Čo môžu mať spoločné drogy s UFO alebo USO? Môže vôbec existovať súvislosť medzi ilegálnym obchodom s narkotikami a Bermudským trojuholníkom? Na tieto otázky nemožno odpovedať bez toho, aby sme súčasne riešili rovnako zaujímavé dilemy – prečo drogy majú tak veľký odbyt v najvyspelejších krajinách sveta? Prečo Pablo Escobarr a jeho medellínsky kartel, kartel z Calí, narkomafie z Blízkeho, Stredného a Ďalekého východu či Afriky inkasujú závratné zisky z výroby a distribúcie „bielej smrti“?
Odpoveď je veľmi jednoduchá – ide o nerovnomerné rozloženie materiálnych statkov tohto sveta – o bohatstvo Severu a chudobu Juhu, ktoré sa stalo hybným motorom čierneho obchodu a zlatou bonanzou narkobarónov. Až po úspešnom atentáte kolumbijských špeciálnych služieb a spolupracujúcej FBI na šéfa jedného z najväčších drogových kartelov – dona Pabla Escobarra vyšlo najavo, že kartel z Medellínu bol takmer zlikvidovaný ešte silnejším a oveľa lepšie zakonšpirovaným kartelom z Calí, ktorého podiel na produkcii kokaínu vynášal (ešte za Escobarrovho života) takmer 85% celkovej produkcie tejto drogy! Zvyšných 15% bolo v Escobarrových rukách, ako aj iných menších producentov, ibaže Escobarr sa vyznačoval obzvlášť veľkou ukrutnosťou, ktorá ho tak smutne preslávila. Kartel z Calí si zaplatil obrovský počet „bielych golierov“ vďaka čomu si mohol dovoliť zaútočiť na zvyšný Escobarrov podiel. Don Pablo Escobarr mal za sebou celú armádu najlepšie vybavených ozbrojencov a oddanosť ľudí, ktorým dal živobytie, čo im nebol schopný garantovať kolumbijský štát. Kartel z Calí mal a naďalej má za sebou skupinu najlepších špecialistov a špičkové informačné technológie, vďaka ktorým sa môže voľne infiltrovať do komunikačných sietí CIA, FBI či DEA, ako aj do bankových elektronických systémov, kde môže prevádzať a prepierať obrovské množstvá špinavých peňazí v státisícoch legálnych investícií.
V januári 1994, tlačový hovorca Hlavného veliteľstva US Coast Guard uviedol takmer neuveriteľnú skutočnosť, že kartely z Medellínu a Calí pri prevoze drog z Južnej Ameriky do USA využívali miniponorky! A čo je najviac zaujímavé, išlo o diaľkovo riadené, bezposádkové plavidlá, čo umožnilo úplne vylúčiť ľudský faktor z takýchto riskantných akcií a prevádzať ich nadmieru úspešne...
Iba jedna krajina na svete vyrábala bojový prostriedok tohto druhu určený pre špeciálne operácie. Viktor Suvorov v knihe „Specnaz“ opisuje vybavenie jednotiek špeciálneho určenia sovietskej vojenskej rozviedky. Medzi iným píše aj o miniatúrnych ponorkách ako boli aparáty typu Zvuk – bezpilotné, rýchle midgety, ktoré mohli byť používané v podmorských diverzno-prieskumných akciách. K transportu tiež. A takisto aj narkotík...
Podobné rozprávanie si jeden z nás vypočul od amerických kolegov v Gdańsku počas návštevy hliadkovej lode USCGC „Gallatin“ a členov posádky protilietadlového krížnika USS „San Jacinto“ v júni 1993. Akcie US Coast Guard a US Navy v oblasti Mexického zálivu potvrdzujú informácie o veľkom technickom potenciáli oboch drogových kartelov. Príliš veľkých na gangsterov z džungle a selvy Latinskej Ameriky. Nie je ľahké odpovedať na otázku, odkiaľ eskobarovci a mafiáni z Calí disponujú takýmto technickým vybavením. Je verejným tajomstvom, že oba kartely boli podporované sovietskymi špeciálnymi službami KGB a GRU za účelom oslabenia USA a jeho spojencov, keďže už súdruh Stalin neraz učil svojich pobratimov z Kremľa, ako ťahať gaštany z pahreby cudzími rukami. „Špinavá práca“ v podobe výroby, pašovania a distribúcie drog tam pretrváváva od počiatku šesťdesiatych rokov 20. storočia – čiže od vytvorenia podmienok, ktoré umožnili existenciu komunistického režimu Fidela Castra, podriadeného Kremľu. Prítomnosť sovietskych vojenských a politických poradcov v oblasti Mexického zálivu a teda aj Bermudského trojuholníka dokonale vysvetľuje niektoré z tajomných udalosti, ktoré sa tam udiali. Miznutie jácht a malých plavidiel, športových a výletných lietadiel, objavovanie sa USO – teda neznámych podmorských objektov – to všetko môže mať racionálne vysvetlenie v aktivitách diverzných služieb ZSSR a „bratskej“ Kuby, ktorej DGI má rovnako zlú povesť v Amerike, ako KGB v Európe, pričom obe spojili svoje sily proti USA, Kanade a Mexiku. Posledne menovaná krajina v sedemdesiatych rokoch prežila takmer to isté, čo predtým Kuba. Dramatickým udalostiam predišlo iba vypovedanie celého sovietskeho diplomatického (čítaj špionážneho) personálu z Ciudad de Mexico. Iné krajiny, ako napríklad Chile, Guatemala, Peru alebo Nikaragua však nenašli toľko sily, aby sa vzopreli ofenzíve sovietskych a čínskych komunistov, následkom čoho tam došlo ku krvavým občianskym vojnám, prevratom, revoltám a atentátom, za ktorými stáli Moskva, Peking a Washington.
A tu sa dostávame k Havanskému procesu 8A, ktorý sa dostal aj do názvu tejto kapitoly. Označenie je pseudonym založený na hre španielskych slov „Ocho“ – osem a A, ktoré tvoria priezvisko jednej z najkontroverznejších osobností Kuby – generála Arnalda Ochoa Sanchéza. A kto to bol? Vysoký dôstojník, ktorý mal po návrate z Angoly, kde sa angažoval v „bratskej pomoci angolskému národu proti imperializmu“ mal byť po 10. júni 1989 menovaný ministrom obrany Kuby v Castrovej vláde, čo by mu umožnilo zastávať tretiu priečku rebríčka v hierarchii komunistického systému, hneď po bratoch Fidelovi a Raulovi Castrovi. Jeho zatknutie sa odohralo hneď po prílete z Angoly. Okrem generála boli uväznení aj Jorge Martinez Valdés, Antonia de la Guardia Fonta, Amado Padrón Trujillo, Rosa Maria Abreno-Gobin a kapitán Miguel Ruiz Poo. Všetko to boli účastníci rozsiahleho sprisahania, ktoré malo na Kube zvrhnúť „diktatúru proletariátu“ a vrátiť na ostrov kapitalizmus v americkej licencii. Oficiálne boli obvinení z kontaktov s Pablom Escobarrom a medellínskym kartelom.
Pokiaľ ste nikdy nevideli zábery z priebehu moskovských procesov z tridsiatych rokov, ktoré boli súčasťou Stalinových čistiek, pri sledovaní filmu Orlanda Jiméneza „8A“ dostanete jasnú predstavu o ich inscenácii. Svedkami obžaloby bol jeden zo šéf kontrarozviedky Directión General Informatión – generál Manuel Fernandez Crespo a agent kontrarozviedky DGI pod krycím menom „Rodolfo“. Prokurátor, generál Juan Escalona Reguera vo svojom správaní akoby kopíroval štýl svojho sovietskeho kolegu z čias stalinského teroru Andreja Vyšinského, nešetriac nadávkami a invektívami. Obžalovaní – im osudnom 13. júni 1989 – pôsobili pred súdnym tribunálom dojmom zdrvenia nad ohavnosťou svojich „zločinov“: bledé tváre, trasúce sa dlane a preskakujúci hlas ... Akosi zvláštne nám to pripomína aj proces s podpálením Reichstagu. Ktovie, či odpor obžalovaných v tomto „spravodlivom a transparentnom procese“ tiež nelámali psychotropnými látkami. Nacisti k tomuto účelu používali skopolamíny a ich deriváty, zatiaľčo ich sovietskym kolegom stačila v podobnom prípade len dobrá palica či vojenské bagandže...
O tom vypovedajú aj posledné slová generála Ochoa z 26. júna 1989: „Keď príde čas popravy, posledné myšlienky venujem Fidelovi a revolúcii, ktorú daroval tento krajine.“ Zachoval sa teda úplne rovnako, ako Bucharin, Zinovjev, Kamenev, Tuchačevskij, Urickij, Uborevič, Blücher a iní, obvinení v procesoch so „starými boľševikmi“ v tridsiatych a štyridsiatych rokoch. K tomu netreba nič dodať, ani sa tomu diviť, keďže ide o tú istú školu, vyšetrovacie metódy a súdna prax pôvodom z kazematov Ľubjanky. Vždy nám prišlo tragikomické, ako média od Chruščovových čias oplakávali osud „starých boľševikov“ , ktorých Stalin nechal jedného po druhom vodiť do popravčích pivníc NKVD po fingovaných monsterprocesoch. Ako oni trpeli za svoje idey, a tak ďalej a tak podobne. Pravda je však taká, že oni všetci boli spolkom straníckych hrdlorezov, ktorí nielen horlivo vykonávali zločiny proti ľudskosti na vlastných občanoch nepohodlných režimu, ale sami sa aktívne zúčastňovali v boji proti „nepriateľom ľudu“. A profitovali z neho v čase, kedy milióny ľudí umierali od hladu v prvom „štáte robotníkov a roľníkov“. Tak koho to máme vlastne ľutovať?
Vráťme sa však ku afére generála Ochoa, v ktorej ešte vystupovali tajomní a neznámi šéfovia. Z tohto pohľadu nemôžeme obísť priznania kapitána Miguela R. Pooa, ktorý každú chvíľu hovoril čosi o „tých, čo sú hore“, „nadriadených“ a tajomnom „šéfstve“, pričom tieto tvrdenia vyvolávali divné reakcie prokurátora. Generál Escalona vtedy jednoducho zmenil tému alebo zatváral ústa obžalovaného tým, že začal na neho zúrivo kričať a častovať ho tými najpotupnejšími nadávkami. A čo na to obhajoba? Obhajoba mlčala, hoci by sa v každom normálnom štáte chytila jeho priznania a žiadala na súde výpoveď tých neznámych svedkov. Ale ak sa obhajoba správala podivne, keďže sa musela stotožniť s aktom obžaloby, nepokúšala sa ho spochybniť ani v jednom bode. Obžalovaní boli totiž odsúdení ešte skôr, ako padol rozsudok. Podobne, ako sa to dialo v Moskve, Varšave, Budapešti či Prahe.
A tak teda, koho kryl Castro? Bol azda tajomným šéfom samotný El Commendante? Vo svetle toho, čo sme napísali, je možné aj to, ale zdá sa nám, že oným El Compañero No. Uno bol niekto, kto sedel v kancelárii tisícky kilometrov východne od Kuby. Práve v Moskve sa zbiehali všetky nitky sprisahania, pričom sa generál Ochoa stal obetným baránkom pre činnosť sovietskych tajných služieb pašujúcich drogy do USA. Pýtate sa, či je to možné? Zrejme áno, ak bola možné aj aféra Irán – Contras a podpora pre Usáma bin Ládina. Jednoducho už ďalej nebolo možné udržať v tajnosti sovietsky podiel na výrobe a distribúcii drog v Amerike a niekto musel tohto Čierneho Petra vytiahnuť – v tomto prípade generál Ochoa, víťazný veliteľ z Angoly, Salvadoru a Nikaraguy. Je až neuveriteľné, do akej miery osud kubánskeho generála pripomína koniec maršala Tuchačevského. Ochoa prerástol Castra a musel za to zaplatiť hlavou. Stal sa totiž nesmierne populárnym, veď nie náhodou sa na múroch Havany objavovali nápisy „8A“. Nakoniec ho teda zabila vlastná sláva a nie obchod s narkotikami. Castro vyriešil dva problémy súčasne: zbavil sa konkurenta v mocenskom rebríčku a očistil Kubu (rovnako aj ZSSR) od obvinení z pašovania a distribúcie drog do USA a Kanady. Komunisti na Kube a v ZSSR tento proces veľmi potrebovali – vo východnej Európe sa totiž približovala „jeseň národov“, dovtedy pevnou rukou ovládané sovietske impérium sa postupne rozpadalo a unikalo z dosahu Kremľa i KGB. V tomto kontexte bol vlastne proces v tisícky kilometrov vzdialenej Havane vlastne varovným signálom.
Je to azda aj koniec tajomstva Bermudského trojuholníka? El Compañero chránil svojich priateľov. Sovietski súdruhovia pobývali na Kube už od roku 1961, čiže od útoku na kasárne Moncanda a zvrhnutia proamerického režimu diktátora Fulgencia Battistu y Zaldivara. Sovietsky premiér Nikita Sergejevič Chruščov nie nadarmo nazýval Kubu svojou nepotopiteľnou lietadlovou loďou a v októbri 1962 sa ju snažil zmeniť na nepotopiteľné raketové plavidlo. Ako strategicky je dôležitá Kuba, vedia dokonale experti a analytici zo CIA, ONR, NSA a iných amerických špeciálnych služieb.
Nie je nezaujímavé v tejto chvíli poznamenať, že dvojica „kubánskych spojok“ kartelu Calí zadržaná v USA a odsúdená pred tribunálom v Miami Beach sa priznala ku kontaktom s Raoulom Castrom, ktorý im pomáhal finančne i materiálne pri prevoze jednej tony kokaínu do USA. Boli to azda títo „Neznámi šéfovia“, o ktorých chcel počas svojho procesu hovoriť kapitán Poo?
Ostáva ešte zásadná otázka: aké satelity využívali členovia drogových kartelov, keď načúvali rádiovej komunikácii CIA, FBI, DEA a iných služieb? Americké? To nie je možné – nedokážeme si ani predstaviť, že by boli najlepšie strážené a zakódované satelitné komunikácie sprístupnené niekomu inému, a už vôbec nie krajinám, ktorých ekonomika je založená na obchode s narkotikami. To by pripadalo do úvahy iba v prípade Kuby disponujúcej ruskou technickou infraštruktúrou pre satelitné odpočúvanie. Je možné, že sa podobné zariadenia nájdu aj v Nikarague, kde sa do vlády opäť dostali sandinisti a vo Venezuele promoskovského prezidenta Huga Cháveza, ktorý prijal aj návštevu flotily ruských vojenských plavidiel. A preto bolo treba raz a navždy uzavrieť ústa generála Ochoa, keďže ešte aj spoza mreží mohol prezradiť to, čo sa nemalo dostať do uší verejnosti.
A čo by mohlo byť cieľom takejto diverznej činnosti? Nuž, to čo vždy – víťazstvo v tretej svetovej vojne, na ktorú sa v Kremli chystali už od skončenia tej druhej. Už niekoľkokrát v histórii hrozilo jej vypuknutie naozaj reálne – naposledy v lete 1984. V takom prípade bol každý nápad dobrý, dokonca aj natoľko odtrhnutý od reality ako je legenda Bermudského trojuholníka či Trojuholníka svätého Juraja. Nezabúdajme totiž, že neexistuje lepšia prikrývka pre tajomstvo, ako ešte väčšie tajomstvo – a tou najväčšou je prítomnosť nepozemských bytostí na našej planéte...
Odkiaľ teda drogové kartely vlastnia ponorky pre transport kontrabandu do Ameriky? Samozrejme, od Kuby a od sovietskych poradcov z Ľubjanky. Existencia s činnosť kartelov bola vlastne diverznou operáciou proti USA. Väšina USO pozorovaných americkou pobrežnou strážou niesla teda značku сделано в CCCP! Na akciách proti neznámym podmorských objektom v oblasti Mexického zálivu, Karibského mora a Bermudského trojuholníka sa zúčastňovali protiponorkové jednotky podporované zo vzduchu a vody – dokopy okolo sto jednotiek – a všetko bolo koordinované z paluby dvoch lietadiel E3A Sentry AVACS. Pritom nie všetky podmorské plavidlá pašerákov musia pochádzať z dokov bývalého červeného impéria, keďže členovia narkomafie dokazujú svoje technické zručnosti dokonca aj podľa návodu „Urob si sám“. Koncom októbra 2009 tak napríklad guatemalskí a americkí vojaci zadržali „podomácky“ vyrobenú ponorku s veľkým nákladom kokaínu, ktorý by mal v Spojených štátoch amerických hodnotu 200 miliónov amerických dolárov (133 miliónov eur). Ponorka, na ktorej palube sa nachádzalo 10 ton kokaínu, zastavila pobrežná stráž v Tichom oceáne asi 280 kilometrov od guatemalských brehov. Na jej palube zatkla jedného Mexičana a štyroch Kolumbijčanov. Guatemala sa totiž stala čoraz významnejším tranzitným uzlom pre pašovanie drog mexickými kartelmi smerom na sever. Narkomafie sa stále vo väčšej miere presúvajú bližšie ku guatemalským hraniciam v snahe zaistiť bezpečné zásobovacie trasy po policajnej akcii, ktorú proti nim začal mexický prezident Felipe Calderón. Ten od decembra 2006, keď nastúpil do úradu, vyslal do boja proti drogovým gangom viac ako 45 tisíc vojakov. Protidrogové hliadky vo vodách obmývajúcich Strednú Ameriku už objavili najmenej dve ďalšie plavidlá podobné ponorkám. Pašeráci používajú takéto ponorky - väčšinou vyrobené z ocele a laminátu - pomerne často, nakoľko zaznamenať ich bežným radarom je veľmi ťažké a plavidlo v hodnote asi milión dolárov (666 tisíc eur) pašeráci po použití často potopia.
Aby si naši čitatelia urobili predstavu, čo sa skutočne môže diať na hranici teritória USA a medzinárodných vôd Mexického zálivu, môžeme ilustrovať napríklad scenárom jedného dielu populárneho seriálu J.A.G., ktorého hrdinovia sa zaplietli do machinácií drogových kartelov využívajúcim jednu z opustených leteckých základní v Texase ako výrobňu kokaínu. Základné suroviny boli dovážané lietadlom maskovaným ako UFO, finálny produkt bol distribuovaný čiernymi helikoptérami bez označenia. Samozrejme, že kapitán amerického námorníctva Harmon Raab stelesnený Davidom Jamesom Elliottom a jeho pôvabná asistentka Sarah MacKenzieová (skvelá Catherine Bellová) vypátrajú producentov „bielej smrti“ , pričom týmto spôsobom odhalia ešte jednu legendu o UFO. Nie je to až také nepravdepodobné, ako to na prvý pohľad vyzerá a môže to skutočne predstavovať kľúč k objavovaniu sa UFO a neidentifikovaných, čiernych helikoptér nad južnými štátmi USA.
Prieskum vôd Atlantiku pri Floride dokázal, že v tejto oblasti bolo potopených spolu 130 lietadiel typu TBM Grumman Avenger, ktoré slúžili ako strelecké terče či vzdušné ciele, prípadne boli jednoducho vhodené do oceánu ako šrot, ako o tom píše napríklad Dermott Purgave v UFO magazine č.1-2 (1996).
A ako je to na Baltiku? Situácia je tu podobná, ako v oblasti Bermudského trojuholníka. Z územia bývalého Sovietskeho zväzu sú do západných krajín prevážané obrovské množstvá drog, hlavne z Afganistanu, Pakistanu a Iránu, ktorých oblasti vytvárajú tzv. „zlatý polmesiac“, vrátane morskej cesty z Kaliningradu do Dánska a Švédska. Nezodpovednosť a krátkozrakosť liberálnych politikov viedla po roku 1989 k otvoreniu našich hraníc pre pašovanie narkotík, zbraní, výbušných a rádioaktívnych materiálov. Otvorenie hraníc stimuluje síce medzinárodný obchod, ale v prípade Poľska a bývalého Československa nám to uškodilo, keďže sa malý drogový pramienok zmenil na gigantickú Amazonku a malé skupinky vekslákov na narkomafie. Blažený pokoj šéfov poľského ministerstva vnútra – ktorí občanov neustále presviedčali, že mafia v Poľsku nebola a nie je – bol nakoniec ukončený v júni 1998, kedy rukou plateného vraha vyhasol život generála Mareka Papala. Až potom prišlo prebudenie a mafia útŕžila niekoľko vážnych rán, aj keď vojna s ňou pripomína zápas s hydrou – odťatie jednej hlavy spôsobuje vznik troch nových. Likvidácia miestnych mafiánskych skupín spôsobuje vznik hlbšie zakonšpirovaných skupín organizovaného zločinu, možno aj – kto vie? - zviazaných so svetovou teroristickou sieťou Usáma bin Ládina. To, čo sa stalo v new Yorku sa celkom pokojne môže prihodiť vo Varšave, Bratislave či Prahe.
Našťastie, nie všetky USO pohybujúce sa pod hladinou svetových mori patria do typu сделано в CCCP. Sú aj skutočné neznáme podmorské objekty, ktoré nemožno uloviť do siete alebo potopiť pomocou lodí, helikoptér či lietadiel protiponorkového boja. Pritom sme však presvedčení, že fenomén UFO a USO bol už mnohokrát zneužitý v službách politiky a boli nám dokonca kamuflované prípravy na tretiu svetovú vojnu.
Vráťme sa na Baltik. Je zvláštne, ak tu nebola naplánovaná strategická obrana, ale musíme si uvedomiť, že v sovietskom ponímaní spočíva v hĺbkovej ofenzívnej operácii, čiže v precízne naplánovanom a na minúty presnom útoku na nič netušiaceho nepriateľa.
Miloš Jesenský, Robert K. Leśniakiewicz
ÚRYVOK Z PRIPRAVOVANEJ KNIHY MILOŠA JESENSKÉHO A ROBERTA LEŚNIAKIEWICZA: „BERMUDSKÝ TROJUHOLNÍK, UFO, USO A NARKOTIKOVÍ BARÓNI“
Všetky časti postupne nájdete na tejto adrese.
