Po celom svete v skalách, lomoch a všade tam, kde ľudia dolujú a kopú sa našli záhadné predmety, ktoré tam, podľa našich zakorenených predstavách o vzniku prvého človeka na Zemi, nemajú byť. Už v 16. storočí objavili Španieli v strieborných doloch v Peru 18 cm dlhý "klinec" celkom zarastený v rude a viditeľne železný alebo oceľový, napriek tomu že prítomnosť železa v strieborných rudách je značne nepravdepodobná19.
V škótskych uhoľných žilách boli taktiež nájdené kovové predmety, ktorých prírodný vznik si nedokážeme na úrovni dnešných znalostí predstaviť. Ako sa mohli tieto a iné predmety, o ktorých bude ešte reč, dostať do geologických vrstiev, ktoré sú podľa našich predstáv vyhradené len pozostatkom dinosaurov a iných pravekých tvorov len nie určite ľudským? Na túto otázku existujú celkom štyri odpovede a je len na samotnom človeku, ktorá ho najviac uspokojí.
Prvú odpoveď dáva oficiálna veda - Všetky nálezy sú podvrhy alebo omyly.
Druhú odpoveď zastáva značná časť záhadológov a bádateľov, ktorí sa zaoberajú pradávnymi civilizáciami - Tieto nálezy potvrdzujú existenciu národa, ktorý existoval už dávno pred nami a zmietla ho z povrchu zemského nejaká katastrofa.
Tretia odpoveď je najpopulárnejšia, o čo sa zaslúžil Erich von Däniken - Ide o pamiatky po mimozemšťanoch, ktorí veľmi dávno navštívili našu Zem.
Štvrtá odpoveď sa zdá byť najšialenejšia, ale svojim spôsobom celkom logická - Nájdené artefakty sú pamiatkami na cestovateľov časom.
Tieto predmety majú žiaľ väčšinou podobný osud. Putujú od jednej osoby k druhej, z múzea do múzea, až nakoniec záhadne zmiznú. Často po nich nezostane ani fotografia, obrázok alebo odborná správa...
V roku 1844 archeológ David Brewster informoval o nálezoch nechtov zarastených do masívnych blokov pieskovca v kameňolome v severnom Anglicku20. 22. júna toho istého roku bola v anglickom Rutheford Millsu nájdená mechanicky zhotovená zlatá niť, uložená dva a pol metra pod povrchom pevnej skaly20. Frederick Wright v roku 1887 popisuje podobný nález - tentokrát však kameň skrýval hlinenú figúrku. V Morrisonville v štáte Illinois sa zasa našla 8 karátová retiazka, ktorá bola objavená v kúsku uhlia1,20.
Medzi veľké otázniky patrí i záhadná medená minca z Illinois. Bola objavená pri vŕtaní studne v roku 1871. Skrutkový vrták ju vytiahol z hĺbky 38 metrov z vrstvy hliny, ktorej vek určil Štátny geologický ústav na 200 až 400 tisíc rokov. Jej tvar už bol zotretý vekom a mal podobu niečoho medzi mnohohranom a kruhom. Po oboch stranách boli vyrazené portréty akýchsi figúr a nápisy v neznámom písme. Záhadný peniaz sa nepodobal žiadnej známej minci na svete. Presne rovnaká hrúbka mince ukazovala na strojovú výrobu. Odborníci usúdili, že nakoniec ju vystrihla nejaká raznica a boli zrazené jej ostré hrany. Pritom je známe, že prvé kovové mince na svete sa začali používať v Malej Ázii behom ôsmeho storočia pred našim letopočtom. Nález v Illinois by znamenal nie len výraznú zmenu tohoto názoru, ale i dôkaz existencie vyspelej civilizácie v Severnej Amerike pred 200 000 rokmi18.
Ďalší podivuhodný nález je skamenená podrážka topánky stará minimálne 5 miliónov rokov. Našiel ju dolný inžinier a geológ John T. Reid v roku 1922, keď hľadal v Nevade skameneliny. Kameň pochádza z obdobia triasu, teda z počiatku druhohôr, bol rozlomený a jeho predná časť chýbala. Aj tak sa ale dve tretiny obvodovej línie podrážky zachovali. Zreteľne bol na nej vidieť pravidelný dvojitý steh po šití okolku topánky k podrážke. A naviac, v mieste, kde sa päta vo vnútri topánky opiera a trie, bola podrážka odretá a opotrebovaná, ako to bežne u starších topánok býva. Reid nechal urobiť analýzu skameneliny v Rockefellerovom Inštitúte. Tá potvrdila vek kameňa, a mikrofotografie stehu ukázali detaily zbytkov nití. Týmto bol podaný dôkaz, že sa nejedná o hračku prírody ale o ľudský výrobok.
Ešte omnoho staršieho dáta sú kovové tyčky nájdené v roku 1968 vo vápenci pri Saint-Jean de Livet vo Francúzsku. Tyčky majú ovoidný prierez, úplne rovnaký tvar, ale rozdielne rozmery. Vápenec, v ktorom boli zarastené, je starý najmenej 65 miliónov rokov! Vzorky z tyčiek boli odovzdané ku skúmaniu geomorfologickému laboratóriu na Univerzite v Cae18. V Južnej Afrike boli zasa nájdené kovové guličky staré 300 miliónov rokov. Po prvýkrát sa objavili asi pred dvadsiatimi rokmi v povrchových doloch na pyrofylit (pyrofylit sa používa napr. v elektrotechnickom priemysle ako náhrada za porcelán a pod.) pri mestečku Ottosdal v provincii Western Transvaal z lokality Wonderstne - Zázračný kameň. Začali vypadávať zo svahu po vyťaženej hornine v hĺbke asi 150 metrov. Mali priemer od jedného do desiatich centimetrov a ich tvar bol tak pravidelný a dokonalý, ako keby boli odliate vo forme. Po obvode sa tiahli tri presne rovnobežné ryhy. Názor na ich vznik však nie je jednotný.
Oficiálne vedecké stanovisko hovorí, že to sú obyčajné limonitové konkrécie18. Niektorí odborníci však s týmto názorom nesúhlasia. Napríklad Roelf Marx, riaditeľ múzea v juhoafrickom Klerksdorpe, kde sú guličky vystavené, namieta, že nájdené guličky sú tak tvrdé, že ani oceľová ihla na nich nezanechá stopu. Keby boli z limonitu, ich tvrdosť by bola oveľa menšia, iba 4 až 5,5 Mohsovej stupnice. Taktiež zistil, že guličky sa otáčajú okolo svojej osi. Napríklad jeden nález v tvare vajca sa otočil v priebehu 128 dní o raz okolo svojej osi. Mimo to sa konkrécie vyskytujú v skupinách, ako zlepené mydlové bubliny. Neobjavujú sa osamotene a nebývajú tak perfektne guľaté. Ale to hlavné je, že nemávajú po obvode vyryté tri dokonalé paralelné drážky.
Roelf Marx a mnoho ďalších odborníkov sa preto domnieva, že guličky boli vyrobené inteligentnými bytosťami. Kde by sa ale na našej Zemi vzali pred 300 miliónmi rokmi18? Ide však naozaj o záhadu? V povrchovom dole Vršany pri českom meste Most boli nájdené presne také isté guličky. Väčšina nájdených guličiek mala po očistení na svojom povrchu taktiež tri ryhy. Guličky boli skúmané na katedre geológie Masarykovej fakulty v Brne a boli určené hlavne tieto vlastnosti: vek je necelých 100000 rokov (iným výskumom bolo zistené, že ide o sediment miocénneho veku - desiatky miliónov rokov), pôvod je zemský, lebo v strede niektorých gúľ sa našlo uhlie i odtlačok rastliny. Chemické zloženie úplne zodpovedá miestu výskytu v nadloží uhoľných slojov. RTG rezom bola zistená štruktúra typická pre tieto vo svete bežné horniny. Redší stred a zahustené okraje potvrdzujú domnienku o ich pôvode. Vznikli pri geologických procesoch pri formovaní tejto časti Českého stredohoria. Prúdením vody, ktorej bolo v tejto sopečnej oblasti vždy dostatok, prišlo k obrúseniu do tohto pravidelného tvaru.
Vysvetlené bolo i samovoľné otáčanie, ku ktorému prišlo však len v niektorých prípadoch. Ak sa však aj guličky otáčali, vždy bolo možné preukázať zdroj pohybu u nejakých vibrácií. Po ich odstránení i tento "záhadný" pohyb prestal. Ryhy na povrchu sú zrejme spôsobené zmenami sedimentačných podmienok a vznikali rovnobežne s usadzovaným terénom. Guličky sú tvorené predovšetkým zrnami kremeňa SiO2 a sírniku železa (markazitu). V stopovom množstve bol nájdený draslík, hliník a vápnik, v úplne nepatrných koncentráciách i meď, mangán, titán a zirkón23. Vďaka tomuto českému nálezu a následnej analýze môžeme povedať, že Dänikenova teória o mimozemskom pôvode týchto guličiek bola nesprávna a mylná.
V roku 1885 našiel dr. G. Gurlt v jednom nemeckom dole vo vnútri uhoľnej vrstvy starej niekoľko miliónov rokov prapodivnú vec. Predmet tvorila skoro presná kocka, ktorej protiľahlé strany boli jemne zaoblené. Vážila 785 gramov a asi v polovici sa kolom dokola tiahol hlboký zárez. Zvláštna kocka sa podľa Gurltovej štúdie skladala z ocele, niklu a hliníku a mala presné rozmery: 67x67x47 mm. Dr. Gurlt sa od začiatku domnieval, že našiel skamenený meteorit. Iní tvrdili, že síce ide o meteorit, ale opracovaný. V tomto prípade by ho však museli opracovať dinosaury, pretože ľudia ani ich predchodci v tej dobe ešte neexistovali. Predmet údajne neobsahoval dostatok síry, aby to mohol byť pyrit sformovaný do podoby kocky prírodnými silami. Žiaľ dnes nemáme možnosť podrobiť podivný exemplár vedeckému výskumu, lebo kocka za záhadných okolností zmizla. Jej stopa končí v múzeu v Salzburgu, kde bola odvezená. V roku 1910 však riaditeľstvo zistili, že sa v inventári už nenachádza. Okrem kocky zmizli i všetky záznamy o obdobiach 1886 až 1910, kedy bol nález v múzeu umiestnený. Z tohto vyplýva, že nález niekto odstránil úmyselne17.
Gurltova kocka nie je jediným objektom záujmu bádateľov tohto druhu. Podobných predmetov sa našlo a zrejme ešte nájde mnoho. V rade prípadov neide o záhady, ale o zdanlivo dokonalé kovové predmety, staré milióny rokov, ktoré môžu byť púhymi skamenenými zostatkami stromov. Toto vysvetlenie však neplatí pre ďalší prípad. V roku 1868 baník James Parssons v uhoľnom dole pri Hammondsville v Ohiu po zrútení väčšieho množstva uhlia udivene pozeral na bridlicovú stenu pokrytú nápismi. Miestny učiteľ tvrdil, že sa podobali egyptským hieroglyfom. Príliš rýchlo však zoxidovali, takže privolaní bádatelia odišli naprázdno. Doska pritom musela byť stará najmenej dva milióny rokov17. Pokiaľ pripustíme, že vôbec existovala, ponúka sa otázka, kto ju mohol vytvoriť? Či snáď išlo o výsledok prehnanej obrazotvornosti nálezcu, ktorý vo tvaroch, ktoré vytvorila príroda, rozoznal neznáme písmo?
V roku 1851 bol v USA nájdený predmet v tvare zvona. Podľa časopisu Scientific American z júna onoho roku vyzeral zvon, nájdený päť metrov pod povrchom skaly odstraňovanej výbuchom, ako zinkový, ale pri poklepe znel ako zliatina striebra. Predmet bol skúmaný, putoval z múzea do múzea, z jedného výskumného pracoviska do druhého, až náhle zmizol17. Medzi najzaujímavejšie a najlepšie zdokumentované "záhadné" archeologické nálezy patrí fosílne kladivo, ktoré pri rodinnom výlete neďaleko malého texaského mesta London v roku 1934 objavila Emma Hahnová. Z kusu skaly najskôr vytŕčal len kúsok skameneného dreva. Po odlúpnutí časti nerastu udivení nálezci zistili, že sa vo vnútri skrýva staré kladivo so zlomenou drevenou násadou. Ako je to možné? Veď pieskovcovú horninu, ktorá kladivo obklopovala, priradil geológ John Watson k pieskovcovej formácie Hensell a tým pádom z geologického hľadiska odhadol jej vek na neuveriteľných 135 miliónov rokov! Z výsledkov bádania dr. Carla E. Baugha, riaditeľa Creation Evidences Museum, vyplynulo, že drevo násady starého kladiva je kryštalicky skamenené, veľmi tvrdé a jeho štruktúra je nedotknutá. Vnútorná časť sa pravdepodobne premenila v porézne uhlie. Takáto kombinácia z uhoľnatenia a skamenenia je neobvyklá, vedecky dosiaľ nepopísaná, a úplne ojedinelá - na celom svete nie je známy podobný prípad. Vek skameneného dreva odhaduje dr. Baugh na 100 až 200 miliónov rokov.
Veda nepozná spôsob, ako sa skamenené drevo dá falšovať alebo napodobniť, čo znamená, že násada kladiva musela byť skutočne vyrobená pred mnohými miliónmi rokov. Hlava kladiva bola podrobená mnohým výskumom a testom, ktoré ukázali, že materiál hlavy kladiva nevykazuje žiadne nečistoty alebo nepravidelnosti, a bol teda nejakým spôsobom zušľachtený a tvrdený. Najväčšie prekvapenie ale priniesol chemický rozbor. Hlava kladiva sa podľa špecialistov skladá z 96,6 % železa, 2,6 % chlóru, 0,74 % síry a 0,06 % ostatných prímesí. Takýto výsledok spôsobil malú senzáciu, pretože každý metalurg vie, že pri všetkých známych procesoch výroby hodnotnej ocele musí nutne prísť ku znečisteniu kremíkom alebo uhlíkom. Kov uvedeného zloženia teda vlastne pomocou moderných metalurgických metód sa vôbec nedá vyrobiť! Prírodný pôvod kovu môžeme taktiež celkom vylúčiť. Meteorické železo totiž obsahuje nikel, kobalt, hliník, síru, fosfor, chróm a uhlík. Od zloženia kladiva sa teda podstatne odlišuje.
Prírodné železné rudy sú vždy znečistené mnohými prvkami, hlavne uhlíkom, po ktorom nie je v náleze ani stopa. Na svete nie je žiadne železná ruda, ktorej chemické zloženie by sa aspoň približne podobalo zloženiu hlavy kladiva. Navyše celé kladivo bolo v dobe nálezu kompletne uzatvorené do vápencovej horniny. Zo všetkých výskumov teda jednoznačne vyplýva, že pred 140 miliónmi rokmi bol na Zemi niekto, kto vedel zhotoviť a používať nástroje. Táto skutočnosť ale celkom borí všetky doterajšie predstavy o histórii našej planéty. Buď v dávnych dobách žili ľudia spolu s dinosaurami, alebo išlo o ľuďom veľmi podobných návštevníkov z iných planét20.
Na jar roku 1974 objavili robotníci v pieskovom násype na brehu rieky Mures, ktorá pramení v Karpatoch, tri malé predmety uložené v jemnom piesku riečneho sedimentu. Nálezisko sa nachádza asi dva kilometre východne od dediny Aiud. Objav ležali hĺbke desať metrov pod súčasnou úrovňou povrchu a bol potiahnutý tvrdým piesočným škralupom. Pôvodne boli dva z týchto predmetov identifikované ako kosti, príp. fragmenty kostených ostatkov. Tretím nálezom bola na prvý pohľad sekera, ktorej užívanie pripisujeme svojim predkom z doby kamennej. Všetky artefakty boli zaslané na ďalšie skúmanie do Archeologického inštitútu v Kluži, kde boli fosílie znovu označené za kosti a za stoličku mladého mastodonta3. Tretí nález však nebola prehistorická kamenná sekerka, ale nájdený artefakt bol z kovu. Týmto predmetom o dĺžke dvadsať centimetrov vedú dva valcové otvory, ktoré sa pretínajú v pravom uhle. Všetky plochy vykazujú stopy pravdepodobne po opakovaných tvrdých nárazoch.
Na tajomnosti tohto nálezu pridali i výsledky metalurgického skúmania, ktoré ukázali, že tento predmet je tvorený v 88 percentách hliníkom. Hliník je kov, ktorý v zemskom povrchu síce vykazuje najčastejší výskyt, ale len vo viazanej forme, ako napríklad v podobe hliníkovej rudy zvanej bauxit. V takejto forme sa podaril vyrobiť iba nedávno, lebo jeho výroba je závislá na energeticky veľmi náročnom procese. Metalurgovia taktiež objavili na jeho povrchu neobvykle silnú vrstvu oxidu hliníka. Táto vrstva je tisíckrát väčšia ako na bežných hliníkových predmetoch, čo dokazuje vysoký vek tohto predmetu. K akému účelu však mohol slúžiť sa nepodarilo zistiť žiadnemu odborníkovi. Avšak jednému leteckému inžinierovi pripomenul tento predmet pristávací modul jedného neveľkého lietajúceho stroja, ktorý je schopný mäkko pristáť na povrchu planéty. Či je to pravda alebo prehnaná fantázia dnes už nemôžeme posúdiť, lebo tento záhadný artefakt zmizol a nikto nevie, kde sa dnes nachádza21.
Na východných svahoch Uralu v okolí riek Narada, Kožim a Balbanju našli ruskí zlatokopovia v rokoch 1991 až 1993 podivné predmety. Väčšinou pátrajú v hĺbkach medzi tromi až dvanástimi metrami a v tejto vrstve taktiež objavili akési miniatúrne špirály. Ich veľkosť je od 3 cm až po neuveriteľné tri tisíciny milimetra. Boli zhotovené z rôznych kovov - prevažne z medi, ale i z volfrámu a molybdénu. Použitie týchto kovov v čistej forme je v dnešných podmienkach veľmi neobvyklé. Ich spracovanie je veľmi náročné, pretože volfrám sa začína taviť až pri teplote 3410 stupňov Celsia a molybdén pri 2650 °C4. Skúmaním týchto predmetov sa začali zaoberať ústavy Ruskej akadémie vied v komskej metropole Zyktyvkare, V Moskve, v Petrohrade a taktiež jedna vedecká inštitúcia vo fínskych Helsinkách5. Vedecká pracovníčka oddelenia geológie dr. E. V. Matvejevová v záverečnej expertíze detailne popísala miesto, kde boli kúsky kovu nájdené.
Išlo o vrstvu, ktorá sa ukladala v najmladšom období štvrtohôr, zhruba v čase, ktorý býva označovaný ako doba železná. Keď dr. Matvejevová prehliadala vzorky získané geologickou sondou, zistila, že na dvoch starších vrstvách sa nachádzala tretia - zo šedého štrku a materiálu, ktorý pred sebou tlačil ľadovec. Táto vrstva dosahovala sily necelých dvoch metrov. A práve v tejto zlatonosnej vrstve, ktorá podľa názoru ruských bádateľov vznikala pravdepodobne v období pred sto tisícimi rokov, ležali zvláštnym spôsobom opracované kúsky kovov. Do zeme sa museli dostať behom staršej časti štvrtohôr. V geologickom počítaní času ide o najmladšie obdobie vývoja Zeme, ktoré začalo asi pred dvoma miliónmi rokov a skončilo asi pred desiatimi tisícimi rokov. Kto tieto pozoruhodné predmety vyrobené pred sto tisícimi rokov vyrobil, zostáva naďalej záhadou. Neprešla ani špekulácia, ktorá dávala týchto kovových "drobčekov" do súvislosti s neďalekým kozmodrómom v Plisecku, ležiacim v polárnej oblasti nad Uralom. Odborníci CNIGRI považujú túto domnienku za nevierohodnú a nepredpokladajú, že by mohlo ísť o kovové zostatky rakety pozemského pôvodu. Tieto nálezy sú spájané i s novým odvetvím vedy - nanotechnológiou6,15,22.
Veľmi zaujímavé sú taktiež už dávno zabudnuté artefakty v podobe, povedzme "guličky" v tvare pentagonálneho dvanásťstenu. Tieto predmety sú zložené z bronzu a ich vyhotovenie bolo veľmi náročné. Uprostred každej päťuholníkovej plochy majú otvor rôzneho tvaru a rôznej veľkosti, vo vnútri je predmet dutý. Všetky exempláre boli nájdené v oblasti severných Álp. Podľa archeológov ide o predmety rímskeho pôvodu, ale na čo slúžili zatiaľ neprišli. Mnohí v ňom vidia hračku, hraciu kocku alebo meraciu pomôcku. Avšak existuje i teória, ktorá dáva tvar tohto predmetu do súvislosti s grafickým rozkreslením pentagonál na obrysoch Zeme. Na hranách týchto pentagonál a v ich stredoch sú znázornené body, kde sú miesta, na ktorých sa niekedy odohrávajú záhadné javy.
Je teda možné, že ide naozaj o kultový predmet, ktorého účelom bolo hľadanie možného kontaktu s "inými svetmi"16? 13. februára 1961 zbierali Mike Mikesell, Wallace A. Lane a Virginia Maxeyová osem alebo deväť kilometrov severovýchodne od mesta Olancha v Kalifornii vzorky minerálov. Toho dňa nazbierali vrece minerálov na úpätí 1300 m vysokej hory Coso7. Jeden nález pokladali spočiatku za geódu, napriek tomu, že bola pokrytá skamenenými mušličkami. Mike Mikesell ju rozrezal diamantovým kotúčom, ktorého ostrie sa úplne zatupilo. V kameni však nebola dutina, aká sa často v geódach nachádza, ale kruhová ploška z veľmi tvrdého materiálu - porcelánu alebo keramiky a uprostred drôt z lesklého kovu o priemere 2 mm, ktorý ako jediný bol magnetickou časťou.
Pod röntgenom sa zistilo, že drôt prechádza všetkými súčasťami a na konci sa zdá byť skorodovaný. Končí však čímsi, čo by mohlo byť pružinou alebo kovovou špirálou. Na drôte zostali tri časti, z ktorých je viditeľná práve stredná keramická časť s trochou skorodovanej medi. Jeden geológ vraj prehlásil, že "geóda" je stará prinajmenšom pol milióna rokov. Všetky súčasti záhadného predmetu pripomínajú modernú zapaľovaciu sviečku, ktorá sa líši od nájdeného artefaktu iba niekoľkými detailmi. Záhadný je tiež materiál. ktorým bol predmet obalený. Pani Maxeyová hovorí o "stvrdnutom íle". O pôvode tohto predmetu jestvujú celkom dve racionálne vysvetlenia: 1. Obal, ktorým bol exemplár obalený, pravdepodobne "nazbieral" na svoj povrch celú škálu kamienkov, "klinec", "podložku" atď. Týmto spôsobom mohol vzniknúť takýto záhadný útvar. 2. Ak tento materiál nie je sediment, môžeme tento nález vysvetliť oveľa ľahšie. Mohla to byť skutočne sviečka, stará istý počet rokov, ktorá sa nejako obalila blatom a to okolo nej stvrdlo12. Mnohí sú určite radi, že existujú i omyly, čo ich ďalej utvrdzuje v ich presvedčení, že všetko sa dá vysvetliť. Treba však spomenúť ešte ďalšie nálezy, na ktoré sú racionálne vysvetlenia príliš krátke.
-pokračovanie-
Poznámky:
1 Tento prípad je zdokumentovaný v novinách Morrisonville Times z 11. júna 1891.
2 Limonit je druh zvetranej železnej rudy a konkrécie sú prirodzené guľovité útvary vzniknuté v sedimentoch.
3 Mastodont je jeden z predchodcov dnešného slona.
4 Wolfrám sa používa na tvrdenie špeciálnych kovov a na výrobu vlákien do žiaroviek. Molybdén sa tiež používa na tvrdenie špeciálnych kovov a dodáva im antikorózne vlastnosti. Používa sa na výrobu vysoko namáhaného špecializovaného náradia, napr. hrotov vŕtačiek, súčastí zbraní a pancierovania.
5 Záverečnú správu o neobvyklom náleze spracoval Centrálny vedecký a výskumný ústav geológie a výskumu farebných a vzácnych kovov (CNIGRI), ktorý podlieha Výboru Ruskej federácie pre geológiu a využitie nerastného bohatstva.
6 Nanotechnológia - tvorba mikroskopických robotov, ktorí sú schopní opravovať poškodené tkanivá v ľudskom organizme.
7 Hora Coso sa nachádza vo vzdialenosti asi 110 metrov od vyschnutého jazera Owens Lake.
8 Platina sa vyskytuje v naplaveninách a v piesku vždy rýdza s prímesou ruthenia, rhodia, palladia, osmia a iných kovov a vyskytuje sa i na rôznych miestach Južnej Ameriky, predovšetkým v Kolumbii.
9 Antikythéra je malý ostrov ležiaci severozápadne od Kréty.
10 Paul Broco (1824 - 1880) ako prvý lokalizoval rečové centrum v jednom závite predného mozgu (Brocovo centrum).
11 Acambaro je malá dedina ležiaca v strednom Mexiku. Zoznam použitej literatúry:
12 Bergier, Jacques a skupina INFO: Kniha nevysvětlitelného, Ivo Železný, Praha, 1995
13 Clarke, Arthur C.: Svet tajomných síl, Columbus, Bratislava, 1992
14 Däniken, Erich von: Posolstvo z vesmíru, Remedium, Bratislava, 1996
15 Hausdorf, Hartwig: Supermalé zázraky z Uralu, in: Magazín 2000 11/99, Etna, Praha, 1999
16 Keller, Jiří: Záhadné předměty a nálezy, in: Fantastická fakta 298, Ivo Železný, Praha, 1998
17 Kruml, Milan: Fascinující záhady, X-Egem, Praha, 1998
18 Mackerle, Ivan: Co skrývají depozitáře?, in: Fantastická fakta 797, Ivo Železný, Praha, 1997
19 Souček, Ludvík: Tušení stínu, Československý spisovatel, Praha, 1983
20 Zillmer, Hans-Joachim: Záhada "dinosauřího kladiva", in: Magazín 2000 14/99, Etna, Praha, 1999
21 Časopis Magazín 2000 12/98, Etna, Praha, 1998
22 Časopis UFOmagazín 4/99, ALEX, spol. s r. o., Nitra, 1999
23 Bulletin Československého klubu astronomů PSA 3/90, Ostrava, 1990
Všetky časti postupne nájdete na tejto adrese.
Zdroj: http://www.tajomstva.org/
Súvisiace:
Zakázaná archeológia
http://www.miesta.net/rubrika/rubriky/zakazane-dejiny
