„Och, Solón, Solón, vy Gréci ste všetci deťmi, a nejestvuje nič také, ako starý Grék. … Ste všetci mladí myslením; nemáte žiadnu vieru, zakorenenú v starej tradícii a žiadne vedomosti starobylé vekom.“
Britský historik a románopisec H. G. Wells to vystihol najlepšie, keď raz uviedol:
„V menách a názvoch je mágia a najmocnejšie medzi týmito slovami mágie je Atlantída… je to, ako keby sa táto vízia stratenej kultúry dotýkala tej najskrytejšej myšlienky našej duše.”
Atlantída
Samozrejme, doteraz najvýznačnejším zo všetkých hlasov v zbore Atlantídy bol Platón (r. 427-347 pred Kristom), ktorý, opakujúc príbeh exkurzie jeho bratranca do Egypta, znovu predstavil impozantný príbeh Atlantídy kolektívnej ľudskej predstavivosti. Je otcom „Atlantológie“.
Podľa Manly P. Hall bol Platón, ktorého skutočné meno bolo Aristokles, vo veku 49 rokov zasvätený do mystérií v Egypte. Jeho príbeh o Atlantíde sa objavuje v diele Timaeus, v ktorom Kritias hovorí Sokratovi, ako Platónovmu predkovi Solónovi (r. 640 pred Kristom) pri návšteve Egypta raz povedal kňaz:
„Och, Solón, Solón, vy Gréci ste všetci deťmi, a nejestvuje nič také, ako starý Grék. … Ste všetci mladí myslením; nemáte žiadnu vieru, zakorenenú v starej tradícii a žiadne vedomosti starobylé vekom. … v našich chrámoch zachovávame od najskorších dôb písomný záznam akéhokoľvek veľkého alebo skvelého úspechu alebo pozoruhodnej udalosti, ktoré sa dostali k našim ušiam, či sa vyskytli vo vašej časti sveta, alebo tu alebo kdekoľvek inde; či u vás a u iných, písanie a iné nutnosti civilizácie, sa práve len vyvinuli, keď periodické pustošenie potopy klesá, a neušetrí nikoho, len negramotných a nevzdelaných, tak aby ste museli znovu začínať ako deti, v úplnej neznalosti toho, čo sa stalo v našej časti sveta alebo vo vašej v skorých dobách. Takže tieto genealógie vášho vlastného ľudu, ktoré práve vykresľujete, sú len o niečo viac ako príbehy pre deti. … Vek našich inštitúcií je v našich svätých záznamoch uvedený na osem tisíc rokov..."
Z „Prolegomenon pre Amenemopeho“
Platón, ktorý sa považuje sa jedného z najväčších učencov sveta, ponechal len malý priestor pochybnosti, že sa upísal z celého srdca historicite Atlantídy a opakovaným kataklizmám.
Deväť rokov predtým, ako bola zaznamenaná Platónova konverzácia (r. 400 pred Kristom), prebiehala vojna medzi starovekými pradávnymi Aténami a Atlantídou. V tom čase bola Atlantída (http://www.bibliotecapleyades.net/esp_atlantida.htm) ostrovom väčším ako Lýbia a Ázia spolu, ktorú zdolali zemetrasenia. Je to zdroj, hovorí Platón, nepreniknuteľného bahna, ktorý zamedzuje priechodu nad Heraklovými stĺpmi a cez Atlantik.
Platónov popis Atlantídy prišiel krátko potom, ako brali lekcie histórie zo Sumerských textov, ktoré obsahovali chýbajúcu prehistóriu ku Knihe Genesis. Tieto texty hovoria o masívnej kataklyzme, ktorá zničila pokročilú rasu. Hovoria, ako sumerskí bohovia Enki a Ninharsag zasiahli do evolúcie ľudstva a vytvorili pokročilú civilizáciu, ktorá bola zničená a ako pomáhali v dlhom pochode k obnoveniu civilizácie. Tieto bytosti boli tí Svietiaci z Edenu (http://www.bibliotecapleyades.net/vida_alien/alien_watchers.htm) a skorých biblických čias. V Platónovom príbehu o Atlantíde sa Enki stal Poseidonom, vládcom Atlantídy.
Počas viac ako tritisíc rokov ľudí magneticky priťahoval a oslňoval Platónov príbeh o Enkiho/Poseidonovej ostrovnej Ríši Atlantíde a buď ho zamietli ako obyčajnú legendu, alebo tento príbeh premenili na pravdivú skrytú históriu.
Mnohí cítia, že Atlantída je čisto bájkou alebo metaforou a že „voda“, ktorá ju zničila, je jednoducho symbolom pre novú múdrosť, ktorá nahradila starú.
Tí, ktorí zamietajú príbeh o Atlantíde, sú z Aristotelovej školy. Porovnal príbeh svojho učiteľa s Homérovým rozprávaním o stene, o ktorej sa hovorilo, že ju Gréci skonštruovali na ochranu mýtickej Tróje, ale ktorú zničil boží zásah. Aristoteles veril, že aj Homérov príbeh o Tróji, aj Platónov o Atlantíde, boli výmyslami rozprávačov príbehov, snažiacich sa o prikrášlenie riadkov svojich príbehov.
Aristoteles tvrdil, že Platón „ostrov potopil“, aby nikdy nemohol byť nájdený. S Homérovou Iliadou ako svojím sprievodcom sa Heinrich Schliemann vydal na hon za starovekou Trójou v roku 1870. Keď ju našiel, bol vdýchnutý nový život do viery, že Atlantída bola tiež skutočným miestom.
Aristotelov názor na Atlantídu vyvažoval Krantor (r. 300 pred Kristom), prvý editor Platónovho Timaeusa. Podľa neho bol Platónov príbeh bez nadsádzky a historicky presný. Podľa niektorých zdrojov dokonca poslal do Egypta výskumníkov, aby overili zdroje. Vraj egyptskí kňazi tvrdili, že záznamy nájdené ohľadom stále stojacich „stĺpov“, preverili príbeh o Atlantíde.
Egypt je istotne krajinou stĺpov. Pevné stĺpy Karnaku sú nezabudnuteľné. Tieto tri záhadné, staroveké piliere, ktoré nazývame pyramídami v Gíze, skutočne vzbudzujú úctu, stojace spolu v skupine na planine bohov. Predstavujú vysokú vedu a priemysel, ktoré boli schopné vytvoriť takmer nezničiteľnú stavbu. Sú tieto piliere zaznamenané?
Napriek skutočnosti, že v dvadsiatom storočí bolo napísaných takmer dvetisíc kníh o Atlantíde – v mnohých sa písalo o atlantskom pôvode Egyptskej, Sumerskej, Indo-Árijskej, domorodej juhoamerickej civilizácii – možno nebudeme niektorým nikdy môcť dokázať, že Atlantída existovala. Predsa, Atlantída nám pripomína všetko, čo už raz bolo ohľadom ľudskej rasy úžasné, a môže byť úžasné znovu. Je to stav mysle, ktorú vedú bohovia, spojenej ďalekosiahlymi predstavami a veľkou dávkou nádeje.
Tu je podstatný príbeh o Atlantíde, ako ho rozpovedal Platón...
- pokračovanie -
Všetky časti postupne nájdete na tejto adrese.
William Henry
Zdroj: http://www.bibliotecapleyades.net/stargate/stargate08.htm
Preklad: -PH-
Korektúry: Sokol
Súvisiace:
