V Mayských proroctvách, Veľbohoch, Tutanchamónových proroctvách a Stratenom hrobe Boha Virakoču som popísal znalosti egyptských, mayských i peruánskych vládcov, ktoré dosahovali tak vysokú úroveň, že sa k nim moderné ľudstvo až teraz začína približovať. Vštepovali ľudu, že Slnko ovplyvňuje úrodnosť pôdy, určuje charakter osobnosti (solárna astrológia) i to, že zmeny polarizácie slnečného magnetizmu spôsobujú na zemeguli cyklicky sa opakujúce katastrofy, ktoré postupne mažú z dejín civilizáciu za civilizáciou. Títo veľbohovia učili, že duša je večná, nepomíňajúca sa a že tie čisté mieria ku hviezdam, zatiaľ čo ostatných čaká znovuzrodenie na Zemi. Vedenie ukryli v cenných, trvalých veciach, aby tí, ktorí v ich dobe zlyhali, mali na budúce väčšiu nádej na spásu.
Aktivita organizácie typu Slobody zvierat má logiku do tej miery, do akej berie na seba dobrovoľne zodpovednosť za osudy zvierat, ktoré iní ľudia dovliekli do nenormálneho prostredia i okolností a potom opustili. Čo človek spôsobil, človek napravuj! To sedí. Ale akonáhle sa títo komsomolci demokracie začínajú vehementne pliesť do stáročia vytvoreného prirodzeného reťazca vzťahov a závislostí, kde človek pre svoje prežitie vytvoril potravinový a iný úžitkový reťazec na svoj obraz, je to to povestné šliapnutie do hovna. Najchorejším príkladom sú ich militantné intervencie do vedy a výskumu všade tam, kde sú v pokusoch použité zvieratá. Zdá sa, že aktivisti Slobody zvierat by (v prípade, že by boli schopní domyslieť svoje konanie do dôsledkov) uprednostnili pokusy na ľuďoch. Vo Washingtone sa 24. 6. 1996 uskutočnila trojtisícová demonštrácia proti utrpeniu zvierat, na ktorej zazneli aj heslá ako "Na výskum proti AIDS nie sú nutné pokusy na zvieratách". Dosť samovražedná logika v meste, kde v tom čase stúpol počet HIV nakazených vo veku 13 až 19 let o 500 percent!
Filip Kulisev zachytáva veľkolepé prírodné scenérie všetkých kontinentov, precízne technicky spracované, citlivo komponované s dokonalou hrou svetla a tieňa. Krajiny bizarných tvarov, skaly a horstvá, vrchy a doliny, púšte a moria, tropické pralesy i ľadovce. Šíravy pustých krajov ako aj detaily zo sveta zvierat. Antarktída, Aljaška, Polynézia, Havajské ostrovy, Markézy, Kanada, Austrália, Nový Zéland, Grónsko, Fidži, USA, Namíbia, Island, Bolívia, Chile, Argentína. To sú len niektoré krajiny, ktoré možno nájsť v jeho tvorbe.
Všetci poznáme zážitky z cesty naprieč Afrikou, ktorú Matúš Sirota absolvoval spolu s Henrichom Krejčom zverejnené v dokumentárnom seriáli „Slnko a tiene Afriky“, ktorý niekoľko týždňov vysielala televízia Markíza. Toto však nebolo prvé Matúšove dobrodružstvo. Predtým podnikol niekoľko zaujímavých výprav napr. do pralesov v Thajsku, strávil nejaký čas v Írsku, zúčastnil sa expedície na stolovú horu Chimanta Tepui vo Venezuele a tiež do delty rieky Orinoka, stopom prešiel Španielsko a Portugalsko.
Na onen chladný, jasný jarný deň v roku 1974 nikto z čínskeho Lin-tchungu nikdy nezabudne. Na miestach, kde ešte pred niekoľkými okamihmi traja mladí roľníci spoločne pracovali, po nich na zlomok sekundy zostal iba obláčik vyzrážaného dychu.