Výnimočnosť osobnosti Milana Rastislava Štefánika a jeho prvoradý význam v slovenských dejinách potvrdzujú aj prieskumy verejnej mienky, kde v ankete Najvýznamnejšia osobnosť slovenských dejín získal čestné prvé miesto. Všetci kompetentní, s ktorými sme ako členovia iniciatívy Za krajšiu metropolu Slovenska o generálovi M. R. Štefánikovi rozprávali, sa takisto vyjadrovali o jeho osobnosti s najvyššou úctou a obdivom k jeho zásluhám. Možno teda konštatovať, že ide o osobnosť nielen výnimočnú, ale aj národne zjednocujúcu, čo je v slovenskej spoločnosti postavenie viac ako exkluzívne. Takýmto osobnostiam sa všade v kultúrnom svete prejavuje prislúchajúca úcta. Čo to znamená v praxi?
Pamätníky osloboditeľov
národa bývajú umelecky stvárňované tak, aby vyjadrovali príslušnú osobnosť vo vrcholnej podobe jej dejinotvorného prínosu. Ak ide o generála – zásadne v slávnostnej generálskej rovnošate. Ak ide o mechanika - v montérkach... Generálovi osloboditeľovi sa zásadne budujú pamätníky umiestnené na najvýznamnejšom mieste metropoly národa – spravidla na samostatnom, po ňom pomenovanom námestí – alebo na Námestí republiky či Námestí slobody, o ktorú sa svojou činnosťou zaslúžil. V civilizovanom svete je absolútne neprijateľné, aby jeho socha bola umiestnená napríklad na okraji námestia pomenovanom po inom dejateľovi (napríklad Šafárikovom námestí) či pred budovou, s ktorou jeho činnosť nemá nič spoločné (napríklad novostavbou Slovenského národného divadla).
Vo svojej bohatej a mnohostrannej činnosti pomohol M. R. Štefánik slovenskému národu v jeho emancipačnom zápase najviac ako vojak generál. Navyše, podľa náčelníka Francúzskeho vojenského archívu pozemného vojska plukovníka Fréderica Gueltona, iba dvaja príslušníci francúzskej armády zaznamenali taký rýchly postup z vojaka na generála. Boli to generál Napoleon Bonaparte a generál Milan Rastislav Štefánik. Tieto fakty hovoria jasnou rečou, že jediný dôstojný a takejto výnimočnej osobnosti prislúchajúci pamätník je možné vytvoriť iba na samostatnom námestí.
Pretože ide o skutočne výnimočnú osobnosť, je prijateľné, aby slovenská metropola mala rovno dve sochy – pamätníky tohto velikána. Už odliatu, vyše sedemmetrovú sochu M. R. Štefánika - v dobovej cestovnej leteckej kombinéze - možno (ale bez pylónu s českým levom) so všetkou úctou umiestniť v areáli Letiska M. R. Štefánika v Bratislave. Rovnako vhodné a dôstojné by bolo umiestnenie tejto sochy v areáli pamätníka Štefánikovej mohyly na Bradle. Obidve tieto alternatívy sú pre jeho dobové stvárnenie v leteckej kombinéze nielen prijateľné, ale aj priliehavé.
Kozmopolitné trhovisko?
Skutočný pamätník, teda nielen socha generála M. R. Štefánika, vyjadrujúci jeho dejinotvornú výnimočnosť však treba - ako výraz našej vďaky, obdivu a úcty - vytvoriť vo forme nového monumentu, vyjadrujúceho súčasné slobodné postavenie slovenského národa, a teda aj nový pohľad na naše dejiny a ich osobnosti. Takto veľkoryso koncipovaný pamätník treba umiestniť na tom najčestnejšom mieste v hlavnom meste SR. Je ním nepochybne Námestie slobody, situované v blízkosti Úradu vlády SR, ako aj v blízkosti Prezidentského paláca. Plnil by tak zároveň aj úlohu pamätného miesta, kde zahraničné štátnické návštevy prejavujú svoju úctu kladením vencov za účasti predstaviteľov nášho štátu.
Žiaľ, v praxi sme svedkami nekoncepčného, urbanisticky aj esteticky chaotického umiestňovania budov aj sôch, ktoré - namiesto toho, aby povyšovali Bratislavu na metropolu – ponižujú naše hlavné mesto na úroveň miest v tzv. treťom svete. Akoby sa čoraz viac stávala bežným „kozmopolitným trhoviskom“. O nekoncepčnosti rozmiestňovania pamätníkov svedčí aj umiestnenie sochy veľkého svetového rozprávkara Hansa Christiana Andersena, ktorému pridelili miesto „podnájomníka“ za chrbtom najväčšieho slovenského básnika na Hviezdoslavovom námestí. Je to neúcta k Andersenovi rovnako ako k Hviezdoslavovi. Ak už nejakej osobnosti „pridelíme“ námestie, neznižujme jeho úroveň rôznymi „prílepkami, prídavkami či podnájomníkmi“. Bolo by nanajvýš vhodné vytvoriť samostatný park významných svetových osobností, ktoré sa zaslúžili o našu slobodnú prítomnosť či prispeli k nášmu rozvoju svojím kultúrnym vplyvom.
Nevyznáme sa vo vlastných dejinách
Na záver nezaškodí pripomenúť si kauzu okolo Slovenského národného divadla. Po rovnako nedôstojných otáľačkách, chabých pokusoch a hanebných postojoch najvyšších úradníkov nášho štátu k svätyni národnej kultúry to boli napokon občania nášho štátu, ktorí ako kultúrna verejnosť spoločnými silami zabránili ponižujúcemu odpredaju novostavby SND cudziemu vlastníkovi. Je smutné, že občanmi doslova vybojované nové SND dlho nemalo na svojom priečelí svoj názov a dodnes nemá ani repertoár zodpovedajúci jeho úlohe v slovenskej kultúre. Zdá sa, že aj dnes sa v kauze Štefánik podvoľujeme vôli či peniazom cudzích „developerov“ a nedbáme ani na význam osobnosti generála M. R. Štefánika, ani na určenie a úlohu SND, pred ktorým má byť jeho socha postavená, a nedbáme ani na názor osobností slovenskej kultúry a kultúrnej verejnosti, ktorá žiada prejaviť osobnosti M. R. Štefánika tú najvyššiu úctu. A to vraj „budujeme občiansku spoločnosť“!
Keď sa už nové SND neotváralo tým, čím sa otvárať malo – operou Svätopluk vyjadrujúcou symboliku potreby národnej jednoty – tak nech je pred týmto „korunovačným chrámom slovenskej kultúry“ zvečnený aspoň autor tejto opery – národný umelec Eugen Suchoň. Táto najväčšia hudobnodramatická osobnosť prinajmenšom európskeho významu si to určite zaslúži. Ak pred národné divadlo namiesto tvorcu slovenskej kultúry Eugena Suchoňa postavíme politika, generála M. R. Štefánika, neposlúžime tým nikomu. Dokážeme iba, že sa nevyznáme ani vo vlastných dejinách a, hoci sme stavali mnohé hlavné mestá sveta, nedokážeme zvládnuť úlohu staviteľov vlastnej metropoly.
A na úplný koniec: Nezdá sa nám všetkým, ktorým záleží na kultúrnom a reprezentačnom vzhľade Bratislavy, že je tu opäť naliehavý čas vyzývajúci občanov k razantnému zákroku v štýle Bratislava nahlas?
Viliam Hornáček
Zdroj: Mesačník EXTRAPLUS, www.extraplus.sk
