Obdobie Vianoc je prelomom. Je to prelom starého a nového, prerod v kruhu života, prerod v kolobehu. Staré umiera a mladé sa rodí. Práve zimný slnovrat je začiatkom, zrodením nového roka. Čas predvianočný je časom očisty od zlých síl. Tieto zlé sily nie sú žiadne príšery, sú to duchovné bytosti – sú to napríklad myšlienky.
Sú to myšlienky tvojho starého sveta, ktoré si rozpoznal ako škodlivé a chceš sa ich zbaviť pred vstupom do nového sveta. Tak sa od nich čistíš, plašíš ich radosťou, veselím, obradne ich vymetáš, vyháňaš. Plašíš myšlienky o núdzi a ťažkostiach. Plašíš obavy tým, že tancuješ, spievaš a hoduješ. Vianoce neboli vážnym sviatkom a pôstom. Boli veselím a hodovaním.
Udržiavame rôzne zvyky. Všetko sú to vlastne obrady a čary, často už vykonávané nevedomo. Často sú vykonávané už aj nesprávne, pretože ich pôvodný význam bol zastretý a prevrátený. Vieme kým. Tieto činnosti majú napomôcť očiste, majú napomôcť odvráteniu zlých síl. Škodlivé sily sú vlastne sily, ktoré ohrozujú rovnováhu kolobehu života. Keď vnímaš život ako vlnenie, tieto obrady plnia účel vyladenia tohto vlnenia. Tak ako ladíš gitaru. Vieš, že keď je zvuk pekný, keď je taký, ako bol po minulé roky – tak prežijeme, lebo sme doteraz prežili všetky minulé roky. Obrady majú dostať “zvuky”, ktoré boli ovplyvnené udalosťami z posledného roka, znova na žiadaný tón, vyladiť zdarný začiatok.
Koniec jesene a zimné obdobie celkovo je dobou rozjímania a vyciťovnia toho, čo príde. Príprava nás samých na prichádzajúce obdobie ročného kolobehu. Zvyky sú často aj vešteckej povahy – hádame, čo príde. Pripravujeme samých seba na to, čo vidíme, že prichodí. Snívame si nový svet. Toto môžeme robiť hocikedy. Začiatok zimy je ale pre to najvhodnejší čas, pretože všetky prírodné činnosti akoby sa schýlili ku koncu. Keď sme všetko ukončili, ľahko môžeme pretrhnúť niť a začať, nadviazať nanovo. Zahľadieť sa v tme a pokoji zimy do seba a budovať nový svet.
Starý človek môže ešte vládať až do jeho posledných dní – až do konca jesene jeho života. Tak aj slnovratom sa končí jeseň a začína zima. Dedo, Veľký Sečeň z rozprávky o Dvanástich mesiačikoch, umrel. Slnko a slnečný boh Svarog umiera a zároveň sa rodí. Novorodeniatko je prvé mesiace slabé, tak ako aj Slnko je slabé. Ohrozujú ho rôzne sily, ktoré ho môžu zmiasť, zviesť z cesty, ktorá je mu vlastná. Slabé Slnko oblak zatieni. Slnko moc neochránime, ale samých seba hej. Túto ochranu zabezpečujú napríklad masky, maškary. Rovnakým spôsobom ťa chráni napríklad aj prezývka na Internete. Keď ti niekto v diskusii nadáva ako „winterwolfovi“, tento útok sa ťa nedotkne tak, ako keby útočník vedel tvoje skutočné meno. Dieťa, rok, Slnko a mladý boh Svarog pomaly rastú, silnejú, dni sa predlžujú. S príchodom mladosti a koncom detstva prichádza jar. Prichádza čas plodnosti, rozpuku. Rozvinutia sa života. Ostaňme ale zatiaľ pri zime.
Niekto by povedal, že báje Slovanov sa nedochovali. Dochovali sa. Ale zamaskované, chránené. Prezlečené do hávu rozprávok. Pozrite sa sami do seba. A do vlastného dedičstva. Do duchovného dedičstva svojej rodiny, národa. Tie veci stále máme, neprišli sme o ne. Len sú skryté, prezlečené, aby prežili obdobie útlaku. Teraz máme slobodu. Je čas toto duchovné dedičstvo oprášiť a zložiť ho dohromady. Nájsť jeho skrytý význam. S otvorenou mysľou a srdcom. Pretože s uzavretou mysľou by sme vytvorili len starý svet v nových šatách. Nepustili by sme do seba nič nové a prevratné. Keď sme plní stavieb a ideológii, už nemáme v sebe miesto, nemáme sa kde hnúť. Takto sa z ťažkostí nevymotáme. Nestačí prezliecť kabát. Je potreba sa prerodiť. Nesmieme sa báť starý svet pustiť. Zbúrať jeho stavby, uvoľniť miesto novým. Inak budeme týmto stavbám robiť len nové priečelia a výsledok viac uškodí, ako pomôže. Len by sme klamali samých seba.
Často vídam rozprávanie o akýchsi zlých, démonických silách. O diabloch, obludách z podsvetia a podobne. O dvoch póloch: zlo a dobro. Táto dvojakosť nejestvuje. Nie je nám vlastná. Dvojakosť nás mätie a triešti. Vnáša do nás vnútorný rozpor. Jestvuje len dobro – ladnosť. Zlo – rozladenie je len nedostatok dobra, je to nerovnováha. Nie je to vec sama o sebe. Je to len nedostatok niečoho či len nerovnováha niečoho. Nesmieme to zlé odháňať a štítiť sa ho – tak sa nikdy neozdravíme. Nezačneš vynechávať rozladené struny gitary. Ty ju vyladíš. Keď vnímaš v sebe nejaké zlé sily – sú prejavom tvojej vnútornej nerovnováhy, nezladenia. Ak si sebecký, chýba ti štedrosť – uvedomenie si toho, že si súčasťou spoločenstva. Že si tvor spoločenský, ktorý môže byť zdravý len ako súčasť spoločenstva. A že zdravé a silné spoločenstvo prospeje aj tebe. Že štedrosť k blízkym spraví aj teba bohatého, pretože blízki ľudia prirodzene zdieľajú a násobia radosti. Prepájajú sa a tvoria viac, ako by každý z nich utvoril sám.
Nie je žiadne nebo a peklo. Sú to len dva svety, z ktorých bol jeden neprirodzene vyzdvihnutý a druhý umelo zatlačený. Čert chodiaci s koledníkmi či Mikulášom bol pôvodne boh. Tento boh nám prestal slúžiť a stal sa strašidelným a neznámym, až keď sme ho potlačili. Vytvorila sa tak nerovnováha výhodná pre úzku skupinu ľudí. Všetci ostatní strádame. Potlačené časti sú ale v nás. Sú našou prirodzenou súčasťou. Je chybou potláčať samého seba.
Zlé bytosti, pred ktorými sa chránime na Vianoce, sú len zosobnenia nerovnováhy. Obradnými úkonmi a čarovaním dokážeme svet vyvažovať a znovunastolovať rovnováhu. Čarovanie je vlastne spôsob ako pracovať s vlastnou mysľou, s vlastným podvedomím, v ktorom je veľká sila. Niekto hovorí, že využívame myseľ iba na 10 percent. Práve čary sú dávnym spôsobom, ako plne využiť naše možnosti a schopnosti. Toto je dôvod, prečo boli zakazované a potlačované. Je to dôvod, prečo boli naši predkovia za čarovanie upaľovaní a prečo bol pravý význam čarovných úkonov zastretý. Čary nás chránia pred zlom. Dávajú nám silu, pretože v rovnováhe je sila. Nepotlačíme žiadnu našu “zlú” časť – naopak – vyvážime všetky naše časti. Našu vnútornú Ženu, aj Dieťa, Muža a aj naše vnútorné Zvieratá. Vyvážime Srdce, Telo a Myseľ, Ducha a Dušu. Vyvážime živly v nás. Vyvážime bohov v nás. Vyladíme seba ako súčasť prírodných kolobehov. Vyvážime a opravíme myšlienkové bytosti, žijúce v našich mysliach v podobe obrazov sveta či v podobe božstiev. Zladíme vzťahy v duchovnom svete. S duchmi krajiny, s bytosťami, s ktorými zdieľame svet. S našimi predkami.
Bohovia sú myšlienkovými bytosťami, ktoré sa prekrývajú s duchovnými a obraznými hmotnými bytosťami. Všetko je spojité, nikde nie sú hranice. Svety duchovné, myšlienkové a hmotné medzi sebou plynulo prechádzajú. Hranice vytvára len naša myseľ. Naša myseľ potrebuje boha ako zosobnenie nejakej sily, aby ho vedela uchopiť. Boh je len odkaz, umelé ohraničenie časti siete života, časti duchovnej siete. Účel takéhoto odkazu môže rovnako dobre plniť prostý obraz Slnka či obraz Ženy matky, alebo Úrodnej Zeme. Naši predkovia mali už vytvorenú sústavu dopĺňajúcich sa obrazov božstiev a bytostí. Svarog, Veles, Mokoš, vodníci, zmoci a víly – toto všetko sú len odkazy – nie sú to bytosti samotné. Vieme použiť odkaz iný a rovnako dobre s nimi spolupracovať. Nemusíme sa na mená božstiev upínať a hľadať bohov aj tam kde nie sú: v silách, ktoré vôbec nemusia byť zosobnené, ako je koleda, či Čas. Svet máme stále pred sebou. A bude nám zrozumiteľnejší, ak preň použijeme odkazy, ktoré cítime z vnútra nás ako vhodné. Nie nejaké, ktoré sem vyčítali – tieto nám budú nezrozumiteľné a ľahko ich použijeme nesprávne.
Všetci máme v sebe vodítko. Spojenie na Vesmír, na duchovný svet. Cestou do hĺbky nášho Vedomia, Podvedomia, Srdca, postupujeme do šírky duchovného sveta. Dôverujme samým sebe. Nie nejakým knihám. V knihách môže byť múdrosť, ale aj veľa škodlivosti. Môžu nám veľmi pomôcť, ale nás aj veľmi zradiť, zviesť preč z našej cesty. Náš ukazovateľ je vnútri nás. Je ním náš vnútorný hlas, ktorý začneme počuť, keď sa skľudníme. Keď rozjímame. Práve toto zimné sviatočné obdobie je veľmi vhodné pre precítenie svojej cesty. Pre precítenie seba samého. Pre počúvanie hlasu Srdca. Srdce neobmedzuje. Nevytvára hranice – naopak – borí ich. Skutočný svet je bezhraničný, neobmedzený. Srdce a podvedomie je cestou k vedomiu, pretože umožňuje ponímať bezhranične. Nepomenovávať. Len cítiť. Vedieť. Myseľ je slabá v tom, že musí veci pomenovať, vymedziť, obmedziť, aby s nimi mohla narábať. Všetko vo Vesmíre je ale spojité, všetky javy prechádzajú medzi sebou plynulo. Nejestvujú hranice, medze. Myseľ teda zákonite nikdy nemôže prísť k pochopeniu Vesmíru. K pochopeniu Života. My ale sme schopní k tomuto pochopeniu prísť – nie ale mysľou samotnou. Vedomie tkvie v spojení a zladení našej Mysle s naším Podvedomím a naším Srdcom a Dušou.
Prvým krokom je práve dosahovanie spomínanej rovnováhy. Očistenie sa od zlých síl. To sa rovná vyvažovaniu sa, aby zlé sily neboli zlé. Súčasný stav väčšiny ľudí západnej spoločnosti je krajne nerovnovážny. A prejavuje sa to zničujúco. Ničíme samých seba nezdravým spôsobom života a ničíme všetko živé naokolo naším priemyslom. Zdalo by sa, že nás uchvátil nejaký démon, nejaká zlá sila. V skutočnosti v nás bol nezdravo vyzdvihnutý vnútorný Muž, Myseľ a Jastvo. Toto sa stalo na úkor obrazu Vnútornej ženy, Dieťaťa a Zvieraťa, na úkor Srdca, Duše a Spoločenstva. Aj živly máme v sebe vyrovnané naozaj málokto. Už sme zabudli, ako sa to robí. Zabudli sme nato, že sa o vyrovnanie vôbec máme snažiť. Ako nevyrovnaní sme slabí. Ako vyrovnaní sme silní. Predstav si tácku plnú pív vyváženú na dlani čašníka. Najľahšie ju unesie v ťažisku, v strede, kde ju nesie vyváženú. A najľahšie z tohto bodu v strede túto tácku aj vyvažuje. Najľahšie ovplyvňuje, ako sa má tácka nahnúť, keď sa pohne dopredu. Ako sa má nahnúť, keď sa on čašník zrazu chystá zastať. Tak, aby sa pivá nevyliali. Čím bližšie si stredu, tým menšie úsilie potrebuješ na vyváženie tácky. Tým akoby silnejší si. Ak by si tácku držal za okraj – tak ako to väčšina ľudí dnes robí – veľmi by ťa to vyčerpávalo. Výsledný dojem by bol, že si slabý. Rýchlo sa unavíš. Život ti ide ťažko a namáhavo. Spravíš toho veľmi málo. Pachtíš sa. Život však môže byť radostný a naplňujúci. Stačí sa začať vyvažovať. Nachádzať ťažisko. Nachádzať ladnosť medzi Mysľou, Srdcom, Telom, Duchom. Medzi našimi vnútornými a vonkajšími Bytosťami. Medzi živlami v nás.
Prajem všetkým príjemné sviatky strávené v kruhu blízkych bytostí.
Prajem čarovné sviatky plné pokoja, hĺbania a spájania.
Prajem vedomie a zladenie.
Chvála za starý svet, chvála za dary, za to, čo sa nám dostalo. Sláva svetu novému, práve sa rodiacemu.
Krkavec
Zdroj: http://krkavec.wordpress.com/
Súvisiace:
Očista dočista
http://www.miesta.net/ocista-docista
