Za súmračnými tajomstvami Tretej ríše na území Poľska a Čiech sa v nasledujúcom článku prenesieme do Kráľovca vo východnom Prusku (Königsberg, dnešný Kaliningrad), kde 6. apríla 1945 podnikol 3. bieloruský front po niekoľkých dňoch zničujúcej delostreleckej a bombardovacej prípravy posledný útok na mesto. Na 35.000 mužov, ktorí sa pripravili k obrane v pevnostnom systéme mesta, vybudovanom v druhej polovici minulého storočia zaútočilo delostrelectvo, štyri armády a 2.500 lietadiel. V záplave leteckým bômb a delostreleckých granátov padajúcich z oblohy sa mesto zmenilo na horiacu pochodeň.
Trezor v zámku Wildenhof
„Nemecké pozície boli rozdrvené, zákopy zasypané, strieľne zbúrané a celé roty zaživa pochované. Celý spojovací systém bol zničený, podobne aj muničné sklady. Mraky dymu zahalili tých, ktorí prežili. Ulice boli zatarasené troskami, zhorenými autami, mŕtvolami koní a ľudských bytostí“, spomína očitý svedok tragických udalostí.
Zvyšok obrancov, ktorý ostal nažive a dav zúfalých civilistov, mužov, žien a detí sa pokúsil uniknúť na západ, ale ich pokus sa skončil strašným masakrom po príkaze sovietskych veliteľov strieľať na utekajúci dav z tankov, guľometov a raketometov. 9. apríla 1945 podpísal generál Lasch protokol o kapitulácii, viac ako 30.000 vojakov wehrmachtu padlo do zajatia a ruská soldateska začala rabovať v horiacom meste, akoby sa utrhla z reťaze:
„Vojaci vyhadzovali z okien hudobné nástroje, kuchynský riad, obrazy a cínsky porcelán… Opití vojaci sa tackali po uliciach a len tak naverímboha strieľali. Pokúšali sa jazdiť na bicykloch a s rozbitými tvárami padali napoly v bezvedomí do priekopy. Plačúce ženy a dievčaťa boli odvliekané do domov, zatiaľ čo po uliciach behali stratené deti a hladali rodičov.“
Naše ďalšie hľadanie sa začína v okamihu, kedy po masakri nemeckých vojakov a dôstojníkov v starobylom zámku Wldenhof patriacemu veliteľovi motorizovanej divízie Windhund generálovi von Schwerinovi objavila skupina ruských prieskumníkov trezor v podzemí. Ten okrem tajných spisov a dokumentov rozmanitého charakteru obsahoval ešte pancierovú skrinku, ktorú ihneď zabavili dôstojníci NKVD.
Keď ju technici opatrne otvorili, vypadli z nej veľmi čudné veci: podivná kamenná tabuľka vyzdobená zvláštnymi znakmi, dva kusy nahusto popísaného pergamenu takmer úplne zničené vlhkosťou a ohňom a ich fotokópie, ktorých kvalita ďaleko prevyšovala čitateľnosť originálov.
Úplne na dne schránky sa nachádzal písomný rozkaz podpísaný Hitlerovým nástupcom veľkoadmirálom Karlom Dönitzom, vrchným veliteľom vojnového námorníctva z 1. mája 1945. Rozkaz, ktorý nariaďoval prevoz obsahu schránky do akejsi tajuplnej „Bobrej hrádze“ bol signovaný razítkom Geheime Reichsache a klauzulou - „Najprísnejšie strážené ríšske tajomstvo zvláštnej dôležitosti“. Podrobnejšia analýza predmetov nepriniesla žiadne podstatné odhalenia. Tabuľka, ako preukázala expertíza, bola vyrobená z obsidiánu a pokrytá zvláštnymi znakmi zoradenými do riadkov kolmých na jej dlhšiu stranu. V hornej časti bola rytina s trojuholníkmi umiestnenými základňami po obvode kružnice.
Tabuľka bola pravdepodobne kedysi rozbitá na dva fragmenty a potom opäť zlepená. Texty na oboch pergamenoch boli paralelné, jeden z nich - oveľa viac poškodený - bol napísaný v starej angličtine, ako sa dalo dedukovať z namáhavo rekonštruovaného začiatku „Thys relike ys a ryghte…“ a druhý v stredovekej latinčine:
„Ista reliquia est valde mysticum et myrificum opus, quod majores mei ex Armorica, scilitet Brittania Minore, secum convehebant, et quidam sanctus clericus semper patri meo in manu ferebat quod penitus illud destrueret, affirmans quod esset ab ipso Sathana conflatum prestigiosa et diabolica arte, quare pater meus cenfregit illud in duas partes, quas quidam ego Johannes de Vinceto salvas servavi et adaptavi sicut apparet die Lune proximo post festum beate Marie Virginis anni gratie MCCCCXLV.“
V preklade to znamená asi toto:
„Táto pamiatka je veľmi tajomné a obdivuhodné dielo, ktoré moji predkovia svojho času priniesli z Armoriky, to znamená z Malej Británie, a istý (svätý) kňaz môjmu otcovi pripomínal, aby ju úplne zničil, tvrdiac, že ju vytvoril sám Satan čarovným a diabolským spôsobom, na čo ju môj otec vzal a rozbil na dvoje, ale ja, John de Vincey, zachoval som časti neporušené a pripevnil ich k sebe, ako vidieť. V pondelok po sviatku panny Márie v roku spásy 1445.“
Hladá sa Hitlerov úkryt
Ruské velenie považovalo obsidiánovú tabuľku za jednu z ukradnutých pamiatok (presnejšie povedané: jednu z viac ako stotisíc umeleckých diel ulúpených nacistami na území okupovanom Ríšou) a preto ju prikázalo odovzdať komisii, zhromažďujúcej po porážke Nemecka rozkradnuté muzeálie. Rovnako tak členom komisie odovzdali opis Dönitzovho rozkazu, v ktorom tentoraz neveľmi dôvtipní dôstojníci NKVD videli iba ak doklad historickej hodnoty predmetu. Tým sa celá záležitosť na dlhé roky uzavrela. Nie však pre dr. Ludvíka Součka, známeho českého spisovateľa a publicistu (1926 – 1978), ktorý si vo svojej knihe „Prípad Jantárovej komnaty“ položil zásadnú a provokujúcu otázku: „Čo to vlastne bola oná tajomná Bobria hrádza (“Der biberdamm") a kam sa mala schránka s kamennou tabuľkou previezť?".
Součkova kniha vyšla v roku 1970 len v obmedzenom náklade a to zrejme preto, že ponúkla netradičné odpovede na túto otázku, ktorým predchádzal impozantný historický výskum. Pri ponore do minulosti sa dr. Součkovi dostal do rúk výtlačok nacistického „Sturmera“ zo 17. júna 1938, ktorý v plnom znení uverejnil Dönitzov prejav k absolventom námornej školy v Bremerhavene. V jeho reči sa objavili dve zaujímavé vety mimoriadneho významu: „Die deutsche Kriegsmarine ist stoltz. Sie baute fur ihren Fuhrer und Reichskanzler Adolf Hitler einen absolut uneinnehmbaren Versteck, wo er vor allen seinen Feinden scher sein wird“. („Nemecké vojnové námorníctvo môže byt právom hrdé. Vybudovalo pre vodcu a ríšskeho kancelára Adolfa Hitlera úplne nedobytnú skrýšu, kde bude bezpečný pred všetkými nepriateľmi.“)
Výňatky z kontraadmirálovej reči publikovali všetky nemecké denníky, včítané oficiálneho listu NSDAP „Volkischer Beobachter“, ale jeho slová o skrýši iba „Sturmer“. Týždeň nato dostalo periodikum nového šéfredaktora a po starom akoby sa zem prepadla…
Pokúsme si teraz predstaviť, akú skrýšu mohlo postaviť pre Hitlera vojnové námorníctvo? Bolo to azda niečo na spôsob pirátskeho brlohu Back Cup z románu Julesa Verna „vynález skazy“, úkryt, zhotovený podľa vzoru dobrodruha Ker Karrajeho v podmorskej jaskyni krátera vyhasnutej sopky? Alebo sa jednalo o niečo iného?
A kde sa vlastne mala táto skrýša nachádzať? Dr. Souček už na počiatku sedemdesiatych rokov ponúkol riešenie, ktoré na prvý pohľad vyzerá značné nepravdepodobne, ak navrhuje hľadať „Bobriu hrádzu“ na… východnom pobreží Grónska!
Polárna stanica v Krkonošiach
Prelúdiom k takémuto, pre mnohých možno bizarnému vysvetleniu boli podľa dr. Součka podivné udalosti na Zlatom návrší. Do našich vedomostí potom už len logicky zapadnú výpovede starousadlíkov o tom, ako sa na českej strane Krkonôš objavila v roku 1939 skupina nacistických expertov.
Ich vedúcemu - človeku s ťažko vysloviteľným menom - dr. Herdemertenovi sa tam tak zapáčilo, že zabral pre svoj tím vysokohorský chatový komplex „Jestřábí boudy“ a celé okolie uzavrelo vojsko pred vstupom cudzích osôb.
Podľa spomienok ľudí z okolia sa dr. Herdemerten na Zlatom návrší dlho nezdržal, pretože ho čoskoro vo funkcii vystriedal dr. Hans Knoespel. Ten mal vraj zvláštne záľuby v ornitológii, keďže miestni obyvatelia s údivom pozorovali, ako Nemci vláčia v klietkach do kopcov akýchsi vtákov, ktorí vyzerali ako biele sokoly, podobne tak aj mohutných dlhosrstých psov, ktorých vojaci zapriahali do saní a učili ich ťahať. V „jestřábích boudách“ sa ubytovali dôstojníci, radoví vojaci však aj v tých najsilnejších mrazoch a snehových búrkach prebývali v stanoch a niekedy spávali v spacích vakoch priamo na snehu.
Na jar 1940 vojaci odišli, ale s návratom zimných mesiacov sa opäť objavili so stanmi, psami a saňami. To isté sa opakovalo každý rok až do jari 1945. Vojna sa pomaly chýlila k záveru a po odchode nacistickej jednotky ostal na Zlatom návrší už iba akýsi Anton Pohoschaly, ktorý základňu odovzdal malej skupine československých vojakov, ktorí sem prenikli na ukoristenom obrnenom vozidle.
Ešte aj po niekoľkých desaťročiach po vojne sa na Zlatom návrší mohol človek stretnúť s pozostatkami podivnej nemeckej aktivity. Dr. Souček napríklad pri návšteve Krkonôš koncom šesťdesiatych rokov identifikoval v opotrebovanej kožušinovej čiapke jedného zo starousadlíkov súčasť nemeckej vojenskej výstroje. Aby to bolo ešte zaujímavejšie, pri prehliadke čiapky našiel vo vnútri zvyšky celuloidového štítku s drobným nápisom, z ktorého sa dali ešte vylúštiť slabiky PO-LA-RE VER-SUCHS-STA… Chýbalo ešte niekoľko písmen, nápis však vcelku mohol znieť „Polare Verschustation Goldhohe“, číže:
Polárna výskumná stanica Zlaté návršie!
Zdá sa, že sa tým veľa vysvetlilo, predovšetkým v súvislosti s úmrtím dr. Herdemertena, na ktorého si českí usadlíci predsa len matne spomínali. Ten totiž nebol až takou neznámou osobou medzi nacistickými expertmi. Už v roku 1938 z poverenia ríšskeho maršala Hermanna Goringa zorganizoval nemeckú expedíciu do západného Grónska. Tu potom Herdemerten študoval pri Umanaku rastliny, zvieratá a eskimácke obyvateľstvo, zhromažďoval prírodopisné zbierky a po návrate do Nemecka obdržal od ríšskeho maršala novú úlohu: zriadiť na území Ríše výcvikový tábor pre nasledujúce polárne výpravy. Tam mal za úlohu preskúmať možnosti a spôsobilosť adaptácie ľudí na drsné klimatické podmienky a možnosti aklimatizácie fauny a flóry. Dr. Herdemerten postupne zvážil možnosti, ktoré mu poskytovali pohoria rakúskych a bavorských Alp, ale po okupácii Československa mu do oka padlo práve Zlaté návršie v Krkonošiach.
Neskôr ho vo funkcii vystriedal dr. Knoespel, ktorý sa ako zoológ zúčastnil už výpravy do Umanaku. Takto sa teda nejako zrodila kolíska nemeckých pokusov o založenie meteorologických staníc v Grónsku, ktoré mali veliteľstvu Luftwaffe pravidelne hlásiť správy o poveternostnej situácii v severnom Atlantiku.
Prvý pokus predstavovala plavba kutra Sachsen, ktorý niekoľko mesiacov križoval medzi ľadovcami v Grónskom mori a trikrát denne vysielal meteorologické spravodajstvo. Po jeho úspešnej plavbe rozhodlo nemecké velenie o zriadení stanice na pevnine, čím poverila práve dr. Knoespela. Ten sa v rámci tajnej akcie „Knospe“ vylodil v roku 1941 spolu so štyrmi mužmi z paluby nemeckého U-bootu v malej zátoke Liliehoského fjordu na Špicbergoch asi 600 míľ od severného pólu. Aj tentoraz bola práca absolventov výcviku v Krkonošiach úspešná, keby ju nebola zavŕšila tragická smrť dr. Knoespela v júni 1944, kedy po jeho skupinu opäť priplával U-boot. Doktor zahynul nešťastnou náhodou pri odmínovaní terénu v okolí základne, ktoré sa prevádzalo, aby nezanechali stopy po svojej činnosti.
O vojnových operáciách v Antarktíde sa všeobecne toho veľa nevie s výnimkou menej známej vynikajúcej monografie britského autora Liversidgeho „The Third Front“ (Tretí front). Takýchto meteorologických skupín mali Nemci viac, jednu z nich zničili Američania práve v Grónsku.
Mohlo by sa zdať, že na tom to mieste sa história PVG, polare Versuchstation Goldhohe končí. Ostáva však zodpovedať jednu znepokojivú otázku, ktorá predlžia naše pátranie ad fontes:
O akej skrýši pre Hitlera to Donitz hovoril, a čo to všetko má - doparoma - spoločné s akýmsi latinským pergamenom, Krkonošami, Grónskom a nacistickým diskoplánom?
Nacisti na stope Vikingov
Vráťme sa pre začiatok k zneniu Dönitzovho rozkazu z 1.5.1945 objavenom v podzemnom trezore zámku Wildenhof v Kráľovci. Návod k rozlúšteniu tajomstva nepochybne predstavuje názov „Bobria hrádza“, ktorý sme už spomínali v súvislosti s úkrytom pre ríšskeho vodcu Adolfa Hitlera v kontraadmirálovom prejave v roku 1938. Pokiaľ sa názov aspoň trochu vzťahuje k obsahu, mohli by sme predpokladať, že išlo o akúsi skrýšu so vstupom na úrovni vodnej hladiny, zrejme na morskom pobreží, keďže ju vybudovalo vojnové námorníctvo.
Ďalšie kľúčové slovo predstavuje názov „Armorika“ z textu latinského pergamenu. Z analýzy zachovaných historických máp možno usúdiť, že ide o Grónsko, o ktorom sa v kontexte často hovorí ako o „Malej Británii“. Pomenovanie vychádza z tradície najväčšej postavy diecézy Godthab a Julianehab grónskej cirkvi Armora, ktorý pôsobil medzi pôvodným obyvateľstvom ako misionár. V rímskych archívoch sa v cirkevných listinách Grónsko často spomína ako Armorika.
Na dôvažok nájdeme tento termín v tajnej korešpondencii kráľovnej Alžbety s lordom z Essexu - išlo o popis zámeru dobytia Grónska po odchode väčšej časti islandských osadníkov, ktorí sa odtiaľ začali sťahovať už v roku 1410.
Grónska kolónia pretrvala po viac ako štyri storočia. Od roku 1261 odkedy sa Grónsko stalo predsunutou baštou Nórska sa nórske lode plavili každoročne s tovarom medzi oboma krajinami. Privážali pre ostrovanov mimoriadne dôležité obilie a vymieňali ho za medvedie a tulenie kožušiny a mrožie kly. V 14. storočí sa však škandinávsky obchod začal orientovať hlavne smerom na juh, spojenie so starou vlasťou bolo prerušené a na juhozápadné pobrežie občas zablúdili iba lovci veľrýb. Okrem toho kráľovná Margaréta priamo vydala zákaz plaviť sa do kolónií v Grónsku. Keď na začiatku 15. storočia prestali lode do Grónska úplne prichádzať, kolonisti začali odchádzať a tí čo zostali už len živorili. Kolónia ako celok zahynula následkom nejakej epidémie alebo pri útoku Eskimákov, ako i pre zhoršenie už aj tak dosť drsného podnebia.
Dátum všeobecnej emigrácie grónskych kolonistov sa navyše skvele zhoduje s termínom, kedy mohli priviezť kamennú tabuľku predkovia Johna de Vincey do Anglicka. John tabuľku zlepil v roku 1445, ale vlastnil ju (a rozbil) už jeho otec!
Nie je úplne jasné, prečo sa Angličania chystali vpadnúť na územie Grónska. Tvrdí sa, že na príprave tohto ťaženia malo podiel proroctvo slávneho alchymistu a mága dr. Johna Deeho (1527-1608), ktorý patril medzi najoslavovanejšie a najvýznamnejšie osobnosti alžbetínskej doby. Dee lordovi z Essexu prorokoval, že ak sa zmocní Armoriky - Grónska, získa ruku kráľovnej Alžbety a na dôvažok aj britský trón. Essex začal robiť starostlivé prípravy na námornú výpravu, zhromažďoval ľudí, zbrane i proviant, ale skôr ako stihli jeho koráby zdvihnúť kotvy, nechala ho kráľovná popraviť.
Ak sa teda Hitlerov nástupca Dönitz usiloval odsunúť do bezpečia „bobrej hrádze“ dokument obsahujúci miestopisné určenie Armorika - Grónsko, znamená to, že by sme mali toto miesto hľadať niekde v Grónsku.
Ak si k tomu pripočítame Herdemertenove a Knoespelove výskumy, záujem Hermanna Göringa a hlavného štábu Luftwaffe o Arktídu, ako i Dönitzovo prehlásenie o vybudovaní skrýše pre Adolfa Hitlera, všetko ukazuje, že tajomná „Bobria hrádza“ musela existovať v blízkosti oceánu, pravdepodobne na grónskom pobreží.
- pokračovanie -
Miloš Jesenský
Zdroj: jesensky.sk
