Vysoko v horách, v juhoamerických Andách pred viac ako tisíc rokmi žili príslušníci indiánskeho kmeňa Inkov. V čase svojho najväčšieho územného rozvoja, (r. 1493–1525), zaberala Inkská ríša západnú časť Južnej Ameriky od Ekvádoru až po južný okraj púšte Atacama. K legendárnym a posvätným miestam Inkskej ríše patrilo aj jazero Titicaca, ktorého názov v jazyku aymarských Indiánov znamená “cínové pole”. Keď stojíte na brehu jazera Titicaca a pozriete sa na tú sivastú farbu vôd jazera, poviete si: “ten indiánsky názov jazera to naozaj dokonale vystihuje, šedé, cínové…”.
Jazero Titicaca leží na hraniciach Peru a Bolívie, v nadmorskej výške cez 3800 metrov, v objatí Ánd, ktoré dosahujú výšku 5500–6000 metrov. Rozloha jazera je 8100 km², čo znamená, že je to najväčšie jazero v Južnej Amerike. Jeho dĺžka je až 200 km. Jazero je rozdelené poloostrovom Copacabana na dve časti. Severná časť je rozľahlejšia, má cez sedem tisíc km² a je tiež aj hlbšia, má hĺbku cca 304 m a nazýva sa Titicaca. Južnejšia časť je podstatne menšia, má rozlohu iba okolo 1280 km² a nazýva sa Uinamarco. Je to jazero, ktoré je najvyššie položeným jazerom na svete. Od mesta CUZCO je vzdialené necelých 400 kilometrov.
Jazero Titicaca leží v bezodtokovej panve, ktorá nemá spojenie s morom. Okolo 60 % príjmu vody pochádza priamo zo zrážok, zvyšok vody privádzajú do jazera rieky a potoky, ktoré stekajú z horských chrbtov Ánd. Vo vlhkom letnom období, kedy spadne najviac zrážok, (až 90% celoročného objemu), stúpne hladina jazera až skoro o 1,5 metra. Keď je leto veľmi daždivé, stúpne výška vody ešte viac. Z jazera Titicaca vyteká rieka Desagnadero, ktorá ústi asi po 400 km do jazera Poopó. Jazero Titicaca leží uprostred pomerne suchého a drsného prostredia a už od dávnych čias lákalo ľudí, aby sa usadili na jeho brehoch. Preto dnes na brehoch jazera je možné nájsť stopy dávnejších civilizácií. Najvýraznejšie sa do histórie osídlenia okolo jazera zapísal národ Inkov. Stopy tejto civilizácie sa nachádzajú aj na dne jazera, kde sú pred zrakmi ľudstva skryté zvyšky veľkých sídiel, vybudovaných na ploche väčšej ako jeden kilometer.
Dnes patrí okolie jazera Titicaca k najhustejšie osídleným územiam Peru a Bolívie, pretože aj napriek značnej nadmorskej výške v ktorej leží, možno pri jeho brehoch pestovať rôzne poľnohospodárske plodiny. Indiáni si vždy vážili pôdu a bojujú o každý kúsok zeme aj dnes. Vlastníctvo pôdy je u Indiánov veľmi dôležité, pretože podľa miestnych tradícií môže zastávať verejnú funkciu a mať vážnosť v obci len ten, kto vlastní pozemok. Väčšina polí leží priamo pri brehoch jazera. Práce na poli začínajú ihneď po skončení obdobia dažďov, (február, marec), keď je pôda dostatočne vlhká a ľahko sa obrába. Druhý krát sa pri jazere seje v auguste. Obdobie medzi zberom úrody ľudia využívajú na lov rýb, opravujú si svoje domy, vyrábajú nové náradie… Domorodci, žijúci pri jazere využívajú na rôzne účely aj trstinu, ktorá pokrýva plytké časti jazera. Totora, sa volá trstina, ktorú používajú domáci na stavbu člnov a lodí.
Jazero Titicaca pretínajú významné vodné cesty, ktoré spájajú Bolíviu a Peru a prostredníctvom ďalšej komunikačnej siete aj s prístavmi, na pobreží Pacifiku. Pravidelná lodná doprava na jazere funguje už od roku 1871, kedy na jazero dopravili dva veľké parníky, Yavari a Yapura. Dopravenie parníkov na jazero nebolo jednoduchou záležitosťou, lebo dopraviť taký kolos do výšky cez 3800 bol riadny kumšt. Ale domáci si poradili, parníky hore k jazeru dopravili po častiach, na chrbtoch mulíc a indiánskych nosičov. Po vynesení všetkých častí sa robila celková montáž, jednoduché však? V dnešnej dobe patrí k hlavným linkám spojenie peruánskeho mesta Puno s bolívijskými prístavmi Copacabana a Guaqui.
Cestou k jazeru sa dajú vidieť aj kondory a dlhokrké lamy. Kondor veľký je jeden z najväčších lietajúcich vtákov, ktorý pri rozpätých krídlach dosahuje viac než tri metre a vyletí do výšky až sedemtisíc metrov. Okrem kondora veľkého tu žije aj kondor kráľovský, ktorý je o niečo menší ako kondor veľký. Indiáni vždy považovali kondora za vtáka boha Slnka. Kondor je symbolom slobody Indiánov. Indiáni totiž verili, že počas letu kondor pozoruje život ľudí a podáva správu Slnku. Táto povera prežíva v andských dedinách dodnes a raz do roka v Ekvádore, Peru, či Bolívii oslavujú sviatok kondora. Je to niečo podobné ako naše hody. V deň osláv, krátko predtým chyteného vtáka slávnostne vypustia na slobodu. A ľudia si tu aj dnes ešte údajne šepkajú: “Povedz kondor o nás Slnku…”. Možno aj vďaka svojej veľkosti a mohutnosti je tento vták symbolom Južnej Ameriky.
Lamy, ktoré tu žijú predstavujú štyri druhy: lama, alpaka, guanako a vikuňa. Príbuzenstvo všetkých je zrejmé. Majú dlhý krk a nohy, sú prežúvavce a párnokopytníky a ako jediné cicavce majú oválne krvinky. Hmotnosť mláďat je od troch do piatich kíl a už ako trojhodinové mláďatá dokážu behať rýchlejšie ako človek. V dospelom veku dosahujú údajne rýchlosť až 50 km/hod. Zhruba do jedného roku veku sa zvieratá netúlajú samé, avšak po roku sa už začínajú osamostatňovať. Tieto zvieratá žijú v čriedach. Lamu a alpaku chovali už Inkovia ako domáce zviera, guanako a vikuňa sú však divoké zvery. Lamu krotkú používali Inkovia aj na prepravu tovaru. Karavány pozostávali až z 25 tisíc lám. Jedno zviera unesie náklad 35-50 kg a cez deň prejde okolo 20 km. Z rúna vikune je aj dnes najdrahšia a najjemnejšia vlna na svete. Kedysi mohli nosiť odevy z jej srsti iba členovia kráľovskej rodiny, pretože to bolo znakom najväčšieho prepychu. Odevy tkali iba vyvolené “panny Slnka”.
Vlákno z vikunej srsti je oveľa jemnejšie ako z kašmírskej kozy. Indiáni z vlákna robili veľmi jemné tkaniny, dnes také nie je možné zhotoviť údajne ani podľa najmodernejšej techniky. Zamatové vrstvy sa skladajú z vláskov o priemere jednej tisíciny cólu, (2,54 cm) a ľudský vlas v porovnaní s ním je doslova hrubé lano. Vikuňa žije 12-15 rokov a za ten čas môže poskytnúť najviac 1,5 kg vlny. Mnohé z legiend hovoria, že inkskí kňazi vedeli veštiť z pľúc lamy, podobne ako Rimania z vnútorností sliepok. Inkovia zakázali zabíjať lamy a porušenie zákona sa trestalo v ríši smrťou. Iba každý štvrtý rok organizovali veľké hony, kde zabili len staré a poranené zvieratá, ostatné opäť pustili na slobodu. Po dobytí inkskej ríše začali však Španieli na vikune doslova poľovačku. Pôvodne v tejto oblasti žilo na milión kusov týchto zvierat, avšak v druhej polovici 20-teho storočia klesol ich počet na žalostných osem tisícok. Lama – vikuňa sa dostala na listinu vzácnych a ohrozených zvierat. Svetoznámou sa stala v roku 1958, kedy v USA prepukol známy úplatkársky a politický škandál Shermana Adamsa, blízkeho spolupracovníka vtedajšieho prezidenta, Eisenhowera. Adams totiž medzi úplatkami dostal aj kožuch z vikune a práve tento kožuch sa stal v tom čase symbolom korupcie. Vzhľadom na túto aféru bol dočasne zakázaný aj export vikúň do zahraničných zoologických záhrad. V Peru v sedemdesiatych rokoch, vzhľadom na veľký úbytok lám – vikúň založili viaceré rezervácie, kde žijú aj teraz. Podľa “posledného sčítania” sa ich stav podstatne zlepšil, údajne je ich už okolo 25 tisíc.
Niekdajšie posvätné jazero Inkov láka turistov z celého sveta, preto ak budete v Južnej Amerike, zájdite aj k jazeru Titicaca, zaručene tu nájdete ešte niečo nové, o čom nehovorí ani tento článok.
Zdroj: Earth.tym.sk
