Je držiteľom ocenenia „Krištáľový tiger“ (1998), „Weberovej ceny“ (2013) a „Mimoriadnej medzinárodnej ceny E.E. Kischa“ (2015). Bol alebo stále je členom Spolku slovenských spisovateľov, Slovenského PEN Centra a Slovenského syndikátu novinárov. Priezvisko nám správne napovedá, kde hľadať korene. Pokračovateľ váženého turčianskeho ›› rodu Jesenských...
V dobe, ktorá však ešte celkom nepominula, sa svetoznámemu popularizátorovi archeoastronautickej teórie, spisovateľovi a súkromnému bádateľovi Erichovi von Dänikenovi dostalo množstva nelichotivých prívlastkov vzťahujúcich sa k jeho osobe i dielu. Nielen v krajinách východného bloku sa do centra pozornosti samozvaných „kritikov“ a obhajcov jedinej možnej „vedeckej pravdy“ dostal okrem autorovej pôvodnej profesie aj fakt, že tvorca kultovej knihy „Spomienky na budúcnosť“ bol ihneď po jej vydaní zatknutý a odsúdený pre údajné podvody.
Existuje teória, ktorá vysvetľuje genézu jedného z najväčších afrických jazier – Viktóriinho, nazývaného aj Ukerewe a to následkom katastrofy porovnateľnou s tou, ktorá zmietla z povrchu Zeme dinosaurov a definitívne ukončila obdobie ich nadvlády.
Keď som začiatkom leta 1999 písal článok, ktorý vyšiel v prvom čísle dnes už neexistujúceho časopisu „Skryté skutečnosti“ pod názvom „Tajomní Etruskovia prehovorili“ ešte som netušil, že sa k problematike tajomného národa, ktorý sa v období od 8. do 1. storočia pred n.l. zapísal do dejín Západu významnou kapitolou po toľkých rokoch opätovne vrátim. Predmetom nášho dnešného rozprávania tentoraz nebude mediálny návrat starých Etruskov po tajomných karmických líniách, odhaľovaných psychotronikmi, ale hľadanie reálnych Etruskov v modernej dobe tentoraz síce bez okultných metód, ale zato zložitými technikami molekulárnej genetiky.
Všetko sa to pre jedného z nás začalo istého jesenného večera pred mnohými rokmi, ale touto skúsenosťou sme si „na preskáčku“ prešli obaja: Bola sobota a strašne som sa nudil. Pre šiestaka nie je asi nič horšieho ako nuda sychravého večera a možno aj preto mi mama - vedená neomylným inštinktom, alebo i preto, že ma poznala lepšie ako ja sám - položila pod nos fantastický román Marie Kannovej „Modrá planéta“. Názov, ako aj obsah ma nesmierne zaujali, keďže v tom čase som už prečítal všetky knižky od Stanislawa Lema a ďalších autorov sci-fi šesťdesiatych rokov a preto som ju doslova zhltol za onen večer a časť noci. Z knihy sa mi najviac zapáčil opis pocitov jej hrdinov, ktorí sa vypravili do vesmíru, aby vzápätí počuli „...silné hrmenie Slnka, výbuchy hviezd a ozveny ďalekých galaxií" a to ma úplne vzalo.
Jediné slovo "templári" takmer po dve stáročia vyvolávalo oslepujúco farbisté vízie o orientálnych a neslýchaných krajinách, povolávalo do života hrdinské legendy, vykresľovalo lode brázdiace azúrové more pod plachtami vzdúvajúcimi sa vetrom a zdobených krížom, obrnenú jazdu útočiacu v cvale na piesočných pobrežiach a púšťach, rozprávkové bohatstvo Arábie, vykupovaných zajatcov a skutky milosrdenstva, dobyté mestá a rozľahlé pevnosti s hradbami titanov.
Zaujímavú skutočnosť predstavuje správa nemeckého profesora Karla Sudhoffa, ktorý v roku 1904 objavil vo florentskej Biblioteca nazionale centrale latinský preklad Paracelsovho spisu De Alchimia liber vexationis datovaný rokom 1575 a zastával názor, že ide o Rhaeticovu prácu - to by však niekto iný musel dokončiť preklad po jeho smrti. Iný Rhaeticov životopisec K. H. Burmeister zase predpokladá, že Rhaeticus posledné roky života trávil v Košiciach prekladaním traktátov slávneho alchymistu Paracelsa, ktorý dvakrát navštívil Slovensko, robil tu pokusy so zlatom v Kremnici ako aj záhadnou minerálnou vodou v Španej doline, ktorá údajne menila železo na meď.
24. máj 1543. V jednej z miestností mohutnej bašty Fromborku leží na lôžku vyčerpaný Mikuláš Kopernik. Od zimy 1542, odkedy sa oň pokúšajú mdloby, už nevládze ani chodiť aspoň tak ako predtým, pridŕžajúc sa steny, od postele ku stolu, od stola k oknu s výhľadom na oblohu, ku ktorej zakláňal hlavu mnoho ráz pri svojich pozorovaniach. Teraz už niekoľko dní leží len v mrákotách a koniec sa očakáva každú chvíľu. Blúzni. Napoludnie sa vedomie do ochrnutého tela kradmo vracia. Utrápený muž už nechce ani piť, je unavený a vyrušuje ho volanie z nádvoria, ktoré oznamuje, že dorazil kuriér z Norimbergu. O chvíľu prinesie do izby úctyhodný tlačený foliant. „To je predsa vaša kniha, doktor Mikuláš“, opakujú lekári, keď mu vkladajú zväzok do rúk nevládne ležiacich na prikrývke. Umierajúci slabo prikývne, ale jeho prsty už chladnú, zatiaľ čo sa slnečný deň vonku zdanlivo mení na noc a tmavá obloha sa valí roztvoreným oblokom, až kým sa mu nezrúti na oči úplne…
„Práca na tejto knihe stále ostáva výsledkom prvotného impulzu, ktorý nás v obraznom zmysle slova premenil na pútnikov, a naše bádanie sa stalo pre nás, práve tak ako aj pre zakladateľov templárskeho rádu, púťou a zároveň určitým druhom terapie. Pokiaľ tradícia hovorí, že „existujú miesta, kde vanie duch“, kde tento duch histórie prestupuje človeka, alebo – ak chcete – kde sa v ňom rozvíja cit pre poznávanie tajomstiev, nemôže naše putovanie k nim nikdy skončiť.“
Takzvané paranormálne javy odjakživa zaujímajú ľudí bez rozdielu veku, pohlavia, či povolania. Takmer „osudovým“ koníčkom sa tieto javy stali autorovi knihy s príznačným názvom „Krajina zázrakov - Lexikón magických miest na Slovensku“. Narodil sa na slovensko-česko-poľskom pomedzí v Čadci, vyrastal však vo vidieckom prostredí obce (a dnes už mesta) Krásno nad Kysucou. Podľa tradície žilo voľakedy v každej dedine „učupenej pri okraji lesa plného tajuplného šera“, vždy deväť bosoriek. Pravdaže, nikdy v živote sa so žiadnou z nich nestretol, o to radšej však ako chlapec počúval staré povesti a legendy od starých rodičov o svete plnom záhad a zázrakov. Do slovenskej literatúry vstúpil okultným životopisom Adolfa Hitlera „Démon z iného sveta“ a v tom istom roku vydal knihu „Štyri hodiny do stredoveku“. Jeho čarovné knihy uvádzajú čitateľa do sveta zázrakov, mytologických postáv, legiend a povestí…
