktoré Križkovci usporadúvali pre rodinu a bližší okruh priateľov. Poriadali sa tu recitačné vystúpenia, divadelné predstavenia a iné podujatia. „Patrilo k črtám jeho osobnosti stavať sa aktívne k výzvam vedeckých pracovníkov , spisovateľov, redaktorov, ale aj obyčajných ľudí… je prítomný i duševnou i hmotnou podporou.“ – tak zhodnotil Pavla Križku jeden z jeho priateľov Pavol Mudroň. Pavol Križko na výzvu Svetozára Hurbana Vajanského v roku 1880 prispel do Slovenských pohľadov prácou – „Kremnická komora a jej grófi“. Zároveň na prosbu redaktora Petra Rovnianka viacerými prácami prispel aj do Amerikánsko-slovenských novín, ktoré vychádzali v USA v Pittsburgu (Feruľa, 1899, Starodávny veštec a povesť Anna, 1901). Križkova aktívna činnosť na poli slovenského národného života sa prejavovala nielen vo sfére duchovnej, ale aj v priamej finančnej pomoci pre hospodárske pozdvihnutie Slovenska. Jeho podporu môžeme sledovať pri založení Hornouhorskej Tatra banky(1885) i pri vzniku nového podniku pre mechanickú a elektrotechnickú industriu v Žiline. Pavlovi Križkovi patrí úcta aj za štedrú finančnú podporu chudobným slovenským študentom, hoci sám bol v neustálej finančnej tiesni. Dokumentuje to viacero zachovaných listov, napríklad list Jána Rumana zo 7.júla 1847: „Môj drahý druh Dušan (Ruppeldt) odovzdal mi podporu Vaším blahorodím jemu láskavé doposlanú v obnose 20 zl….vďaka Vám za to, úprimná srdečná vďaka“.

Pavol Križko svojou činnosťou prispel aj k zbližovaniu s českou kultúrou ba s českými kultúrnymi a vedeckými osobnosťami. Stýkal sa s takými osobnosťami, ako bol český filológ prof. František Pastrnek, ktorý Križku osobne v Kremnici navštívil, ďalej s veľkým českým spisovateľom Aloisom Jiráskom, ktorý pri písaní románu z čias husitského vysťahovania našiel v P. Križkovi vzácneho priateľa a pomocníka v oblasti histórie. Za pomoc venoval A. Jirásek P. Križkovi druhý zväzok románu Bratství: „Pamiatke P. Križku, šľachetného národovca slovenského“. Tejto pocty sa však už Križko nedožil, pretože krátko pred jeho vydaním zomrel. Dielo, ktoré P. Križko vytvoril, je svedectvom jeho osobných vlastností. Hovorí a presile pracovitosti, usilovnosti a obetavosti vedca, historika a významného národného dejateľa. V tomto duchu vychoval aj svojich potomkov, z ktorých sa viacerí stali významnými osobnosťami v oblasti kultúry, vedy a techniky.

Práce Pavla Križka o velestúrskom nápise

Hlavným dielom Pavla Križka je práca “Starobylé nápisy na kremnickom pohorí“, ktorý opublikoval Letopis Mastice Slovenskej Ročník V. Sväzok I., Banská Bystrica, 1868. V prílohe tohto Letopisu sú 3 prílohy – kresby nápisov na Smrčníku, Velestúre a z úlomku spod Dievčej skaly.

Pavol Križko podrobne opisuje okolnosti, ako ho pri hľadaní prvého nápisu miestny sedliak dôrazne varoval, aby ho nehľadal, že je to čarodejnícke písmo, bo tam vraj „zo šiarkana veľa jedu vytieklo“. Križko kameň našiel, znaky opísal a uverejnil.

Križko potom opisuje, akým zvláštnym spôsobom v chladnom počasí našiel druhý nápis na Velestúrovej skale, a tento názov považuje za hlavný. Tretí nápis Križko objavil na malom úlomku pod dnešným Kremnickým Štósom, pod jeho severným skalným útvarom, zvaným Dievčia skala.

V ďalšom Križko podáva svoj výklad – prepis nájdených znakov a celých slov. Vidno, že v tejto problematike mal prečítané takmer všetko, čo v tom čase bolo možné pozháňať v rôznych jazykoch v tej dobe.

Skúšobný kameň (Cvičná skala)

Výstižnejšie pomenovanie bližšie realite je: Takzvaný skúšobný kameň. Neprajníci P. Križka prišli s teóriou, ktorá znela, že umným pôvodcom nápisov bol Pavol Križko, kresličom J. B. Klemens a písmo do skaly ryl Moravčík, obuvník z Kremnice.

Tento tzv. Skúšobný kameň sa nachádza v Zechenterovej záhrade, ktorá sa nachádza neďaleko centra mesta v jej JV časti. Zechenterova záhrada je vlastne pozemkom s drevinami, kríkmi, kvetmi, trávnikom, s viacerými chodníkmi pre prechádzky, a práve pri ceste nad touto záhradou leží tento „dôkaz“.

Galéria bádateľov 19. storočia a zač. 20. storočia

Jozef Božetech Klemens

Jozef Božetech Klemens (1817-1883), maliar, sochár, technik a prírodovedec, sa ako priateľ P. Križku zaujímal o jeho objav. Spolu s ním bol pri odliatí nápisu na kameni na Smrečníku a prekreslil ho do známej publikovanej podoby. Jeho ďalší presný podiel na jeho výskume, vylúštení je zrejmý z detailného skúmania všetkých dostupných archívnych dokumentov.

Je len smutným faktom, že aj Klemens bol namočený do údajnej kauzy velestúrskych falzifikátov, kedy ho M. Matunák označil ako kresliča nápisov, podľa želania pôvodcu nápisov P. Križka. Aj Klemensovo meno tak bolo pošpinené.

Okrem prepisov a odliatkov je hlavným Klemensovým príspevkom článok “Dodatok ku nápisom runoslovanským v horách Kremnických“, ktorý bol rovnako ako Križkov článok uverejnený v Letopise Matice slovenskej Ročník V., sväzok I., Banská Bystrica 1868. Nasleduje hneď po Križkovom príspevku. Okrem popisov kameňov, vlastnej interpretácie, je v príspevku aj zaujímavá informácia, ako sa výlet 22 pútnikov (z toho 9 žien) 25.8.1868 skončil rozčarovaním, pretože „okolo náhrobného kameňa našli sme zem rozhádzanú, skaly rozmetané, a kameň písmenami ku zemi nachýlený. Kto tu kopal a čo našiel nezná sa. Nápisu nestalo sa nič.“

Klemens vyrobil 20 sadrových odliatkov malého nápisu (Dievčia skala) a po 2 odliatky nápisov zo Smrčníka a Velestúra. Klemensova práca je dôležitá aj preto, lebo v nej spomína ďalšie nápisy z územia Slovenska. Niektoré z nich sa aj podarilo nájsť.

Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský

G. K. Zechenter-Laskomerský bol veľmi dobrý priateľ P. Križka, obaja jeden čas bývali v jednom dome, pomáhali si, obom im v jeden deň osadili pamätné tabule (1932), obaja majú po sebe pomenované ulice v Kremnici.

V knihe Kremnický montanista je rovnako obsiahla charakteristika G. K. Zechentera-Laskomerského. Keďže nie je „hlavnou postavou“ našej kauzy (hlavnými sú Križko, Matunák), uvediem iba skrátenú verziu:

Gustáv K. Zechenter-Laskomerský (1824-1908) – lekár a spisovateľ. Jeho činnosť však bola oveľa všestrannejšia. Okrem lekárskeho povolania a literárno-publicistickej práce bol aj uznávaným geológom, mineralógom, botanikom, verejným činiteľom, národným buditeľom a maliarom. Vyše polstoročia pomáhal všestrannému rozvoju slovenského národného života. Za aktívnu činnosť bol za trest preložený z Brezna do Kremnice v roku 1868.V tom čase to bola neľahká prax. Kremnickí baníci žili vo veľmi biednych pomeroch… Známe je jeho priateľstvo s významným slovenským geológom Dionýzom Štúrom, v Kremnici sa zblížil s Pavlom Križkom, spolu sa zúčastňovali matičných aktivít. Osobne sa poznal a stretal v Pešti s Jánom Kollárom, vo Viedni poznal Ľudovíta Štúra, v Modre Janka Kalinčiaka a iných štúrovcov, v Brezne sa stýkal s Jánom a Samom Chalupkovcami, dopisoval si s J. M. Hurbanom, Jankom Franciscim, Pavlom Dobšinským a inými. Obdobie prežité v Kremnici bolo najplodnejším obdobím jeho života.

Vo svojich Pamätiach sa G. K. Zechenter-Laskomerský vyjadril, že písmo nápisov na Velestúre je venetské a nápisy sú písané týmto italickým štýlom.

Ján Petrikovich

Dr. Ján Petrikovich publikoval svoj príspevok o nápise v Malachovskej doline v Časopise Muzeálnej slovenskej spoločnosti, č. 5, roč. VII., r. 1905. Tento nápis sa neskôr akosi „vytratil“, ale podľa niektorých správ ešte existuje a „čaká“ na svojho znovuobjaviteľa a lúštiteľa.

Zaraďujeme ho do „galérie velestúrskych autorov“ aj preto, lebo prieskum nápisu na Vysočine by mohol dokázať vinu či nevinu Križka a jeho priateľov.

Martin Žunkovič

Tento major c.k. armády z Kroměříža, pôvodom Slovinec, sa ku velestúrskym nápisom vyjadril vo svojom diele Slawische Runen-Denkmäler (Kroměříž, 1915). Venuje mu necelé 4 strany, pozornosť venoval aj Smrčníku a Malachovskému nápisu, ktorý uverejnil Ján Petrikovich.

Bôžik na Smrčníku

Žunkovič sa jednoznačne prikláňa na stranu obhajcov pravosti velestúrskeho nápisu, preberá preklad Križka. Silian je podľa Žunkoviča pán zo Žiliny, mesta s hradom pri Váhu. Tur je identický s Turčianskou župou, Morana je názov hraničnej oblasti. Nápis bol podľa Žunkoviča vysekaný na najkratšej spojnici Kremnice s Banskou Bystricou.

Táto práca je dôležitá aj preto, lebo sa tu spomínajú podobné iné nápisy z celého Slovenska: Havrania skala, Hronec, Inovec, Nová Lehota, Bogliarka, Sabinov, Kriváň, Ružomberok.

Galéria bádateľov 20. storočia a zač. 21. storočia

Vojtech Bukovinský

Galéria bádateľov 20.storočia a zač.21.storočia

Vojtech Bukovinský

Dr.Vojtech Bukovinský má najväčšiu zásluhu v tom, že článkom “Dešifrovanie legendy o velestúrskom epigrafe” v Zborníku Stredoslovenského múzea v Banskej Bystrici, č. 5, r. 1986 uviedol na pravú mieru množstvo informácií.

JUDr. Vojtech G. Bukovinský (1.1.1916 – 28.8.1989) bol právnik, ktorý sa počas svojho plodného života stal známym svojim úsilím poznávať pravdu v oblastiach histórie, archeológie, jaskyniarstva a v príbuzných odvetviach. Jeho práca “Dešifrovanie legendy o velestúrskom epigrafe” je pomerne neznáma, aj keď svojim významom je priam povinným čítaním pre každého záujemcu v kauze Velestúr. Svojim významom je tak dôležitá, že by si zaslúžila úplný prepis. V skrátenej verzii podávam jej hlavné myšlienky, v závere to bude však často doslovne citované.

V. Bukovinský bol pobúrený článkom v Novom Slove č. 4 z roku 1972, kde bol opätovne Pavol Križko obvinený z falzifikátorstva. Preto po práci na dešifrovaní nápisov v Bodine sa začal venovať Velestúru, a urobil tak precízne, pátral priamo v archívoch, miesta osobne navštívil, a výsledok sa dostavil.

Bukovinský podal celú genézu, ako P. Križko našiel „hrobový nápis“ v roku 1861, a v roku 1864 (presne 12. 11. 1964) aj epigraf na Velestúre. Po ich publikovaní v časopise Sokol (roč. 1862, 1863 a 1865) tieto nápisy nikto nespochybnil. Oba nápisy boli voľne prístupné, ich autenticita overiteľná. Sám Križko podľa Bukovinského by sa asi ťažko odvážil vykresať venétske litery do skál v prostredí vtedajšej Kremnice, kde si to mohli ľahko overiť miestni Nemci, maďarskí úradníci, dôstojníci honvédskej posádky alebo organizovaní turisti. Pavol Križko bol až do svojej smrti váženým občanom Kremnice.

Bádateľ D. Žunkovič takisto o nápise nepochyboval, nápis aj odfotografoval a o jeho pravosti vlastne do roku 1928 nikto nepochyboval. Až práca Michala Matunáka z roku 1928 spustila lavínu obvinení, pričom však táto Matunákova argumentácia pozostáva z niekoľkých viet, a poznámka o spolupáchateľoch Križkovi, Klemensovi a Moravčíkovi bola vsunutá do poznámky pod čiarou. Takže pár viet, a čo všetko zmôžu také vety, keď sa ich chopia „odborníci“.

Bukovinský postupne uvádza argumenty v prospech pravosti nápisov: kresličom nemohol byť Klemens, pretože ten v tom čase pôsobil v Žiline a železničné spojenie vtedy ešte neexistovalo.

Aj druhý údajný spolupáchateľ obuvník Moravčík vraj trénoval vysekávanie rún v Imrišovskej záhrade okolo roku 1860. Logika tejto konštrukcie je absurdná: nikto majstra čižmárskeho šidla a kopyta sekať nevidel, nevie sa, kto by ho platil, a je absurdné, aby sochár a maliar Klemens poslal sekať písmená a znaky obuvníka! Navyše každý si aj dnes, v 21.storočí môže overiť spôsob sekania znakov na oboch kameňoch.

Bukovinský si všimol recenziu dr. Viléma Pražáka v ročenke Bratislava (1929), ktorá vyšla ako časopis učené společnosti Šafaříkovy. Pražák vypustil do obehu veľmi závažné klamstvo, keď napísal, že Michal Matunák bol očitým svedkom toho, ako sa tieto nápisy vyrábali ako falzifikáty. Táto jasná lož sa neskôr preberala ďalej, bola prebratá aj do prvej slovenskej encyklopédie v roku 1932 (Slovenský náučný slovník, Bratislava –Praha 1932), ktorej zostavovateľom bol aj dr. Vilém Pražák… A nikomu nenapadlo overiť si, že Michal Matunák sa narodil v roku 17.júla 1866, teda „očitý svědek Michal Matunák“ nebol v rokoch Križkových nálezov a publikovania (1862-1865) ani na svete! Dr.Bukovinský to jasne zhrnul: Dr.Vilém Pražák zámerne a očividne klamal. O tom, čo ho k tomu viedlo, sa tu šíriť nemienim.“

Dr. Bukovinský si ďalej všíma argumentáciu MUDr. Gustáva Zechentera-Laskomerského, ktorý vo svojom životopise “Päťdesiat rokov slovenského života” (Tatran,Bratislava 1974) opisuje príhodu, keď počas jedného výletu na Velestúr našiel v sutinovom kuželi pod bralami Velestúra zlomok kameňa s vyrytými symbolmi. Uznávaný geológ Zechenter-Laskomerský uvádza rovnako hlbokú zvetralosť celej plochy, teda rovnako plochy aj nápisu do hĺbky 2 milimetrov. Michal Matunák tento dôkaz samozrejme nespomenul…

Michal Matunák sa prejavil aj ako geologický analfabet, pretože píše o ľahko zvetrateľnom trachyte, ktorý nápis neudržia ani 200 rokov. Pritom andezit (správny názov) je mimoriadne tvrdý a trvácny nerast, ktorý sa používa na výrobu dlažobných kociek.

Pravdepodobne najrukolapnejším a najpresvedčivejším dôkazom Križkovej neviny (a viny Matunáka) sú dva prvé a jediné odpisy velestúrskeho epigrafu, ktoré si Pavol Križko zhotovil tužkou priamo na Velestúre, keď epigraf dňa 12.11.1864 našiel a očistil od lišajníkov. Tento málo známy Bukovinského objav sa nachádzal v jednej z kníh označených pečiatkou „Ex libris Pavel Križko“.

Citujem: „Je to kúsok papiera rozmerov 17 x 21 cm. Papier bol už vtedy čiastočne popísaný. Križko ho použil zrejme iba preto, lebo nemal pri sebe iný, vhodnejší papier.

Prvý odpis prezrádza nezvyčajnú roztržitosť a vzrušenie odpisovateľa. Veď hneď na začiatku vynechal šesť symbolov (7 až 12). Ba aj po znaku na pozícii 29 sa opäť pomýlil. No toto už zbadal a chybne nakreslené znaky prečiarkol. Potom už poodkresľoval zvyšné symboly až do konca správne. Jednako urobil jednu priam neuveriteľnú chybu. Pri dodatočnom očíslovávaní znakov mal na druhom riadku pokračovať od číslice „30“ , no on omylom napísal číslicu „20“; tak dostal počet znakov iba 26 (miesto 72). Križko sa zorientoval, že sa kdesi pomýlil. Obrátil preto papier, aby sa na druhej strane pokúsil o zopakovanie odpisu. Zvolil však iný postup: najprv si urobil päť vodorovných čiar a nad ne napísal číslice od 1 po 80. Pod tieto potom opatrne podkresľoval jednotlivé symboly. Dostal tak správny počet znakov – 78.

Po príchode domov z nevysvetliteľných pohnútok zlúčil (píšúc už perom) symboly 45 a 46 do jedného a ostatné postupne prečísloval.Tak zredukoval ich počet na 77. V tomto chybnom podaní vyhotovil perokresbu velestúrskeho epigrafu a poslal ju so svojím príspevkom na uverejnenie. (Sokol, roč. IV. (1865), str. 11-12.)

Žiada sa ešte upozorniť na to, že poniže druhého (opakovaného) odpisu sú horizontálne rozvinuté a od 1 do 13 očíslované symboly vyryté na úlomku skaly, ktorý Križko našiel v štrkoch pod tzv. Dievčou skalou pri návrate z Velestúra.

Pavol Križko sa teda mýlil a tápal pri odpisovaní velestúrskeho epigrafu práve tak ako človek, pre ktorého epigraf predstavoval úplné nóvum. Keby Križko bol text najskôr poznal, nebol by ho tak zdĺhavo a prácne odpisoval.

Pokiaľ ide o zlúčenie symbolov na 45 a 46 pozícii, Križko zasa prezradil, že nemal ani potuchy, čo tie drobné znaky znamenajú. Ide tu totiž o samohlásky „i“ a „a“ z venétskeho písma, či abecedy. Spojením týchto znakov vznikla skomolenina, ktorá vo venétskom písme nejestvuje. Na perokresbe, ktorú maliar J. B. Klemens uverejnil (Letopis Matice slovenskej, roč.1868) sú síce symboly 45 a 46 nakreslené správne, (oddelene), ale znaky pod číslom 27 a 55 sú podané odlišne od Križkových.Tieto rozdielnosti sú presvedčivým dôkazom toho, že medzi Klemensom a Križkom nejestvovala akákoľvek vzájomná spolupráca. Každý sa pri odkresľovaní velestúrskeho nápisu spoliehal iba na svoje oči a dosiahnuté výsledky si vzájomne neporovnávali, nekontrolovali.“

Bukovinský v ďalšom texte uvádza dôkazy, ako A. Csanda dokázal, že v roku 1897 vydané kurucké piesne, údajné zozbierané Imrichom Matunákom, otcom M. Matunáka, sú falzifikáty zhotovené samotným Michalom Matunákom. Na toto upozornil na stránkach Slovenských pohľadov v roku 1897 v poznámke Pavol Križko, a to bol pravdepodobne jeden z hlavných dôvodov pomsty M. Matunáka, ktorý na Križka po jeho smrti vyhotovil obvinenie z falšovania nápisov.

Bukovinský uvádza aj školácku chybu M. Matunáka, ktorý proti Križkovi vytiahol argument, že J. Bolský – dejepisec, ani neexistoval.

Pavel Križko vo svojej práci pre svoju slabšiu latinčinu uviedol názov diela Bolského iba preloženým názvom. Michal Matunák v snahe potvrdiť svoju teóriu odcitoval však aj miesto a rok vzniku tohto vzácneho rukopisu, čiže „Posonium,1627“, ktorý vo svojom diele Križko ani raz nespomenul.

Bukovinský píše: „Michal Matunák sa priam školácky potkol a to ho usvedčuje, že knihu Jána Bolského mal v rukách a postaral sa o jej zmiznutie z fondov kremnického mestského archívu! “

Záver príspevku Vojtecha Bukovinského si zaslúži byť ako veľmi dôležitý dôkaz uverejnený v plnom znení (strany 303 a 304.):

„Keď sa Michal Matunák roku 1922 usadil v kremnickom mestskom archíve, stal sa sám sebe pánom. V tomto postavení sa konečne vybral na Velestúr, aby zhliadol vychýrené skalné nápisy. Márne však chodil okolo brál, Križkov epitaf nenašiel. Vysvetlil si to na jeho vzdelanie primerane naivným spôsobom : za uplynulých šesťdesiat rokov, čo Križko nápis do brala vysekal, dažďová voda ho do tla zmyla.To, že starobylý nápis urobili „neviditeľným“ lišajníky, mu ani na um neprišlo. Publikovať svoje zdanlivo objektívne zistenie Michal Matunák nepokladal za atraktívne pri zaplánovanom zhanobení už nebohého, a preto celkom bezbranného Pavla Križku. Prišiel na súcejšie riešenie: rozhodol sa epigraf podľa zachovaných predlôh do brál Velestúra znovu vykresať. Bolo potrebné si túto prácu mimo Velestúra vyskúšať. Nuž a to sa dialo v Kremnici na rovnakom materiáli, aký bol na Velestúre. Tak sa asi dostalo na balvan v Imrišovskej záhrade meno „Karol Moravtsik“. Po zácviku sa na bralách Velestúra objavil Matunákom celkom trefne pomenovaný „novšie zostavený“ nápis. Keď kniha o dejinách Kremnice r. 1928 vyšla, nápis na Velestúre mal už akú-takú patinu. Jednako nemohol robiť dojem „starobylého“ nápisu. A všetko bolo v najlepšom „poriadku“. Michal Matunák sa zrazu vyšvihol vysoko nad Pavla Križku. Na Matunákov podfuk sa za celé polstoročie neprišlo. A veru nikto by na tomto stave nebol niečo zmenil. Považujem za šťastie, že som sa na Velestúr dostal až 28.júla 1983. Falošný epigraf bol by i mňa zmiatol. Keď som prvýkrát na Velestúr vystúpil, Matunákovu imitáciu Križkom objaveného epigrafu už nebolo vidieť. Podľa výpovede Bedricha Gayera skalisko s nápisom sa zrútilo (žeby po zásahu výbušnín?) a dopadlo popísanou plochou dolu. Menovaný znalec Kremnice a jej okolia po zhliadnutí kresby starého epigrafu potvrdil, že na zrútenom balvane bol vyrytý presne ten istý text.. O tom som nevedel ani pri mojom druhom výstupe na Velestúr, ktorý som vykonal dňa 10.októbra 1984. Netreba tu už dodávať, že pôvodný epigraf som, aj keď dokonale zamaskovaný lišajníkmi, našiel.

Nuž a na záver už iba toľkoto: predpoklad, že rytiny na Velestúre sa „neudržia ani 200 rokov“, ako to tvrdil Michal Matunák, vypočítal podľa tohto vzorca: 60 + 60 (roky počítané od vzniku falošného epigrafu) + prídavok = menej ako 200. Neostal pri jednoduchej matematike: 60 + 60 = 120. Poistil sa, veď pamätal i na budúcnosť: čo ak aj po uplynutí stodvadsiatich rokov ostane nápis ešte zreteľný? Počínal si prezieravo. Prerátal sa však v jednom. Pavlom Križkom objavený a ním publikovaný nápis existuje na Velestúre možno už tisíc rokov a má pred sebou nesmierne dlhý život…

Pre úplnosť treba ešte doložiť, že skalný stĺp (andezit má totiž charaktaristickú stĺpovitú štiepivosť) sa podľa Bedricha Gayera zrútil v čase medzi jeseňou roku 1982 a jarou nasledujúceho. K tejto ešte neobjasnenej udalosti došlo teda iba niekoľko týždňov pred mojou prvou návštevou velestúrskej lokality. Iba tejto nadmieru šťastnej okolnosti možno vďačiť, že sa podfuk s epigrafickým falzifikátom po toľkých desaťročiach podarilo odhaliť. Na tomto úspechu má významný podiel aj bývalý kremnický haviar, vyše osemdesiatročný Bedrich Gayer. On síce poznal iba ten „novší“ záznam. No o jeho „zániku“ ma mohol informovať jedine on. Veď dôverne pozná široké okolie Kremnice a dennodenne sa v ňom pohybuje. Na rozlúštení velestúrskej „záhady“ má nesporne veľký podiel.

Urobím všetko, aby sa falošný velestúrsky nápis stal opäť viditeľným. Stane sa akiste vyhľadávanou atrakciou v tejto turistami málo navštevovanej časti Kremnických vrchov.

Velestúrske andezity nebudú príťažlivými iba pre záujemcov o epigrafy, ale aj pre lichenológov. Veď tamojšie lišajníky odohrali nezvyčajnú rolu pri zrode a mimoriadne dlhom pretrvávaní legendy o takzvaných „kremnických falzifikátoch“.

Záverom ostáva iba dodať, že odhodlanie pána Bukovinského by malo nájsť pokračovateľov, lebo doteraz je jeho príspevok takmer neznámy, a snáď bude inšpiráciou pre súčasníkov.

Antonín Horák

Antonín Horák je autorom kontroverznej knihy “O Slovanech úplně jinak”, ktorá vyšla vo Vizoviciach v roku 1991. Toto dielo má svojich obdivovateľov i zarytých odporcov, odporcov hlavne v akademických kruhoch. Nebudeme sa venovať celému dielu, iba našej téme – Velestúru.

A. Horák sa Velestúru venuje v kapitole “Rúnové nápisy na Slovensku”, a to Náhrobnému kameňu od Velestúru ako aj nášmu predmetu skúmania : kapitola 15. Pohanské obětiště Velestúr (str. 83-87).

V príspevku je podrobne opísaný objav nápisu samotným Križkom, opísaný v Letopise Matice slovenskej (1868, roč. 5, sv. II, str. 75). Potom sa opisuje proces lúštenia nápisu, ktorý Križko označil za runy. Je tu aj Križkov prepis nápisu:

Prijechách Silián at Maráně zruimich Kremenitjá tě Túr wi wsí á hradáj bie hade pa tursku dwiestie tě asmdst.

Antonín Horák má svojské vysvetlenie dôvodov pre napísanie textu, tie tu nebudem rozoberať, dôležité je však jeho pevné presvedčenie o pravosti nápisov: Ze všeho nejdůležitější je však tato otázka: “Mohou být oba uvedené nápisy Križkovými falzifikáty, za které jsou prohlašovány? To může tvrdit jen ten, kdo obě památky na vlastní oči neviděl a vlastní rukou nezkusil výrýt do kamene rýhy písma. Napodobení a umělé zestařání je vyloučeno.” (str.87).

Jiří Rieger

Ceský bádateľ PhDr. Jiří Rieger, stredoškolský učiteľ nemeckého a ruského jazyka na Strednej priemyslovej škole stavebnej v Mělníku, vzdialený príbuzný známeho politika 19. storočia F. L. Riegra, sa starým nápisom venoval po celý život. Ako je uvedené v jeho texte, veľkou pomôckou pre neho bola práca Alfa Mongého a O.G.Landsverka: “Norse medieval cryptography in runic carvings.”

Správnosť a univerzálnosť tejto praktickej univerzálnej príručky si overil aj na velestúrskom nápise, a svoje zistenia uverejnil v svojich dielach, ktoré však neboli široko publikované, ak neberieme jeho iné príspevky, uverejnené priamio v školskom časopise, a čiastočne v pravoslávnych mesačníkoch, ktoré vydáva Pravoslávna cirkev v Čechách a na Slovensku.

S Dr. Jiřím Riegrom som viedol bohatú korešpondenciu a osobne som ho i počas jeho života navštívil v Mělníku. Tu v jeho byte som s týmto milým starším pánom absolvoval plodnú debatu a dostal od neho viacero zväzkov prác a článkov, ako aj inú literatúru. Pri nej som sľúbil, že sa pokúsim jeho práce predstaviť širšej verejnosti, čo sa v dnešnej dobe (internetovej) dá splniť ľahšie ako v minulosti.

Svoje diela Dr. Jiří Rieger (rukopisy i xerokópie strojopisov) zväzoval do hrubších zviazaných zväzkov a podľa jeho vyjadrenia by mali byť prístupné pre bádateľov v najprestížnejšej knižnici v Českej republike – v Strahovskej knižnici.

Jiří Rieger píše, že xeroxovú kópiu práce Norse medieval cryptography in runic carvings získal od prof. Z. Hrubana z Chicaga. Túto kópiu sa mi podarilo získať od p. Riegra a pravdu povediac, nie je mi známe, či na Slovensku má toto dielo ešte niekto iný. Dr. Jiří Rieger sa v pokročilom veku stal externým študentom Pravoslávnej fakulty UPJŠ v Prešove, štúdium aj ukončil. Mojim sprostredkovateľom s J.Riegrom bol pravoslávny kňaz z Michaloviec, pán Štefan Horkaj, ktorý externe učil na Pravoslávnej fakulte v Prešove.

Okrem velestúrskeho nápisu sa Dr. Jiří Rieger venoval aj nápisom na keramike, ktorá sa našla na Remecisku (Blatné Remety pri Michalovciach), nápisom v Bodine a na Štangarígli, avšak po Velestúre si najviac vážim jeho dešifrovanie nápisu na stéle v michalovskej rotunde.

Ešte zaujímavá časť z listu J. Riegra zo dňa 12. 2. 1995:

Co se týče Mongého, je to vlastně první vědecká ucelená teorie tzv. padělků nápisů či rukopisů: spory vznikli proto, že badatelé 19.století neznali podstatu středověkých památek , že to byli především alegorie. Dále, že veškeré číselné údaje sloužily kalendářní kryptografii. Že jsou tedy více méně fingované. Kryptografii sloužily i akrostichy a anagramy, kvůli nímž byly texty deformovány různými grafickými a mluvnickými odchylkami (anomáliemi,ba chybami).

To, co naivní skeptici považovali za důkaz padělanosti, byli jen vodítka k luštění kryptogramů. Vášnivé spory byly způsobeny právě těmito skrytými sděleními a teorie anagramů, s kterou první přišel známý de Saussure, otevřel cestu k chápání starých textů počínaje starými Indy. Roman Jakobson v USA prohlásil, že toto je druhá saussurovská revoluce v jazykovědě a textologii. Mongé pak tuto revoluci v chápání středověké literatury dovršil. Bohužel slavistika dosud vězí v naivním bahýnku 19. století. Pro velesturský nápis má Mongé prvotřídní význam.

-pokračovanie-

Ivan Šomjan

Zdroj: http://www.tajnedejiny.sgo.sk/

KNIHU “PRAVDA o Velestúre” nájdete na tejto adrese.

Všetky časti postupne nájdete na tejto adrese.

Súvisiace:

Seriál: Tajné dejiny Slovenska, Slovenov a Sloveniek
http://www.miesta.net/rubrika/serial-tajne-dejiny-slovenska-slovenov-a-s...