Ponorili sme sa pod mohutne sa vzdúvajúcu hladinu – vlny sa takmer lámali a prelievali – a klesali temne modrou vodou do sveta podmorského ticha. Bol koniec marca 1997, nedávno sa k Zemi najtesnejšie priblížila Haleova-Boppova kométa a my sme sa práve ocitli na ostrove, ktorý leží presne jeden stupeň na sever od obratníka Raka a 19,5 stupňa na východ od monumentov Angkoru. Tým ostrovom je odľahlý ostrovček Yonagumi, ktorý sa pýši tým, že je „najzápadnejším cípom Japonska“.
Najskúsenejším potápačom na Yonaguni je Kihačiro Aratake, ktorého celoživotným plánom je preskúmať každý štvorcový centimeter yonaguniského pobrežia. V roku 1987 sa za týmto účelom potápal na juhovýchodnom brehu, neďaleko vetrom sužovaného mysu, nazývaného Arakawa Bana. Dúfal, ako nám povedal, že by v tých rozbúrených vodách mohol nájsť nové miesto, kde sa húfujú žraloky kladivohlavé. Miesto toho urobil objav, ktorý by podľa názoru niektorých vedcov mohol mať nesmierny a znepokojivý historický význam – objav, pri ktorom – ako spomína – mu úplne nezvyčajne „na oboch rukách vyrazila husia koža“.
To, čo Aratake našiel, bola stavba, očividne dielo ľudských rúk, vytesaná v zložitých tvaroch a obrazcoch do tvrdej skaly a so základňou spočívajúcou na dne oceána v hĺbke 27 metrov. Dlhá bola 200 metrov a pred očami sa mu pôvabne dvíhala v rade pyramídovitých stupňov k vrcholovej plošine sotva 5 metrov pod hladinou.
Čítali sme o tomto monumente v roku 1996, vo vedeckej správe, ktorú napísal profesor Masaaki Kimura, predný japonský geológ z Okinawskej univerzity (univerzity Rjúkjúskych ostrovov). Kimura monument podrobne preskúmal, za veľa rokov, kedy výskum prevádzal, sa nesčíselne krát potopil. Navzdory mieneniu mnohých vedeckých odporcov, neoblomne trvá na tom, že ide o dielo ľudských rúk.
To v nás roznietilo záujem a v marci 1997 sme sa na toto miesto prvý krát vydali...
Megality a plošiny
Keď sme sa ponorili pod vlny, nastal najprv zmätok, príval pocitov, reťazce stúpajúcich bublín. Potom sa, krôčik za krôčikom, všetko skľudnilo a my sme cítili, ako sa beztiažovo nesieme modravým priestorom, vznášame sa nad okrajom strmých útesov a podmorských rozsadlín, padáme do hlbín a temnoty.
Z morského dna, ktoré sa pod nami zvažovalo k juhu, trčali rozhádzané skaliská a koraly. Zdanlivo bez ladu a skladu. Potom sme zničohonič, v hĺbke 20 metrov dorazili k dvojici mohutných monolitických blokov – každý z nich vážil snáď 200 ton – stáli vedľa seba a týčili sa takmer až k hladine. Rovnako ako pieskovce v anglickom Stonehenge budili dojem, že boli vytesané a zoradené úmyselne.
Okolo megalitov ubiehal silný prúd a odnášal nás k východu, pozdĺž boku dokonale kolmej a dokonale rovnej skalnej steny. Celou silou sme zaberali plutvami a plávali po nej nahor, až sme sa nakoniec, v hĺbke 12 metrov, vyhupli cez jej okraj na rovnú plošinu. Tu bola voda kľudnejšia a tak sme sa mohli zachytiť puklín a koralov, aby sme sa rozhliadli a urobili inventúru.
Videli sme, ako sa do všetkých strán rozlieha povrch akejsi kamennej plošiny, ktorá bola, ako sa zdalo, otesaná ľudskou rukou, do objemných trojuholníkových a kosodĺžnikových tvarov so spletitými stupňami a terasami vedúcimi dolu k nižším poschodiam a hore k poschodiam vyšším. Pri južnom konci plošiny sme našli rovný kanál, široký približne trištvrte metra a pol metra hlboký, ktorý v dĺžke ôsmich metrov pretínal akýsi zvýšený podstavec. Uprostred monumentu sú v skale štyri terasy, všetky zvláštneho tvaru a všetky akoby viedli dovnútra k miestu trochu západne od smeru, kde sú do akéhosi nárožia zostavené štyri masívne stupňovité úseky. Plávali sme pozdĺž nich, na každom stupni sme sa pozastavili, preťali sme inú širokú terasu nižšie za nimi a potom sa prehupli cez hranu tej velikej stavby v mieste, kde posledná z terás prudko padala do otvorenej ryhy, ktorá sa kolmo prepadala až k morskému dnu v hĺbke 27 metrov.
Všimli sme si, že ryha je veľmi výrazne orientovaná východo-západným smerom, možno dokonca úplne presne od východu na západ, ak sa vezme do úvahy odchýlka magnetického kompasu od astronomických strán. Naproti tomu nám kompasy ukázali, že hlavné teleso stavby je umiestnené presne na severo-južnej ose. Keďže sme predpokladali, že stavba bola vybudovaná v čase, kedy bola hladina mora podstatne nižšie, uvedomili sme si, že stupňovitý výklenok, ktorým sme práve preplávali, by sa kedysi obracal priamo k juhu nad vody Tichého oceánu.
Štyri metre široké dno medzi jeho severnou a južnou stenou pri päte ryhy pokrývali trosky mohutných, očividne vytiahnutých blokov, ktoré sa sem zrejme zrútili zhora. Plávali sme nižšie a zistili, že jeden z tých kvádrov leží na vrchole plytkého točitého schodišťa, stúpajúceho z akejsi stredovej nádrže.
Profesor Kimura riskuje svoju značnú odbornú povesť a tvrdí, že to monument je. Domnieva sa, že by mohol byť v dômyselne vytvorenom geodetickom trojuholníku prepojený s dávnou svätyňou na vrchole najvyššej yonagunijskej hory, ležiacej severozápadným smerom a s ďalším bodom pri južnom pobreží, pod ktorým, ako usudzuje, sa pravdepodobne nájdu ďalšie zatopené rozvaliny. Svoje tvrdenie zakladá na uznávanom geologickom fakte, že pred viac ako 9000 rokmi bol doširoka rozptýlený reťazec okinawských ostrovov súčasťou úzkeho, ale súvislého polostrova spojeného s čínskou pevninou. Vinou stúpajúcej hladiny morí na sklonku poslednej doby ľadovej sa polostrov ocitol takmer úplne pod vodou a zostali z neho len roztrúsené pozostatky vyššie položených oblastí.
Jedným z takých pozostatkov je i Yonaguni, a pokiaľ je tamojšia podmorská stavba skutočne dielom ľudských rúk, ako Kimura tvrdí, potom bude nutné prepísať dejiny. Niekoľko odborníkov však o jeho názore pochybuje, pretože nie je známe, že by pred 9000 rokmi, kdekoľvek na svete, existovala civilizácia s dostatočnými technickými prostriedkami a spoločenskou organizáciou, aby taký zázrak mohla vytvoriť.
(krátené, pozn. red.)
Exkluzívne z knihy: ZRCADLO NEBES, Graham Hancock a Santha Faiia, Vydal Columbus, spol. s r. o. Praha 2003
Z češtiny preložil: Sokol
exkluzívne.miesta
VIDEO sekvencie lokality nájdete na tejto adrese
