Už na prvý pohľad sa líšia od iných slovenských pohorí. Sú najmenšími veľhorami na svete, no zároveň najvyšším a najsevernejším pohorím v celom 1 400-kilometrovom oblúku Karpát. Vysoké Tatry. Za svoju rozmanitosť a krásu, ale aj ostrý, skalnatý a členitý tvar vďačia činnosti ľadovcov, ktoré ich formovali pred mnohými tisícročiami.
Jedno z najmalebnejších a najcennejších území v strednej Európe bolo v roku 1949 vyhlásené za Tatranský národný park. Slovenské veľhory sú na západnom konci ohraničené Ľaliovým sedlom, kde susedia so Západnými Tatrami, z východu tvoria hranicu Kopské sedlo a Belianske Tatry. Vyznačujú sa vzácnou a pestrou vysokohorskou flórou, sú domovom pre jedinečné živočíchy - kamzíky a svište.
Tvorivá činnosť ľadu
Súčasná podoba Vysokých Tatier sa začala črtať v období mladších treťohôr pred 15 až 20 miliónmi rokov. Spočiatku boli pravdepodobne iba nízkym stredohorím bez bralnatých hrebeňov a hlbokých dolín, až posledné dva milióny rokov im dali súčasnú príťažlivú tvár. Postarali sa o ňu najmä tektonické pohyby a erózna sila ľadovcov. Predpokladá sa, že Vysoké Tatry boli v štvrtohorách zaľadnené najmenej trikrát. V poslednom zaľadnení, keď sa obrovský škandinávsky pevninský ľadovec priblížil k veľhorám na vzdialenosť asi 50 kilometrov, snežná čiara v oblasti strednej Európy klesla pod úroveň 1 700 metrov nad morom a množstvo tatranských dolín pokryli ľadovce. Najväčší, s celkovou plochou viac ako 3 300 hektárov, zaplnil Bielovodskú dolinu na severnej strane Tatier, na južnom úbočí bolo najviac ľadu v Kôprovej doline (12,5 kilometra) a Mengusovskej doline (10,7 kilometra). V dôsledku otepľovania sa ľad z dolín postupne vytratil, no zanechal po sebe rozmanité stopy v podobe štítov, ľadovcových plies, kotlov, dolín, morén a iných útvarov.
Najznámejší vysokotatranský nunatak - Strelecká veža vo Veľkej Studenej doline
Pyšné štíty
Dnešná podoba Tatier vznikla zdvihom žulového masívu, pričom na výslednom tvare ich štítov sa podpísala najmä voda, či už v tekutom alebo zmrznutom stave. Pomaly sa pohybujúce masy ľadovcov odtrhávali zo skaly materiál, čím sa pôvodne oblé tatranské kopce formovali na strmé štíty, aké nenájdeme nikde inde na území Slovenska. Touto horotvornou činnosťou vznikol aj jeden z najcharakteristickejších tatranských štítov Kriváň, vysoký 2 494 metrov, považovaný za slovenský národný vrchol. Neďaleký Gerlachovský štít nie je až taký fotogenický ako Kriváň, jeho vrchol je však najvyššie položeným miestom u nás (2 655 metrov) a patrí preto k najvyhľadávanejším horolezeckým cieľom Tatier. Podľa historických záznamov mu vždy výškové prvenstvo medzi tatranskými končiarmi nepatrilo.
Najvyšším vrcholom Tatier mal byť do roka 1662 Slavkovský štít, zemetrasenie však spôsobilo zrútenie jeho vrcholu a znížilo tak jeho výšku údajne až o 300 metrov. Tento údaj z kroník podtatranských miest však nemožno brať s plnou vážnosťou, pretože až do 19. storočia sa nadmorská výška tatranských štítov určovala iba odhadom. Vojenskí merači z Viedne a bratislavský mineralóg Ján Fichtel napríklad v roku 1788 označili za najvyšší štít Tatier Kriváň, ktorému prisúdili výšku 3 800 metrov nad morom. V každom prípade hmatateľnou pamiatkou na zrútený vrchol Slavkovského štítu je dodnes viditeľné tzv. kamenné more na jeho úpätí vo Veľkej Studenej doline, ktoré tvoria tisíce žulových balvanov.
Vďaka kabínkovej lanovke z Tatranskej Lomnice na Skalnaté Pleso a visutej lanovke je najnavštevovanejším vrcholom našich veľhôr Lomnický štít (2 634 metrov), pyšne sa vypínajúci nad Skalnatou dolinou. Vo Vysokých Tatrách je až 26 štítov presahujúcich výšku 2 500 metrov.
Najkrajšie ozdoby
Podľa mnohých milovníkov hôr sú najkrajšími ozdobami vysokotatranských dolín priezračné vody plies. Návštevníkom síce neposkytujú možnosť kúpania, no sprostredkúvajú im neopakovateľný estetický zážitok vďaka krištáľovočistej vode a okolitej prírodnej scenérii tvorenej tatranskými štítmi. Na území našich veľhôr je ich vyše stotridsať. Podľa spôsobu vzniku vysokohorských jazier rozlišujeme karové a hradené (morénové) plesá. Karové vznikli na dne ľadovcových karov - skalných kotlov okrúhleho tvaru. Vznikli po ústupe ľadovcov, ktoré do skalného dna dolín vyhĺbili panvy. Po rozpustení ľadovcov panvy zaplnila voda. Hradené plesá vznikli prehradením čelnými morénami - valmi sutín, ktoré boli tlačené ľadovcom.
Najznámejšie z hradených plies je Štrbské pleso, ktorého meno nesie aj najvyššie položená tatranská osada. Je to piate najväčšie pleso v celých Tatrách a druhé najväčšie na ich slovenskej strane. Väčšie je už len Veľké Hincovo pleso, ktoré má rozlohu viac ako 20 hektárov a najväčšiu hĺbku až 53,7 metra. Vzniklo vo veľkom ľadovcovom kotli, zaraďujeme ho preto do kategórie karových plies. 270 dní v roku býva pokryté približne pol metra hrubým ľadom. Prítoky plies sú väčšinou podpovrchové, iba niektoré majú aj povrchový prítok, napríklad Popradské pleso. V mnohých prípadoch však býva prítok obojaký.
Stratené pleso
Tak ako všetko na svete aj život plies má svoj začiatok i koniec - mnohé z nich už v minulosti zanikli a ďalšie tento osud čaká. Plesá vo vysokopoložených častiach Vysokých Tatier postupne zasypávajú kamenné sutiny zosúvajúce sa zo strmých brál, v nižších častiach sú zasa zanášané humusom z kosodrevinových porastov alebo zarastajú rastlinstvom, čoho dôkazom je takmer úplne zarastené Slepé pleso. Existenciu hradených plies ohrozujú geologicky nestabilné morény, keď nepretržitým presakovaním vody prichádza k postupnej erózii morény. Môže to viesť až k jej pretrhnutiu a voda z plesa vytečie podobne ako obsah vane po uvoľnení zátky. To bol aj prípad kedysi najväčšieho tatranského plesa, dvojnásobne väčšieho, ako je Morské oko na poľskom území Tatier. Geológovia ho nazývajú pleso Christlová alebo Studenovodské pleso. Podľa ich zistení v lokalite Christlová pri dnešnej Tatranskej Lesnej počas würmského glaciálu vody Studeného potoka prehradila moréna vytvorená čelom ľadovca.
Obrovské horské jazero jestvovalo tisíce rokov, až kým neprestajná erózia presakujúcej vody nerozrušila a nepretrhla jeho morénu. Po plese zostala približne 60-hektárová kotlina Christlová, ktorá je dnes rozľahlým rašeliniskom so vzácnou močiarnou flórou. V minulosti, počas výstavby tatranskej elektrickej železnice, jestvovali plány na umelé prehradenie kotliny, čím by sa najväčšie tatranské pleso umelo obnovilo. Na hati mala byť malá vodná elektráreň, ktorá by vyrábala elektrinu pre potreby tatranskej železnice. Plány sa nakoniec z ekonomických dôvodov neuskutočnili.
Bolo by škoda, keby sa naplnili scenáre odborníkov o tom, že zánik skôr či neskôr čaká všetky tatranské plesá. Okrem ich estetického prínosu a hydrologického významu odtoku povrchových vôd z vysokohorskej oblasti plnia totiž aj funkciu prirodzenej zásobárne kvalitnej pitnej vody.
Pohľad z Kôprovského štítu na Veľké Hincovo pleso - najväčšie a najhlbšie pleso na slovenskej strane Vysokých Tatier
V dolinách
Spolu s plesami sú pamiatkou na tatranské ľadovce aj ľadovcové doliny - trógy. Vznikli prehĺbením pôvodných dolín asi o 80 až 150 metrov, pričom ich priečny profil tvaru V sa zmenil na tvar U. Najrozsiahlejšou, najdivokejšou a zároveň jedinou vysokotatranskou dolinou alpského rázu je desaťkilometrová Bielovodská dolina. Obrovský ľadovec formoval aj Kôprovú dolinu, tvoriacu rozhranie medzi Západnými a Vysokými Tatrami. Jej dominantou je Kmeťov vodopád, najväčší na Slovensku, nazvaný po národovcovi a botanikovi Andrejovi Kmeťovi. Jeho kaskády majú 80 metrov a sú rozložené v nadmorskej výške 1 580 až 1 200 metrov.
Jednou z najkrajších a najväčších dolín na južnej strane Vysokých Tatier je Mengusovská dolina, z ktorej sa môžeme dostať až na najvyššie položenú turistickú chatu na Slovensku - Chatu pod Rysmi vo výške 2 250 metrov nad morom, otvorenú v roku 1933. Bez turistických chát by bol pohyb návštevníkov nielen menej príjemný, ale aj nebezpečný, keďže sú neustále vystavovaní vrtochom vysokohorského počasia. V lete sú veľkým nebezpečenstvom búrky, v zime sneh, hmly a vietor. Vo vrcholových polohách našich veľhôr sa snehová pokrývka udrží niekedy viac ako 200 dní v roku, pričom dosahuje výšku až 100 centimetrov. Vo vysoko položených dolinách sa sneh vyskytuje aj celoročne v podobe dočasných alebo trvalých snehových polí.
Neúprosné geologické sily
Skúsené oko pozorovateľa dokáže rozpoznať, čo vykonal počas svojho pohybu ľadovec a aké tvary jeho erózia zanechala. Mnohí z nás však jeho jedinečné výtvory v tatranskej prírode prehliadame, hoci sa často nachádzame v ich bezprostrednej blízkosti. Vo väčšine dolín môžeme vidieť už spomínané morény. Ide o zmes piesku, štrku a balvanov, ktoré ľadovec odniesol a nahromadil do tvaru valov a hrádzí, pričom niektoré dosiahli výšku až 90 metrov. Dobre viditeľné sú pod ústím každej doliny na južnej strane veľhôr, kde sú morénami oblé zalesnené chrbty. Stopy po ľade môžeme pozorovať aj v podobe málo známych nunatakov, ktorých názov pochádza z eskimáckeho jazyka. Označuje skalný výčnelok z ľadovcového podložia, ktorý pre svoju výšku prečnieval nad povrch ľadovca, podliehal intenzívnemu pôsobeniu mrazu a zvetrával sa. Vo vysokotatranských dolinách ich zostalo veľmi málo, s istotou poznáme iba štyri. Najznámejším je Strelecká veža vo Veľkej Studenej doline, tvarovo veľmi zaujímavý skalný útvar, z ktorého je prekrásna vyhliadka na panorámu celej doliny.
Žiaľ, zub času nemilosrdne nahlodáva klenoty našich veľhôr. Vonkajšie geologické sily sú neúprosné a spôsobujú neustále zvetrávanie tvrdej tatranskej žuly. Z vysokých polôh sa vplyvom gravitácie dostáva kameň čoraz nižšie. Odborníci konštatujú neodškriepiteľnú skutočnosť: končiare a hrebene Vysokých Tatier sa znižujú priemerne o desať centimetrov za jedno storočie, pričom o niekoľko stotisíc rokov budú menej ostré a zmenia sa na oblejšie chrbty. Našťastie, ešte veľa generácií má dostatok času na obdivovanie ich krás. Veď nejeden svetoznámy horolezec ocenil na najmenších veľhorách sveta neopakovateľný zážitok, keď prostredníctvom jediného výstupu alebo pohľadu mohol vnímať čaro všetkých výškových pásiem.
Z tatranských naj
NAJ TATRANSKÁ STENA: Najmohutnejšou skalnou stenou vo Vysokých Tatrách je 900 metrov vysoká severná stena Malého Kežmarského štítu. Turisti ju môžu obdivovať napríklad od Chaty pri Zelenom plese.
NAJSTARŠÍ SNEH: Miestom, kde sa v Tatrách udrží sneh aj v letných mesiacoch, je Medená kotlina. Vďačí za to svojej polohe - celoročne je v tieni Lomnického štítu.
NAJDAŽDIVEJŠIA OBLASŤ: Najdaždivejšou oblasťou je okolie Zbojníckej chaty (1 960 metrov nad morom) v hornej časti Veľkej Studenej doliny, kde v priemere ročne napadne 2 130 mm zrážok.
NAJVYŠŠIA NAMERANÁ RÝCHLOSŤ VETRA: Najvyššiu rýchlosť vetra namerali 2. januára 1949 na Skalnatom plese, kde dosahoval rýchlosť 78,6 m/s (283 km/h), čo predstavuje najvyšší 12. stupeň, považovaný za orkán s ničivými účinkami.
NAJDLHŠÍ CHODNÍK: Najdlhším chodníkom je Tatranská magistrála vedúca z Podbanského až k Bielym plesám pod Kopským sedlom. Prechádza južnými úbočiami Vysokých Tatier a jej dĺžka je 46,25 km.
Dana Madarová
Zdroj: EXTRA PLUS, www.extraplus.sk
NOVÉ ČÍSLO EXTRA PLUS VO VAŠOM STÁNKU!
Na vrchole Gerlachovského štítu
Súvisiace:
