Ako vieme, že v Číne naozaj panuje nedemokratický režim, klokany žijú iba v Austrálii, šiíti v Iraku prichádzajú neprestajne do konfliktu so sunnitmi a Putin poškuľuje po svetoznámej gymnastke? Podľa čoho usudzujeme, že biopotraviny sú zdravé a dolár v pomere k našej mene za posledného pol roka klesol? Pretože to vieme z médií. Je však svet, ktorý nám ukazujú médiá, skutočný?
Bežný človek považuje za samozrejmé, že televízny obraz je pravdivý a fotografie v tlači reálne zachytávajú skutočnosť. Nemá dôvod neveriť dobrým radám na stránkach magazínov, najmä ak sú sprevádzané sugestívnymi fotografiami a príťažlivým titulkom.
Keďže nie je v moci obyčajného človeka, aby sadol na prvé lietadlo do Austrálie a šiel sa na vlastné oči presvedčiť, ako to s tými klokanmi naozaj je, prenecháva túto činnosť na médiá. Ich prvoradým poslaním je prinášať pravdivý a ucelený obraz o stave sveta. Médiá tak boli kvalifikované na funkciu akéhosi sprostredkovateľa medzi nami a „svetom tam vonku“, alebo lepšie povedané, tvoria most medzi našim privátnym každodenným kolotočom a svetovým dianím.
Asi dôverčivo nehltáme všetko čo sa v tlači, televízii, rozhlase či na internete objaví, vo väčšej či menšej miere sa však práve na ne spoliehame pri uspokojovaní prirodzenej ľudskej potreby byť informovaní o veciach a javoch okolo nás. A neraz ani nevieme odôvodniť, prečo veríme tomu či onomu, ale sme si na milión percent istí, že to tak jednoducho je. Médiá sú zdrojom, na ktorý sa odvolávame, autorita, ktorá by si predsa podľa nášho vnútorného hlasu nemohla dovoliť bezostyšne nás zavádzať a klamať. Odkiaľ berieme toľkú istotu?
Vitajte v Matrixe
Čo nenájdeme v tlači, televízii, rozhlase a na internetových spravodajských portáloch, to akoby ani neexistovalo. V dnešnej mediálnej ére totiž došlo k akémusi reverzu - spravodajstvo už nepotvrdzuje realitu, ono ju priamo tvorí. Médiá selektujú, čo sa udialo a čo nie, udeľujú informáciám požehnanie a púšťajú ich do obehu na globálnu informačnú diaľnicu.
Prostredníctvom médií sa pritom nezoznamujeme so skutočným svetom, ale len s jeho zjednodušeným, obrazom, ktorému vtisli pečať ruky stoviek či tisícok pracovníkov redakcií a spravodajských agentúr. To, čo považujeme za skutočnosť, je tak len jej technický nákres. Viac menej upravený, zostručnený a zovšeobecnený.
Milovníci sci-fi by k tomu hádam mohli poznamenať, že v podstate vonkoncom nemáme potuchy, ako náš svet naozaj vyzerá a či to všetko nie je len hra. 90% informácii sa k nám dostane sprostredkovane, z druhej ruky. Sami si ich neoveríme, tak nemôžeme zaručiť ich stopercentnú pravosť. Pokojne tak môžeme žiť obklopení fiktívnou realitou. Matrixom. A aj žijeme. Mediálni odborníci jej dokonca vymysleli meno - pseudorealita alias mediálna realita.
Prečo vzniká pseudorealita?
Nie je to Matrix podobný tomu z kasového trháku, lesklá opona normálnosti zakrývajúca apokalypsu. Pseudorealita, o ktorej je reč, by sa skôr dala považovať za „kozmetickú úpravu“ skutočnosti, než za konšpiráciu pozostávajúcu z bohapustých klamstiev. Funguje na princípe vytvárania pseudoudalostí prostredníctvom výberu tém, o ktorých sa hovorí a má sa hovoriť, s prihliadnutím na zdôraznenie určitých aspektov udalostí, napríklad negativizmu (násilie, katastrofy) a elitárstva (uprednostňovanie jednej krajiny pred inou, alebo jednej osobnosti pred druhou).
Prečo vôbec dochádza k vzniku pseudoreality? Prečo médiá krivia zrkadlo, v ktorom odrážajú svetové dianie?
Hoci základným poslaním médií je (ako sme už spomenuli) prinášať pravdivý a ucelený obraz sveta, ich prvoradým záujmom je v skutočnosti čo najvyšší zisk. Médiá už dávno neslúžia len ako sprostredkovateľ medzi jedincom a svetom, ale aj ako predmet podnikania. Nič nové pod slnkom!
Z tohto dôvodu sú však neustále pod tlakom denných kvót – žiada sa naplniť toľko a toľko strán novinového papiera, toľko a toľko minút vysielacieho času. Nečakajú, kým sa stane niečo dôležité alebo vážne, aby o tom informovali. Neustále musia mať nejakú „tému dňa“ vyskakujúcu z titulnej strany, musia deň čo deň prichádzať s niečím dostatočne atraktívnym, čo sa predá, s čerstvými domnienkami a odhaleniami. Nie je naporúdzi nič dostatočne príťažlivé, čo by predalo celý náklad? Tak si to vymyslím!
Navyše musia rátať s možnou inzerciou, ktorá má vždy prednosť a tak neraz jedna či viac správ zapadnú prachom dejín, pretože na ne nezvýšilo na novinovej strane miesto.
Ekonomické podmienky nepustia, informácie vystupujú ako obchodný artikel, zdroj zisku. Je nutné mať ich v rovnakom čase ako konkurencia alebo ešte skôr, pričom nezáleží, aké povrchné a všeobecné informácie to môžu byť. Žiada sa ponúkať taký pestrý obraz sveta, aby to čitateľov/divákov/poslucháčov zaujalo bez ohľadu na výpovednú hodnotu a kvalitu publikovaných informácií. Preto aj mnohokrát neostáva čas na zdĺhavé overovanie ich pravdivosti a v médiách šarapatí mnoho poloprávd a skreslených správ.
Okrem toho, ako sme už spomenuli, každé médium v neposlednom rade sleduje cieľ svojich majiteľov a tým je bez výnimky zisk. Preto si asi nijaký majiteľ neželá destabilizáciu systému, v ktorom finančne prosperuje. Asi preto sa v našich médiách nikdy neobjaví myšlienka, že demokracia možno nie je ten najlepší možný systém usporiadania spoločnosti.
Pravidlá výberu
Akákoľvek informácia v médiách je v prvom rade zaujímavosť, produkt, ktorý má privábiť oko a ucho recipienta, v druhom rade je to potenciálne využiteľná informácia a až v treťom rade potvrdenie sveta. Keďže nie je technicky, fyzicky ani nijako ináč možné, aby sa do novín, televízie, rozhlasu či dokonca aj na internet dostali informácie o všetkom, čo sa na svete udeje, správy sa musia selektovať.
Pri výbere toho, čo ponúknuť verejnosti ako „toho, čo sa dnes udialo“ pritom platí zásada: aby sa stala nejaká vec hodná zaznamenania, mala by disponovať aspoň jednou spravodajskou hodnotou.
Termín news value, teda spravodajskej hodnoty, zaviedol Walter Lippman a rozumie pod ním určité vlastnosti, ktoré sú schopné čitateľa, poslucháča či diváka zaujať, odtrhnúť ho od iných činností a zrýchliť mu tep.
Nešťastia, vraždy, demisie, nehody, teda negatívne udalosti, sú hodnoty, aké na plnej čiare vyhrávajú boj o miesto na novinovej strane. V závese za nimi idú peniaze, sex, moc a udalosti, ktoré sa odohrali v čo najtesnejšej blízkosti prijímateľa – geografickej, kultúrnej či sociálnej. Čím viac potrebných hodnôt udalosť nazbiera, tým väčšie sú jej šance, že tromfne konkurenciu a uzrie svetlo sveta v tlačenej, elektronickej či inej podobe.
Vysnívaný novinársky produkt, ktorému by nič nestálo v ceste do úvodu televíznych novín v prime time alebo na titulku, by potom mohol znieť zhruba nasledovne: Odpálená nálož spôsobila dnes v skorých ranných hodinách vykoľajenie vlaku na čerstvo zrekonštruovanom moste, len pár kilometrov od obytnej zony. Pri výbuchu zahynulo osem pasažierov vrátane slávnej herečky. Do rieky sa vysypal okrem vreca plného ukradnutých stodolároviek aj náklad jedovatých chemikálií...Zdroj blízky tímu vyšetrovateľov nám prezradil, že podozrenie padá na miestne ozbrojené skupiny, ktoré sa snažia takýmito praktikami zastrašiť židovskú menšinu v krajine, ktorá tvorí v tejto lokalite až 30% obyvateľov.
Informácia ako tovar
Keďže informácia je tovar, ktorý sa chce predať, na prvom mieste sú potreby „zákazníka“, teda čitateľa, diváka a poslucháča. Žurnalisti už nechcú len informovať. Chcú vedieť, čo ich adresáti radi čítajú, o čom radi počujú, čo ich zaujíma a čo nie, aký druh informácií oceňujú viac (za aké informácie sú ochotní zaplatiť) a ktoré menej. Zlatú éru zažívajú rozličné prieskumy verejnej mienky, peoplemetre či čitateľské a poslucháčske ankety. Vďaka týmto prieskumom už ani spravodajstvo nevzniká len ako dôsledok vonkajších zmien, teda toho, čo sa udialo, ale predkladá, čo konzumenta najviac baví a riadi sa tým.
Médiá poskytujú len tie informácie, ktoré podľa nich verejnosť očakáva, po ktorých dychtí. Sú to svojím spôsobom stereotypné zobrazenia reality, ktoré slúžia prijímateľovi ako pilier istoty a potvrdenie sveta. Na druhej strane sa médiá snažia dosiahnuť, aby čitateľ/ poslucháč/ divák chcel to, čo sa mu predkladá, dokonca len to, čo sa mu predkladá, pretože len tomu rozumie. Podobá sa to na začarovaný kruh: médiá uverejňujú to, čo chce verejnosť, ale zároveň verejnosť vedú k tomu, aby chcela to, čo uverejňujú médiá.
Svet médií tak sleduje podobné ciele ako reklama, s ktorou sa pojem pseudorealita spája najčastejšie. V reklame na nás útočí zo všetkých strán lepší svet; plagáty, šoty, nálepky, bilbordy, nás presviedčajú, že sa môžeme mať lepšie, pohodlnejšie, plnohodnotnejšie, bezstarostnejšie... Rovnako ako v prípade reklamy ani v médiách však nejde o realitu ako takú, ale o jej viac či menej skreslený obraz, o už spomínanú pseudorealitu. Médiá a reklamné agentúry sústavne vytvárajú a budujú „svoje“ publikum a „svoj“ obraz sveta.
Do kariet im nahráva, že z potreby byť informovanými sa stala prakticky posadnutosť. Nielenže hltáme informácie v oveľa väčšej miere ako kedykoľvek predtým a to v rozsahu, ktorý nemôžeme stráviť, my ich dokonca produkujeme v miere, ktorú nemôžeme nikdy využiť. Neustály tok čerstvých informácií, ktoré „musíme" vstrebať, nám pritom zabraňuje zamyslieť sa nad ich skutočnou hodnotou.
čp
Zdroj: Prop.sk
